DEJINY, POLOHA A NÁZOV OBCE.

     Dejiny samostatnej obce Bánovce nad Ondavou, ktorá sa nachádza v okrese Michalovce, siahajú do dávnej minulosti, lebo bola osídlená už v praveku. Svedčia o tom archeologické nálezy z doby laténskej, rímskej a z doby sťahovania národov.      Obec Bánovce nad Ondavou pôdorysne leží od rieky Ondavy asi na poldruha kilometra na jej ľavej strane a na ceste, ktorá vybočuje z hlavnej košicko–užhorodskej cesty smerom na Malčice a Veľké Kapušany. Obec bola založená bola asi v 14.storočí. Je v michalovskom okrese a vtedajšieho času v župe Šarišsko – zemplínskej.     Väčšina obyvateľov bola roľnícka a len niekoľko rodín roľnícko – železničiarskych. Medzi obyvateľmi t.č. veľmi málo gazdov, ktorí by mali viac než 20 ktj. zeme. V obci je poštový a notársky úrad.

     Pod názvom Bayonuch nájdeme zmienky o nej v písomnom prameni z roku 1320 (1344). Čo sa týka života a vzniku reformovaného cirkevného zboru v tejto obci – možno predpokladať, že je to jeden z najstarších zborov nášho reformovaného Siona, lebo tu sa naši otcovia vo viere osvedčovali už v 16.storočí. Veď Bánovce prináležali pod panstvo potockých Perényiovcov a humenských Drugethovcov. Keď v roku 1606 viedenským mierom bola daná sloboda vyznania územiam, ktoré ovládal Štefan Bocskai, vyrástli mnohé naše terajšie slovenské zbory, medzi ktoré právom patrí i bánovský zbor.

       OBDOBIE 16. a 17. STOROČIA

     Na šírenie reformácie na Slovensku už od roku 1521 pripravovalo pôdu husitské reformačné hnutie v Čechách v 15.storočí. Rozhodujúcim spôsobom sa však reformácia na Slovensku začína ako bezprostredný dôsledok luterskej reformácie v Nemecku. Avšak už roku 1529 sa tu uplatňuje ako v celom Uhorsku švajčiarsky reformačný smer Zwingliho. Významnú úlohu však v tomto prúdení zohral druhý švajčiarsky reformačný smer Kalvín, Beza, Bullinger, ktorý sa presadzoval zvlášť od roku 1550. Na Východnom Slovensku vznikajú v roku 1564 štyri reformované senioráty:Abovský, Boršodský, Užský (v ktorom boli bánovskí veriaci) a Zemplínsky. V týchto seniorátoch žili spoločne Slováci a Maďari. Zástupcovia týchto seniorátov spolu s delegátmi ďalších 13 reformovaných seniorátov z celého starého Uhorska dňa 24.2.1567 na synode v Debrecíne prijali Druhé helvetské vyznanie, ako symbolickú knihu všeobecnej Reformovanej cirkvi.

     Uvedené štyri senioráty, v ktorých boli slovenskí kalvíni, vznikli pod vedením svojich seniorov bez dištriktuálnej organizácie a biskupského vedenia a spravovali sa podľa Hornouhorských článkov.

     V druhej polovici 16.storočia sa Kalvínova reformácia rozšírila aj v Gemeri, kde reformované cirkevné zbory v roku 1592 vytvorili Boršodsko-gemerskomalohontský seniorát. Na Západnom Slovensku po synode v Galante 1592, na ktorej prijali Druhé helvetské vyznanie, vznikol Horný podunajský reformovaný dištrikt pod vedením biskupa a v roku 1592 vznikol aj Tekovský seniorát.

     Víťazný pochod reformácie všetkými európskymi štátmi sa usiloval európsky katolicizmus zastaviť už v šesťdesiatych rokoch 16.storočia. Na potlačenie reformácie dal podnet Tridentský koncil rímskej cirkvi v r.1545-1563. Zástavníkom protireformácie a jej snáh sa stal Jezuitský rehoľný rad aj na Slovensku pod vedením ostrihomských arcibiskupov Mikuláša Oláha 1491-1568, Petra Pázmánya 1570-1637 a Juraja Szelepcsényiho Pohronca 1595-1685.

Vládnutie sedmohradských kniežat na Slovensku Š.Bocskaya 1557-1606, G.Bethlena 1580-1629, J.Rákocziho II.znamenalo veľkú pomoc pre Reformovanú cirkev.

       ZALOŽENIE CIRKEVNÉHO ZBORU.

     V roku 1604 Štefan Bocskay vytasil meč za náboženské práva a podarilo sa mu zvíťaziť nad nepriateľmi protestantizmu (takzvaný Viedenský mier). Dňa 23. júna 1606 uzavrel s nepriateľmi protestantizmu takzvaný viedenský mier, ktorý zaručoval obidvom protestantským vierovyznaniam náboženskú slobodu. Za takýchto prajných okolností v roku Pána 1610 milostivý Boh nadchnul k prijatiu našej viery jednu šľachetnú paniu menom Oroszy Anna. Bánovský zbor bol založený Annou Oroszy (niektoré pramene uvádzajú Orozy). Možno však predpokladať, že tu reformovaná viera zakotvila v srdciach obyvateľstva už v 16.storočí. Veď Bánovce patrili pod panstvo Potockých Perényiovcov i humenských Drugethovcov. Zásluhou Anny Oroszy bol v obci Bánovciach v roku 1610 vystavený kamenný kostol. Tiež ho zaopatrila aj so všetkými potrebnými sviatostnými nádobami. Mimo iných vecí i jeden kalich pre užívanie sv. Večeri Pánovej. Tento kalich bol darovaný cirkevnému zboru v roku 1612 a používa sa ešte i dnes pri sv. Večeri Pánovej. Na tomto kalichu je vyrytý veľkými písmenami tento maďarský nápis: (opísané doslovne)  „Atkozot az valaki ezt az pohart az igaz sacramentomon kiveol mas iletlen italra horditia.“ – (Preklad: Prekliaty je voľakto, kto tento pohár obráti, mimo pravej sviatosti, na iný neslušný nápoj.“

     Keď v roku 1606 bola viedenským mierom daná sloboda vyznania územiam, ktoré ovládal Štefan Bocskai, vyrastali naše slovenské ref.zbory, medzi ktorými mali vynikajúce postavenie v užsko-zemplínskej oblasti: Pavlovce, Jen-kovce, Senné, Vojnatina, Hnojné, Vinné, Michalovce, Vranov, Milhostov, Ložín (tu boli títo farári: r.1598 a v rokoch 1610-1621 Baltasár Selecenus, r.1609 Juraj Selecenus, v rokoch 1622-1629 Jakub z Mošoviec, v rokoch 1629 -1638 Juraj Dulický, r.1651 Pavel z Ložína; patrili tu fílie Bracovce, Falkušovce a Laškovce; (Zoványi Jeno str.128),Trhovište (tu pôsobili títo farári: r.1563 farár Ján, r.1598 Adrian Vanko (Wanko), v rokoch 1606-1615 Menhard z Mošoviec, r.1620 a v rokoch 1624-1632 Jabub Intybus z Oravy, v rokoch 1620-1622 a r.1643 Ján Arcius z Fekišoviec, r.1623 Menhard Molitoris a r.1652 Ján Ladiver; patrili tu fílie Horovce, Moravany a začas aj Bánovce nad Ondavou; (Zoványi Jeno str.139)Bánovce (v rokoch 1620-1629 tu bol farár Zachariáš z Dubovice(Dobai) a r.1651 Martin P. zo Sokoľa. Martin p.Sokoľ bol r.1665 farárom vo Svinici a Ján Ritter z Dubovice bol r.1620 farárom vo Svinici a uvádza sa svojím pôvodom ako Dubovicenus, teda pochádzal bezpochyby z Dubovice v Šariši; Zoványi Jeno str.121), Budkovce, Žbince, Sečovce, Tušice, Parchovany, a Pravda, v oblasti abaujskej: Košice, Kamenica, Vajkovce, Ruskov, Krásne n.Hronom, Barce, v Šariši: Veľká Domaša a na Spiši: Batizovce a Markušovce.        

     Že bánovskí reformovaní sa snažili tvoriť s Božou pomocou skutočnú cirkev, v ktorej by sa Slovo Božie v čistote a v pravde hlásalo, kde by sa sviatosti podľa ustanovenia Pánovho so všetkou vážnosťou prisluhovali a kde by Zákon Boží bol vo všeobecnej vážnosti, o tom vy-dáva svedectvo jak pôvodný nápis na starom kostole z r.1610, tak i nápis na kalichu z r.1612. Kostolný nápis prízvukuje jednotu ľudu Božieho okolo Slova Pánovho, nápis na kalichu zase veľkú úctu k sviatosti svätej Večere Pánovej.

     Ďalšie svedectvá:

b)  Zvon z r.1642-váha asi 4q,používaný doteraz má nadpis:

    V roku 1632 bolo prvé veľké povstanie zemplínskych, šarišských a abaujských sedliakov, ktorého sa zúčastnili i bánovskí sedliaci. Povstanie bolo krvavo potlačené a vodca povstania Peter Császár bol na košickom námestí sťatý a jeho mŕtve telo rozštvrtené. Po potlačení sedliackeho povstania sa začalo kruté prenasledovanie reformovaných zborov, pretože reformovaní boli obviňovaní, že boli hybnou silou povstania, čo ostatne nie je nepravdepodobné. Takto chcel cisár Ferdinand II. pacifikovať tento náš kraj. Lež prenasledovaných protestantov a cisárske tresty ťažko znášajúcich sedliakov sa ujal Juraj Rákóczy I., ktorý mal práve v slovenských sedliakoch zo zemplínskej nížiny oddaných spolubojovníkov za „väčšiu slávu Božiu.“ 

     Obdobie, v ktorom náš kraj ovládali sedmohradské kniežatá: Gabriel Bethlen a Juraj Rákóczy, bolo dobou veľkého rozmachu kalvinizmu v našom kraji. Duchovným strediskom bola potocká škola, z ktorej do našich zborov prichádzali horliví kazatelia slova Božieho. Písomných pamiatok z tejto doby sa nám však zachovalo veľmi málo. Ponad náš kraj sa totiž od tých čias prehnalo niekoľko vojen, potocká škola bola dvakrát zlikvidovaná jezuitmi, ktorí sa postarali o to, aby čím menej pamiatok pripomínalo východoslovenskému ľudu, že jeho predkovia sa v 16. a 17.storočí s nadšením pridali k takému pokrokovému, ba priam revolučnému hnutiu, akým kalvínska reformácia nesporne bola, a že stál v prvých radoch bojovníkov, proti nenávideným Habsburgom.

     Maďarským historikom najmä v 19.storočí zase záležalo na tom, aby prínos slovenského obyvateľstva v obrane záujmov ľudu Uhorska bol verejnosti čo najmenej známy. Že sedmohradské kniežatá, ako napr.Gabriel Bethlen, nazývali sa aj slovenskými kniežatami, ako vysvitá z pohrebnej kázne, ktorú povedal v r.1622 košický farár Velechinus nad rakvou Bethlenovej manželky Zuzany Caroly. Z tejto doby je pre nás povzbudzujúca tá skutočnosť, že Bánovce navštívil na svojej ceste do Sárospataku učiteľ národov Ján Amos Komenský. Jeho zastávka v Bánovciach mala iste veľký význam pre celý náš kraj.

     V druhej polovici 17.storočia začínajú Habsburgovci opäť upevňovať svoju moc v našom kraji, a súčasne silnie tlak katolíckych mníšskych rádov proti protestantom. V zmysle nešťastnej zásady z r.1648 „Cuius regio, eius religio“ – čie panstvo, toho náboženstvo – začalo prenasledovanie reformovaných zo strany vysokej šľachty. Jezuiti sa totiž sústredili na získanie grófov a iných zemepánov pre katolicizmus. Darilo sa im to najmä pre výhody hmotné a spoločenské, ktoré konvertitom poskytoval cisár. Grófi zase pre získanie priazne vo Viedni a pre záchranu obrovských majetkov, rad-radom prijali katolícku vieru a prevádzali na svojich panstvách rekatolizáciu.

    Prišlo obdobie v uhorskom protestantizme, keď sa veriaci evanjelici začali utiskovať a prenasledovať. Bolo to jedno z najsmutnejších období. Počas prenasledovania protestantizmu v Uhorsku i bánovská matkocirkev bola ním postihnutá. Dňa 8.decembra 1681 protestujú bánovskí veriaci proti prenasledovaniu priamo u viedenského dvora a na zákrok cisára v Bánovciach tlak povolil. No nie tak na okolí.

     Medzi zabraté matkocirkevné zbory patrí i bánovská matkocirkev so svojimi filiami Trhovište a Moraviany. Zrekvirované boli v roku 1862. S Božou pomocou však bánovský kostol bol vrátený naspäť evanjelikom helv. Vierovyznania so všetkým príslušenstvom a majetkom r.1871 a taktiež i filiálne zbory Trhovište  Moraviany boli vrátené so všetkými príslušenstvami. Od toho času je vedený už i menoslov všetkých účinkujúcich farárov v tomto zbore,

Ich mená sú:

1. Juraj Jesenský od r. 1741-1754, odišiel do Malčic

2. Andrej Spatzai od r.1754-1760

3. Štefan Szentmártonyi od r.1761-1766;

4. Pavel Šľachta 1766-1770, prišiel zo Šarišského Potoka;

5. Pavel Szentmártonyi 1770-1775, prišiel z Jenkoviec;

6. Pavel Šľachta 1775-1782, prišiel späť z Lúčok a na rozkaz cirk.vrchnosti odišiel na Moravu za kazateľa.

7. Andrej Marhus 1782-1785, prišiel zo Šarišského Potoka;

8. Juraj Pásztor 1785-1789, neznáme odkiaľ prišiel. 

9. Pavel Rátz 1789-1791, prišiel  z Bežoviec

10. Ján Kovátz 1791-1801, prišiel z Veľ. Stretavy.

11. Michal Vámosi 1801-1803, prišiel z Vyš.Revíšť;

12. Štefan Gál 1803-1832, prišiel z Tušíc.

13. Samuel Szabó 1832-15.III.1849 do Minaju, prišiel z Lastoviec.

14. Karol Soltész 16.III.1849-18.III.1863 do Miglešova, prišiel z Malčic.

15. Štefan Szilágyi 19.III.1863-11.VI.1884 (zomrel) Prišiel z Gerčelu.

16. Jozef Hutka 20.III.1883 ako kaplán z Vilmányu, 19.X. 1884 volený bol za farára, zomrel 5.V.1926.

17. Ján Tomašuľa 1.V.1927 z Pittsburgh, USA.(Kaplánom od 17.IX.1923 až 10.V.1926. Od 11.V.1926 do 4.VII.1926 zástupcom farára v Tušiciach. Od 5.VII.1926 do 1.V. 1927 zástupcom farára v Bánovciach. Volený za farára Jednohlasne dňa 20.VI.1926./ Pôsobil v zbore do 1945

18. Ján Vaszily 1945-1949 

19. Juraj Gazdovič 1950-1964

20. Juraj Sabolčík 1965-1.XII.2002

21. Erika Dékányová kaplánka od 1.XII.2002

    Od roku 1909 v bánovskej matkocirkvi boli kaplánmi:

1)Antom Berecz od 25.IX.1909-1.X.1910,odišiel do Jastrabia

2)Peter Király 23.X.1910-30.VI.1912 - do Malčic

3)František Ujlaky 1.VII.1912-19.VI.1913

4)Andrej Bartha 1.VII.1913-26.VI.1914

5)Julius Szabo 6.VIII.1914-4.XI.1914

6)Julius Miklán 1.VII.1915-2.VII.1917

7)Mikuláš Csury 1.II.1918-16.IX.1918

8)Ján Tomašuľa   17.IX.1923-10.V.1926, odišiel do Tušic 4.VII.1926-1.V.1927 kedy inštalovaný za farára

9)František Gooz  1.II.1933-1.X.1933, odišiel do Hanavy

              PROTIREFORMÁCIA

              OBDOBIE 18.a 19.STOROČIA

     V Období bezkrvnej protireformácie za panovania Karola III. 1711-1740 a Márie Terézie 1740-1780 bolo násilím odobraných ďalších mnoho reformovaných kostolov. Na posilnenie rímskokatolíckej cirkvi dala Mária Terézia zriadiť na Slovensku v r.1776 tri biskupstva spišské, banskobystrické a rožňavské, košické bolo založené r.1804.

     A tak je prvá polovica 18.storočia dobou neprestajných bojov v našich obciach. Na jednej strane stál prostý veriaci ľud a chudobnejšie zemanstvo a na druhej strane vysoká šľachta, ktorej slúžili jezuiti. Samozrejme, že to bol boj nerovný.  Náš ľud a s ním i kalvinizmus v našom kraji bol v tomto boji veľmi oslabený. Že sa nám napriek tomu udržali niektoré naše reformované zbory, to je skutočne dôkazom veľkej milosti Božej a veľkej duchovnej sily a vernosti našich otcov, ktorí, či už ako zemania a či ako sedliaci zachovali vernosť Kristovmu učeniu v reformovanej cirkvi.

     Strašné utrpenie zvýšilo aj to, že tento náš kraj bol v I.polovici 18.storočia dvakrát postihnutý morom, ktorý strašne zdecimoval tunajšie obyvateľstvo. Mnoho rodín sa v tej dobe z  byť ani reči. V r.1727 odňal gróf František Zitsy reformovaný kostol trhovištský, pričom nielen ref.kazateľ Daniel Szécsi bol nahradený Tomášom Harteľom, katolíckym kňazom, zúrivým nepriateľom reformovaných, ktorý odňal reformovaným i chrámové klenodiá – nádoby k vysluhovaniu sv.Večere Pánovej boli ulúpené a kostolníka, ktorý ich chcel ukryť, dal  zviazať a spalicovať.

     V r.1728 barón Juraj Andrássy a barón Ladislav Vécsey dokázali to, čo sa nepodarilo dlhé roky ich dvornému sudcovi Budaházymu v Ložíne. Dali si predvolať ložínskych kalvínskych sedliakov do Senného a čo nezmohli nadávky, tvrdé reči, palicovanie a žalárovanie, ani uzavretie do klády, to zmohla panská lesť. Zatiaľ, čo vedúci boli v Sennom trýznení, Budaházy so svojimi ľuďmi kostol v Ložíne reformovaným odňal. Podobným spôsobom odňal gróf Barkóczy ref.kostol v Žbinciach. Protest troch žbinských reformovaných zemanov nepomohol; gróf Barkóczy ich jednoducho vyhodil.

     V r.1736 zamĺkol spev žalmov podľa ženevských melódií v Budkovciach, kde odňal kostol, faru a polia i lúky k fare patriace gróf Szirmay, ktorý nedovolil ani len súkromné vykonávanie ref.náboženstva, hoci to z rozkazu panovníka malo byť umožnené, a pohrozil, že ak ref.kazateľ vstúpi i len do fílie Dúbravky, zviažu ho spolu s reformovanými gazdami a pošlú ku grófovi Tomášovi Berényiovi, vtedajšiemu zemplínskemu hlavnému županovi, ktorý bol priamo postrachom pre ref.veriacich zemplínskej župy.

      V Stretave sa odňatie reformovaného kostola grófovi Vécseymu nepodarilo len preto, že sa Stretavčania za vedenia zemana Pavla Ubrizsiho a Jozefa Losoncziho postavilo grófovi otvorene na odpor. 

A že sa grófovi Sztáraymu nepodarilo v r.1762 uskutočniť odňatie kostola v Lúčkach, na tom majú zásluhu jednak sami verní Lúčania, jednak Andrej Spátzai, ich veľký priateľ a prímluvca.

   K odobraniu kostolov sa pridružilo tiež ponižujúce vizitovanie reformovaných zborov a skúšanie duchovných zo strany katolíckych biskupov a nimi splnomocnených hlavných dekanov a arcidekanov.

     Pre slovenských reformovaných, ktorí za bezohľadnej protireformácie najviac vytrpeli, na posilnenie ich duchovného života boli vydané v Debrecíne Malý katechizmus 1750, Spevník 150 Žalmov a chválospevy Hlas pobožného  spievania 1752, kniha modlitieb Radosť pobožného srdca a Agenda 1758.

      Superintendent Martin Csáji a dištriktuálny kurátor Abraham Vay zo Strajňan (dnes časť Michaloviec) mali ťažkú úlohu chrániť a budovať reformovaný Sion medzi tak mnohými a mocnými nepriateľmi. Na pomoci im boli slovenskí a českí kazatelia, vtedy v našom kraji účinkujúci, z ktorých spomína Csáji vo svojom liste z roku 1743.

     Znamenitým prínosom bol najmä príchod Juraja Jesenského do Bánoviec v roku 1741, ktorý za svojho 13-ročného účinkovania v Bánovciach nielen uchránil cirkev v Bánovciach, ale dal do rúk ľudu i duchovných nášho kraja slovenské knihy, ktoré skoro dvesto rokov boli jediným duchovným pokrmom slovenských reformovaných veriacich. Spolu s miglešovským farárom a svojím nástupcom v Bánovciach, Andrejom Spátzaym a v spolupráci s pobožným zemanom Andrejom Rákoczym vydáva v roku 1750 katechizmus, v r.1752 žalmy a chválospevy, v r.1758 modlitebnú knihu a tom istom roku pre potreby farárov slovenskú agendu.

     Juraj Jesenský prišiel do Bánoviec zo zboru kamenického, ktorý bol na panstve barčianskych Bártzayovcov, kde pôsobil rok po svojom úteku zo západného Slovenska, kde slúžil svojím českým rodákom pod dozorom Jána Antonína Valesia, „českého biskupa“ a seniora medzičalovského reformovaného seniorátu. Z Bánoviec odišiel J.Jesenský do Malčíc v r.1754, kde po 16-ročnej vernej službe zomrel.

     Jeho syn Joel slúžil zborom v Malčiciach, v Miglešove, v Jenkovciach a inde, až v r.1784 odišiel s bánovským rodákom Františkom Kovácsom do Čiech, kde slúžil vo Chvaleticiach a v Soběhrdoch a pre českú reformovanú cirkev napísal a vydal modlitebnú knihu.

     Nástupcom Jesenského v Bánovciach bol do r.1743 miglešovský a r.1743-1754 malčický farár Andrej Spátzay. Z Bánoviec odišiel do Fišára (Vrbnica), kde bol posledným ref.farárom, pretože rodina Fuzesséryovská v druhej polovici 18.storočia opustila reformovanú cirkev a tak aj tamojší zbor zanikol.

     V roku 1754 si Jesenský a Spátzay museli vymeniť fary. Prečo? Pretože Jesenský sa dostal do sporu s bánovskými zemanmi pre prednostné právo lavíc a preto, že ich aj pre iné hriechy tvrdo karhal. Trval na tom, že pred tvárou Božou sú si rovní sedliaci i páni, no na vtedajšiu dobu to bolo tak pokrokové pojatie bratstva v duchu evanjelia, že ho dištrikt musel preložiť musel preložiť do pokojnejším Malčíc, a do Bánoviec prišiel malčický Spátzay.

     Ako spravoval Spátzay bánovskú cirkev, o tom si môžeme urobiť predstavu, keď si všimneme, aký veľký dôraz kládli v jeho dobe na kurátorskú funkciu v bánovskom cirkevnom zbore. Vysvitá to zo Spátzayom vlastnoručne spísanej a dosiaľ v Bánovciach zachovanej zápisnice zo dňa 5.júna 1759, podľa ktorej bol do úradu kurátora uvedený Štefan Sasiny.

     V úvode tejto zápisnice Spátzay zdôrazňuje, že Zákon a Pravda sú pre život človeka vodcom i usmerňovateľom, silou i základom mesta. („Pravda je trvalá,“ píše Spátzay, „žiadnym zmenám nie je podrobená a každému je užitočná: Je pokojom hrdinov, smelosťou vlasti, silou ľudu, ochranou národa, liekom nemocným, radosťou ľudí, čistotou oblohy, tichosťou mora, plodnosťou zeme, potešením chudobným, dedičstvom synov, a nám je službou nádeje večnej blaženosti.“)

     Zo zápisnice vysvitá, že Sasinymu bánovskí vedúci cirkevného zboru dôverovali, že ho k správe cirkevných vecí v láske splnomocnili a jemu sa podriaďovať sľúbili. Podľa zásady pravdy a spravodlivosti a poslušnosti zákona mal Sasiny viesť i hmotné záležitosti zboru a všetci údovia sa nielen do smrti sľúbili týmito zásadami spravovať sami, ale napomínajú a zaväzujú k tomu v mene Kristovom a o to prosia tiež svojich pokrvných potomkov a všetkých tých, ktorí v budúcnosti budú údmi tejto vznešenej eklézie. Podpísali pred Spátzaym traja Kováčovci, jeden Gašpar, štyria Végešovci, jeden Vályi, dvaja Bánótziovci, štyria Lehotayovci a jeden Parnay.

     Okrem týchto zemanských rodín známe sú nám aj mená bánovských reformovaných gazdov, sedliakov, ktorí ovšem do zrušenia nevoľníctva v r.1848 nemali významnejších práv ani v cirkvi. Z roku 1715 je známe meno Gazdovich a Papcoň. V r.1720 je Michal Gazdovič starostom (iudex), a poznáme mená: Papcnun, Ivan, Klucska, Jancso, Takács István, Mesároš a Dráb Palko. (V roku 1710 a 1739 veľmi oslabili obec mor. A v r.1707 sa odsťahovali tri sedliacke a tri zemanské rodiny. V roku 1720 sa vysťahovalo šesť zemanských rodín.

     Poznajúc túto náboženskú vážnosť, môžeme pochopiť, že keď po vydaní tolerančného patentu bolo treba kriesiť zvyšky reformovanej cirkvi v Čechách a na Morave, boli to zase ľudia, ktorí rástli v ovzduší bánovského zboru, ktorí prví išli pomáhať do Čiech, kde boli ešte viac potrební ako doma.

     Bánovský rodák František Kovács už ako starší muž, farár v Kamenici, odchádza v r.1782 za farára do Krouny, kde je o ňom záznam, že „jazyka čekého mocen byl.“ Stade ide do Velimi, odkiaľ sa opäť vrátil domov. Syna bánovského farára Juraja Jesenského som už spomínala. Bánovský farár z r.1766-1770 a 1775-1782, lúčanský rodák Pavel Šlachta, pôsobí od r.1782 do r.1787 v Kloboukach u Brna a od r.1787 do r.1792 na Vsetíne. Jeho syn Gedeon zase v roku 1804-1811 v moravskom Novom meste. Pavel Szentmártony, v roku 1770-1775, ktorý odtiaľ prešiel do Lúčok, odchádza v r.1782 z Lúčok do Jimramova a potom pod vedením superintendenta Michala Blažka slúži viacerým novým moravským zborom, až sa r.1802 vracia opäť na naše slovenské zbory.

     Chudoba podporovala chudobu. Slovákov nasledovali do Čiech Maďari, a reformované zbory celého Uhorska poriadajú zbierky pre české cirkvi i pre českých študentov v Potoku a v Debrecíne.

     Na synode Reformovanej cirkvi v Uhorsku v Budíne r.1791 bolo uzákonenie synody a presbyteria, čím bol položený základ k synodno-presbyterskému zriadeniu, keď už predtým na základe tzv.karolínskej rezolúcie z r.1734 boli vytvorené štyri dištrikty a ku každému seniorovi po jednom pomocnom kurátorovi. Jednotná celokrajinská správa Reformovanej cirkvi v starom Uhorsku bola ustanovená na synode v Debrecíne r.1881, kde už z existujúcich štyroch dištriktov bol vytvorený generálny konvent nad dištriktmi a k jednotnému rozhodovaniu o cirkevných záležitostiach. Škoda len, že Reformovaná cirkev v starom Uhorsku sa dala do služieb pomaďarčovania iných národností v starom Uhorsku, ako sa to dialo podľa nariadenia Predtisského dištriktu zo dňa 19.6.1841 a Hornozemplínskeho seniorátu zo dňa 24.2.1888.

               STAVBA NOVÉHO CHRÁMU

     Pozornosti si tiež zasluhuje stavba nového chrámu v Bánovciach. Bol postavený na mieste spomenutého už starého kostola z r.1610, pretože starý už nestačili pojať do svojich priestorov množiacich sa veriacich. Veď zatiaľ čo v r.1779 bolo v Bánovciach 175 veriacich a vo všetkých prifarených obciach 772 duší, za tri roky rozmnožili sa reformovaní vo všetkých obciach o 147 nových duší. Za Jozefa II. bol pokoj ako náboženský, tak hospodársky, preto nie div, že starý kostol, tri siahy a štyri stopy široký a štyri siahy dlhý, ktorého vnútro bolo ešte menšie, asi po šestnástich opravách musel byť v r.1867 zbúraný a za vedenia neúnavného horlivca, hlavného kurátora Kazinczyho údovia bánovskej cirkvi postavili kostol nový. Starý kostol začali búrať 4.6.1867 a v novom mali prvé služby Božie v tretiu adventnú nedeľu r.1868. Pri týchto službách Božích farár Štefan Szilágyi kázal na text I.Moj.28,22. V r.1870 bol tento trinásť siah dlhý, šesť siah široký, so štyri siahy vysokými múrmi a 17 siah a 5 stôp a 2 palce vysokou vežou aj slávnostne posvätený a oddaný svojmu účelu. Nad vchodom do kostola je maďarská tabuľa s týmto nápisom: „E szent ház az Isten segedelmével épult a hiveknek saját koltségével. Egy Istenok neve magasztalá- sára. A helvét vallás hiveknek számára. Kazinczy János gondnok épitette. Buzgalmával nevét megorokitette. 1867 – ben epitetett. 1870 – ben felszenteltetett.“ 

V preklade: „Tento svätý dom bol vystavený s Božou pomocou vlastným nákladom cirkevníkov na oslavovanie jediného Boha. Pre helvétskeho vierovyznania veriacich. Vystavil sa za hl. kurátorstvo Jána Kazinczyho. Svojou horlivosťou zvečnil svoje meno. – R. 1867 stavianý. R. 1870 posvätený.

               OBDOBIE 20.STOROČIA

         Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku vo svojej dnešnej podobe vznikla po 1.svetovej vojne. Na území Československej republiky, ktorá vznikla r.1918 po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie, bolo 287 matkocirkví, 66 súcirkví, 52 dcérocirkví a 12 misijných cirkevných zborov, v ktorých žilo 216.662 ich členov a bolo 323 systematizovaných duchovenských miest a z nich sa organizovala Reformovaná cirkev sa Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Na Slovensku bol počet jej členov 145.829 a toho 20.000 slovenských reformovaných kalvínov a na Podkarpatskej Rusi 70.833 členov, ktorí boli rozčlenení do troch dištriktov: Podunajský, Predtisský a Podkarpatský. Najvyšším cirkevnosprávnym orgánom bol Generálny konvent, pozostávajúci zo zástupcov všetkých troch dištriktov, ktorý začal svoju činnosť v r.1921 a pripravil zvolanie najvyššieho cirkevného zákonodarného orgánu Synody, ktorá zasadala v dňoch 17.-25.júna 1923 v Leviciach. Jej najhlavnejšou úlohou bolo vytvorenie cirkevných zákonov, ktoré by zodpovedali novej situácii, ako aj štátoprávneho postavenia tejto cirkvi. V tomto období najdôležitejšou ustanovizňou Reformovanej cirkvi bol Teologický seminár v Lučenci zriadený v r.1925 s vyučujúcim jazykom maďarským. Jeho hmotnú existenciu zabezpečovali príspevky cirkevných zborov a každoročné tri sviatočné legácie. Po skončení jeho činnosti v roku 1939 ukončili jeho poslucháči svoje teologické štúdiá v Pápe, Sarospataku a Debrecíne v Maďarsku. Slovenskí reformovaní teológovia študovali na Husovej čsl.ev.bohosloveckej fakulte v Prahe a od roku 1939 na Evanjelickej luteránskej teologickej fakulte v Bratislave.

     V období rokov 1938-1945 väčšina zborov Reformovanej cirkvi na Slovensku a Podkarpatskej Rusi po podpísaní Viedenskej arbitráže v septembri 1938 sa stala opäť súčasťou Reformovanej cirkvi v Maďarsku. Keďže pričlenená cirkev nemala vo verejnom živote väčšej závažnosti, pretože s odporom prijímali polofeudálny systém v Maďarsku, utiahla sa do pasívnej rezistencie a v cirkevných zboroch sa rozvinula vnútromisijná budovateľská práca. V Slovenskej republike zostalo iba 25 reformovaných cirkevných zborov. Zástupcovia prevažnej väčšiny týchto zborov na ustanovujúcej schôdzi delegátov reformovaných cirkevných zborov sa Slovensku dňa 30.mája 1939 v Michalovciach prijali návrh na reorganizáciu Reformovanej cirkvi na Slovensku a zvolili 6 členný Organizačný výbor za účelom realizácie tohto uznesenia. Na základe uznesenia Organizačného výboru Reformovanej cirkvi na Slovensku zo dňa1.11.1941 v zmysle §-u 48-49 čl.I. Cirkevnej ústavy 1904-1907 sa zorganizovali dva senioráty Užsko-laborecký a Ondavsko-torysský v roku 1942.

     Po skončení druhej svetovej vojny roku 1945 boli cirkevné zbory a senioráty Reformovanej cirkvi na Slovensku v plnom počte znovu začlenené do Československej republiky a Podkarpatská Rus bola pričlenená k Ukrajine spolu s celým Podkarpatským dištriktom. Organizačný výbor Reformovanej cirkvi na Slovensku v roku 1949 začal prácu na príprave novej cirkevnej ústavy, ktorá bola prijatá ústavodarnou synodou 4.8.1951 v Bratislave. Od 6.8.1951 prevzalo vedenie Reformovanej cirkvi Predsedníctvo synody Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku. Podľa ústavy vstupuje do života cirkvi Synoda ako najvyšší zákonodarný a správny orgán, združujúci v sebe všetky zbory a senioráty Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku. Výkonným a správnym orgánom synody sa stala Synodná rada a jej orgánom sa stalo Predsedníctvo synody. Zaadnutie Synody v Leviciach r.1952 určilo hranice 7 seniorátov. Synoda na svojom zasadnutí v Komárne v dňoch 13.-14-júna 1995 svojím uznesením potvrdila rozhodnutie Synodnej rady z r.1993 o vytvorení dvoch seniorátov Michalovského a Ondavsko-hornadského s jednacou rečou slovenskou. Na tomto zasadnutí sa Synoda tiež uzniesla, že Teologická akadémia J.Calvina v Komárne je inštitútom, ktorý slúži na výchovu duchovných s päťročným študijným obdobím a že je právnym dedičom Teologického seminára v Lučenci a tak teda aj s vyučujúcim jazykom maďarským ako sa to uskutočňuje už od akademického roka 1994-1995 a pokračuje až do súčasnosti. Teológovia študujú naďalej aj na teologických fakultách v Bratislave, Prahe, Budapešti a Sarospataku.

Ref.kalendár1997,69-72 strana

   Bánovce boli v 20.storočí významným stredisko cirkevného života reformovaných nášho Zemplína. Už či za 43-ročného účinkovania farára a za čias zemplínskeho seniora Jozefa Hutku, či za 22-ročného účinkovania seniora Jána Tomašuľu, za ktorého sa Bánovce stali ústredím nielen Zväzu slovenských kalvínov, ale za šesť rokov aj ústredím celej našej cirkvi na Slovensku a jedným za stredísk hnutia odporu proti fašizmu.

     Aj povojnová činnosť br.farára Jána Vaszilya, prízvukujúca u každého veriaceho jeho osobnú zodpovednosť pred Bohom, a horlivá služba duchovného a zástupcu biskupa našej cirkvi, br.Juraja Gazdoviča, ide v tej krásnej línii, ktorú udržiavali takmer bez výnimky všetci 27 dosiaľ podľa mena známi bánovskí duchovní, že totiž bánovský ref.cirkevný zbor si je vedomý svojej zodpovednosti za vec Kristovho evanjelia nielen v tejto obci, ale vo všetkých zboroch, v ktorých reformovaní príslušníci slovenského národa žijú a svojím životom oslavujú Boha v duchu Kalvínovej reformácie Kristovej cirkvi.

     V zápisnici Horno-zemplínskeho seniorátu zo dňa29.8.1911, str.8 je uvedené toto: Ložín, Bracovce, Hatalov a Laškovce sú bánovskej matkocirkvi združenými cirkvami od 18.storočia a sú umiestnené vo zvláštnych sa- mostatných občianskych dedinách

      V roku 1936 bola vybudovaná pekná štvortriedna ľudová škola, na ktorú obec dostala 260 tisíc korún podpory od ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe.

Čo sa týka náboženského rozvrstvenia väčšina obyvateľov je rímsko – katolícka, grécko – katolická, a ev. h. v., niekoľko rodín je aj ev. a. v. náboženstva. V roku Pána 1944 niet v obci ani jedného žida. Z príkazu vlády Slovenskej republiky sa museli vysťahovať.

     Pri sčítaní ľudu v r. 1940 v obci žilo 215 duší ev. h. v. a dokonca roku 1944 niet v obci iného kostola iba kalvínsky.

ROK 1943 

   „Dňa 27.apríla 1943 mal Ondavsko-torysský seniorát v Bánovciach nad Ondavou svoju mimoriadnu seniorálnu schôdzku. Bola to prvá jeho schôdzka v histórii slovenských kalvínov, lebo do toho času slovenské cirkevné zbory boli začlenené do maďarských seniorátov. Na tejto schôdzke boli inštalovaní funkcionári Ondavsko-torysského seniorátu a medzi nimi ako prvý senior tohto seniorátu Ján Tomašuľa, bánovský ref.farár a hl.kurátor tohto seniorátu Jozef Matta levito-kantor-učiteľ v moravianskej dcérocirkvi.

V popoludňajších hodinách dňa 27.apríla 1943 zasadal tiež v bánovskej matkocirkvi i Organizačný výbor ref.cirkvi v Slovenskej republike za vedenia duch.predsedu miestneho farára Jána Tomašuľu a Štefana Štundu, svet.predsedu tohto výboru.“ (citované z kroniky zboru)

     Ján Tomašuľa, senior-farár 1.októbra 1945 vydal sa svojej kňazskej funkcie v bánovskej ref.cirkvi.

Bol menovaný Organizačným výborom generálnej ref.cirkvi za misijného farára vo Zvolene a služobne pridelený do Košíc ako kazateľ slovenského cirk.zboru. Toho času bol i duchovným predsedom organizačného výboru generálnej ref.cirkvi, čiže administroval celú ref.cirkev v ČSR.

     Dňa 1.novembra 1945 zišli sa presbytéri ref.cirkvi v Bánovciach, aby prevzali inventár od dp.Jána Tomašuľu. Prítomný bol administrátor Ondavsko-zemplínskeho seniorátu Pavol Horovčak, ref.farár v Uhorskom Žipove.

     Po odchode tunajšieho farára a duch.predsedu Org.výboru ref.cirkvi na Slov.Jána Tomašuľu z Bánoviec n/Ond., vykonáva duchovenskú službu v Bánovskom n/O. zbore Ľudovít Nitray, farár v.v.a to do 31.1.1946.

     Dňom 1.2.1946 nastúpil v bánovskom zbore službu duch.správcu Ján Vasiľ (pozdejšie: „Vaszily“) ref.kaplán, rodák z Kalše, ktorý tu pôsobil pozdnejšie ako misijný farár až do konca februára 1950 (v posledných dvoch rokoch už býval v Trhovišti).

     V posledných rokoch jeho pôsobenia bol postavený železobetónový plot pred farskú budovu, opravená nekrytá veranda fary a schody. Tiež v Bracovciach sa začala v r.1948 prestavba „kazinczyovskej sýpky“, ktorá bola spolu s 1 ha záhradou pridelená tamojšiemu nášmu zboru, na kostol bez veže. Tento kostol bol vysvätený prvú nedeľu v auguste 1949 r. S ustanovením Bracoviec, ako dcérocirk.zboru boli však ťažkosti, takže dcérocirk.zborom Bánoviec boli Bracovce vyhlásené až v r.1951.

   Dcérocirkevný zbor v Trhovišti sa osamostatnil a ustanovil matkocirkevným zborom už v r.1948 a v r.1951 pristúpil k budovaniu vlastnej fary.

   Dcérocirkevný zbor Moravany bol pripojený k novému matkocirkevného zboru v Trhovišti – v r.1951 i úradne a definitívne.

   Koncom r.1949 si bánovský zbor pozval a začiatkom r.1950 zvolil za svojho riadneho farára Juraja Gazdoviča, v tom čase administrátora v Bysteri, okr.Košice. Juraj Gazdovič do tunajšieho zboru nastúpil 6.3.1950; dňa 26.3.1950 bol v zbore inštalovaný seniorom Horovčákom a hneď na to, ako riadne zvolený farár – vysvätený na vysviacke farárov v Košiciach. Počas duchovenskej služby J.Gazdoviča v bánovskom zbore v rokoch 1953-1954 bola prevedená generálna oprava kostola. Slávnostná posviacka kostola sa konala 4.júla 1954 za prítomnosti p.biskupa I.Vargu a gen.kurátora dr. B.Csájiho a za účasti mnohých farárov, cirk.funkcionárov i veriacich z celého šíreho okolia. J. Gazdovič bol v zbore farárom do 30.januára, kedy odovzdáva úrad v tun.zbore svojmu nástupcovi Jurajovi Sabolčíkovi.                  

    Juraj Sabolčík, administrátor v Humennom bol dňa 15.augusta 1965 slávnostne inštalovaný v bánovskom zbore za novozvoleného farára tohto zboru. Inštaláciu previedol br.konsenior Juraj Valuška, farár z vedľajšieho trhovišského cirk.zboru. Prítomní boli i viacerí bratia duchovní, ktorí novozvoleného farára taktiež pozdravili, prítomní boli i mnohí veriaci i z iných zborov.

     V roku 1970 bola na kostole urobená nová omietka, kostol bol vymaľovaný aj z vnútra, taktiež bol prevedený náter lavíc, ako i veže a strechy. Dňa 11.októbra 1970 bol takto obnovený kostol za veľkej účasti duchovných a veriacich z okolitých zborov, slávnostne vysvätený slovom Božím a modlitbou.

     V roku 2002 v decembri J.Sabolčík odchádza do dôchodku.

Do bánovského zboru je Predsedníctvom synody pridelená za farárku s. Mgr. Erika Dékányová.

     Ku matkocirkevnému zboru Bánovce nad Ondavou patrí dcérocirkevný zbor Bracovce, preto sa v krátkosti zmienim o histórii tejto obce a tamojšieho reformovaného kresťanského zboru.

            B R A C O V C E

      Táto obec sa rozprestiera na úrodnej rovine Zemplína a obyvatelia v nej žijúci sú prevažne helvétskeho a augsburského vierovyznania. Obe tieto reformačné zbory tu nažívajú v bratskej zhode a láske, usilujúc o rozkvet cirkvi Kristovej i v tejto obci.

     V minulosti veriaci našej cirkvi však prináležali k matkocirkvi v Bánovciach nad Ondavou, a to až do roku 1951. Tento zbor do uvedeného roku bol tzv. združenou cirkvou Bánoviec nad Ond. Tak tomu bolo skoro dve storočia, ako sa dozvedáme zo zápisnice horno-zemplínskeho seniorátu z roku 1911, kde stojí: „Ložín, Bracovce, Hatalov a Laškovce sú združenými cirkvami bánovskej matkocirkvi od 18.storočia...“ Z toho vyplýva, že i dejiny týchto zborov sú spoločné.

     Veriaci Bracoviec však vždy túžili po svojom vlastnom dome modlitby, keďže dochádzka na služby Božie do spoločného kostola v Bánovciach bola obťažná najmä v zimnom období. V takomto čase sa schádzali k slovu Božiemu po domoch a v tom vychádzal v ústrety i vtedajší kurátor Ján Doci, ktorý tiež poslúžil slovom Božím ako laický kazateľ.

     Túžba veriacich sa predsa len splnila, keď v dôsledku parcelácie roku 1945 bola pridelená zboru sýpka zemepána Kazinczyho z roku 1887, nachádzajúca sa uprostred hektárovej záhrady. I záhrada sa stala majetkom zboru a tak sa mohlo prikročiť k prestavbe tejto sýpky na dom modlitby. Tak sa stalo roku 1948, kedy veriaci svojpomocou ju renovovali a upravili na krásny kostol bez veže, podľa vzoru bánovského kostola. Ich snaha bola taká veľká, že už nasledujúci rok, v prvú augustovú nedeľu 7.8.1949, bol tento kostol vysvätený a odovzdaný k svojmu účelu. Na pamiatku tejto pre zbor tak slávnostnej udalosti sa tu každoročne usporadúva spomienkový deň, keď k zvesti slova Božieho je pozvaný vždy iný kazateľ.

     Keďže zbor mal už vlastný dom modlitby, do ktorého zakúpil i vhodné pedálové harmónium, zažiadal o osamostatnenie a premenovanie na dcérocirkevný zbor. Tejto žiadosti nadriadené cirkevné úrady vyhoveli, a tak počnúc rokom 1951 prestáva byť „združenou cirkvou Bánoviec nad Ondavou“ a stáva sa jej dcérocirkvou. To znamená, že bracovskí veriaci už nedochádzajú na služby Božie do Bánoviec, ale mávajú pravidelne každú nedeľu vo vlastnom kostole. V lete roku 1958 veriaci zboru urobili okolo spomínanej hektárovej záhrady i železobetónový plot.

Rok 2001 bol pre bracovský reformovaný cirkevný kresťanský zbor historicky veľmi významný. Obetaví veriaci svojpomocne pribudovali vežu.

     Daj Boh, aby táto služba bánovského zboru v minulosti a v prítomnosti neochladla ani v budúcnosti, a aby slúžila k sláve a ku cti toho Pána, ktorý bol ochrancom otcov a ktorý je nádejou synov.