Majsterka Slovenska
„Môžeš sa so mnou kamarátiť?“ opýtalo sa ma dievča sediace na vozíku.
„Ešte že to,“ pomyslela som si. No keď som zbadala jej prosíkajúci pohľad, nechala som sa prehovoriť.
„Nó. Jasné. Som Lenka. A ty?“
„Monika.“ Usmiala sa ako keby vyhrala v lotérii. „ Už som tu tri týždne. A ty si kedy prišla?“
„Dnes.“ Precedila som pomedzi zuby. Liečenia ako sú tieto priam neznášam. A cvičiť môžem aj doma. Samozrejme, iba vtedy, keď sa mi chce.
„Pôjdeme si zahrať basket?“
„Čo? S tebou?“ Neverila som vlastným ušiam.
„A čo je na tom! Budem pod košom!“ nedala sa. „Uvidíš, akú mám pevnú mušku.“
„Nedbám,“ privolila som. Chcela som na vlastné oči vidieť, ako niekto taký, ako ona, hrá loptové hry.
„Tak poďme,“ zabrala rukami o kolesá vozíka. Ani som sa nenazdala a už bola niekoľko metrov predo mnou. Začala som šprintovať. „Prosím ťa, nemôžeme ísť pomalšie?“
„Nie. O druhej začína tréning.“
Ešte lepšie. „Čo? Tréning?“ Nestihla som sa ani dlho čudovať, lebo sme práve dorazili na ihrisko. Zvalila som sa do trávy.
„Monika, som rád, že si to stihla,“ vítal ju nadšene tréner. Potom zatlieskal: „Decká, ideme na to! Dnes máme česť hrať s majsterkou Slovenska.“
Zdvihla som hlavu z trávy: „S majsterkou Slovenska?“
Zbadal ma. „A ty sa tam čo povaľuješ?“ ukazoval na mňa prstom. „Vstávaj a už aj poďme.“
Zdrapol ma za ruku. Zápas bol odštartovaný.
„No počkajte, veď ja vám ukážem,“ zastrájala som sa. No darmo. K lopte som sa dostala raz za päť minút.
„Ja to vzdávam,“ vyhlásila som po chvíli.
„Si v poho...?“ dokotúľala sa ku mne Monika. Lapajúc po dychu som prikývla.
„Neverila si mi, že to dokážem, však?“
„Nie, ale musím uznať, že si perfektná.“
„Ani ja som si kedysi neverila,“ na chvíľu sa zamyslela. „Ale môj ocko mi vždy veril.“
Večer som Moniku videla ako sedí pri kríži. „Čo si tam robila?“
„Ďakovala som Ježišovi.“
„Nehneváš sa naňho, že ti... že ti nedal zdravé nohy?“
„Nie. Naopak mám ho rada. On mi veril, že to zvládnem aj bez nich. A že sa stanem... Hoc aj majsterkou.“
