Stanko
Húka sova Fridolína,
že jej spadla do komína
múdra kniha – čítanka.
„Niesla som ju pre Stanka.“
Stanko, to je beťár známy.
Také zlato, starej mamy.
V škole sa mu nepáči,
všetko sa mu prepáči.
Žiadne prosím, ani vďaka.
Stanka iba bitka láka.
K tomu ešte čokoláda.
Od deduška – uja Vlada.
Večer naňho sova hľadí:
„Hú, hú Stanko. Dám ti rady.
Naučím ťa čítať krásne,
prečítaš si nové básne.“
Ale kdeže! Márna sláva.
Stanko len tam, kde je tráva.
Lopta, brána, kamaráti.
Domov sa až večer vráti.
A čo sova Fridolína?
Z hlavy sa jej parí.
„Čo mám robiť?
Ako priniesť
Stanuškovi dary?“
Len čo nazrie do komína:
Huhú, pomóc rata!!!
Už aj tehly smerom dole,
jednu, druhú ráta.
Všade je tma. Veď je noc.
„Pomóc! Poďte na pomoc!“
Kričí Stanko z pod periny.
„Huhú, čo že sú to za noviny!“
Lapá chlapča po dychu.
Radšej bude po tichu.
Tam v kozube čie si oči,
hľadia mu až do duše.
„Prosím, choď preč,“ myslí si,
„Čo ak ho to pokúše?“
„Pôjdem, huhú,“ rečie hosť.
„No ty budeš čítať dosť!“
„Áno, áno, sľubujem!
Ba aj špenát raz dva zjeme.
Poslúchať už budem tiež,
len ty, prosím, domov bež.“
Fridolína spokojne pretiera si oči,
letí lúkou, letí lesom,
býva na úbočí.
Na ďalšiu noc za Stankom
zaletí si tiež,
vypočuť si rozprávku,
ale to už vieš.
