Moments 2 časť
Prudko som otvorila oči. Všade bola tma. Okno v izbe bolo do korán otvorené a pršalo do izby. Postavila som sa a zvrela ho. Miesto vedľa mňa na posteli bolo prázdne. Rozsvietila som svetlo a sadla si na posteľ. Bola som spotená. Mala som zlé tušenie. Zobrala som mobil z nočného stolíka a vytočila Lucasove číslo. Bol nedostupný. Prečo si vypol mobil? Utrela som si pod s čela a ľahla si. Nechala som zapnuté svetlo. Zababušila som sa do periny a snažila zaspať. Po niekoľkých minútach sa mi to podarilo.
**
Mobil vyzváňal ako o život už 3 krát. Posadila som sa a oprela o čelo postele. Zobrala som mobil a zdvihla. Bolo to neznáme.
„Prosím?“
„Pani Fisher?“ ozval sa mužský hlas.
„Nie.“
„Ste priateľka Lucasa Fishera?“
„To áno ale nie som Fisher. Deje sa niečo?“ opýtala som sa zmätene.
„Váš priateľ mal v noci ťažkú nehodu. Je v nemocnici.“
„V ktorej nemocnici?“ vyskočila som na nohy a do oči sa mi nahrnuli slzy.
„Guy’s Hospital…”
Ihneď som položila a vrhla sa do skrine. čierne legíny, sivý, tigrovaný sveter. Zobrala som mobil a kľúče. Obula som sa a zišla dole. Nastúpila som do auta. Naštartovala som, dupla na plyn a čo najrýchlejšie som sa chcela dostať do nemocnice. Bolo 05:00 AM takže to trvalo kratšie. Zaparkovala som. Našla som žuvačku tak som si dala aspoň jednu a vystúpila som. vlasy som si dala do copu a utekala som dnu. Zastala som na recepcii.
„Lucas Fisher.“ Povedala som už cez slzy.
„Je na operačke.“ Povedala sestrička. Zatočilo sa mi v hlave.
„Ste v poriadku?“ sestrička ma chytila. Pomohla mi posadiť sa a podala mi vodu. Napila som sa.
„Je mi fajn.“ Povedala som potichu. Začala som sa celá triasť. Nevedela som čo s ním je. Vytiahla som mobil a skoro mi spadol. Vytočila som Emmine číslo.
„Nikki?“ povedala ospalo.
„Emma. Dnes nemôžem prísť do práce.“ Povedala som a potiahla nosom.
„Deje sa niečo?“
„L-lu-lucas je v nemocnici. Mal nehodu.“ Rozplakala som sa. „Teraz ho operujú a ja ...“
„Nikki. Upokoj sa. V akej si nemocnici?“
„Guy’s Hospital.”
“Hneď som tam.” Zložila. Mobil som skovala a hlavu dala do dlaní.
“Nikki.” Skríkla Emma. Postavila som sa. Objala som ju.
„Bude to dobré.“ Hladkala ma po chrbte. sadla som si.
Spolu sme čakali asi 2 hodiny kým nevyšiel doktor.
„Ako je na tom?“ opýtala som sa a utrela si slzy.
„Ste príbuzný?“
„Som jeho priateľka.“
„Začal krvácať. Museli sme to zastaviť. Má zlomeninu ktorá sa bude dlho liečiť. Je silný a zabojoval. Teraz je v izbe a spí.“ Emma ma objala.
„Ďakujeme.“ Povedala Emma.
„Nikki. Bude to dobré. Lucas je silný. Bude v poriadku.“ Prikývla som.
„Jedla si niečo?“
„N-nie.“
„Poď do bufetu. Musíš niečo zjesť.“
„Nechcem.“
„Nikki. Chceš ležať s ním na izbe?!“ chytila ma za ruku.
„Musíš byť aj ty silná. Kvôli nemu.“
Išli sme do bufetu. Emma niečo objednala. Aj keď som nechcela musela som to zjesť. Vypila som kávu. Sedeli sme tam.
„Nikki. Ja budem musieť ísť do práce. Zvládneš to? Lebo nemusím ísť.“
„Nie len choď. Ja to zvládnem.“ Pousmiala som sa na ňu a ďalej hypnotizovala moje ruky.
„Dobre.“ Podišla ku mne a objala ma.
Odišla. Ja som si objednala ešte jednu kávu a išla som do čakárne. Okolo išiel doktor.
„Pán doktor. Mohla by som ísť za ním prosím?“
„Práve spí. Potrebuje oddych kým sa nepreberie.“
„Len 5 minút.“ Pozrela som na neho z nádejou.
„Tak dobre ale len 5 minút.“ Prikývla som. vošla som dnu. Ležal tam bezvládne. Dýchal s pomocou prístrojov. Mal na sebe škrabance a modriny. Sadla som si na stoličky pri posteli a chytila jeho ruku. Pobozkala som ju a dopadli na ňu moje slzy.
„Budeš v poriadku. Musíš. Budem tu s tebou kým sa nepreberieš.“ Pohladkala som ho po líci.
„Čo sa len stalo?“ pošepkala som. hrudník sa mu dvíhal a klesal. Pozerala som sa na neho.
„Slečna. Prepáčte ale musíte odísť.“ Dnu vošla sestrička. Prikývla som. pobozkala som ho na čelo a odišla. Sadla som si na lavičku. Oprela som si hlavu a stenu a zavrela oči. Dupkala som nohou o podlahu.
„Slečna?“ otvorila som oči.
„Nechcete ísť domov. Ak sa jeho stav zmení hneď sa Vám ozveme.“
„Nie. Ostanem tu.“
„Ste si istá. Nebude lepšie ak pôjdete domov. Pospite si a potom znova prídete?“
Porozmýšľala som. bola som unavená.
„Tak dobre. Ak bude hneď niečo nové tak mi volajte a ja som hneď tu.“
„Spoľahnite sa.“ Zobrala som si kabelku a išla som. nastúpila som do auta. Nemohla som ísť domov. Nemôžem ostať sama. Naštartovala som a išla som do firmy. Išlo to pomaly. Boli zápchy. Všetci trúbili. Inokedy by som trúbila aj ja ale teraz sa neponáhľam. Bola som opretá a dvere. keď sa to konečne pohlo odbočila som a išla rýchlejšie. Zastala som a vystúpila. Vošla som dnu a všetci na mňa pozerali ako na ducha. Vošla som do výťahu. Zaklopala som Emme na dvere.
„Ďalej.“ Zakričala. Vošla som dnu.
„Nikki.“ Postavila sa a podišla ku mne.
„Čo tu robíš?“
„Poslali ma domov. Povedali že ak bude niečo nové tak mi hneď zavolajú.“
„Tak prečo nie si doma.“
„Nemôžem tam byť. Sama. Zbláznila by som sa.“ Pozrela som na ňu. „Možno ak budem niečo robiť...“
„NIE! Zabudni. Môžeš tu ostať ale pracovať nebudeš. Tu si sadni na gauč. Budeš mi robiť spoločnosť.“
Sadla som si a pozerala pred seba. Emma pracovala a popri tom sme sem tam prehodili reč aby nebolo ticho.
„Ahoj Emma. Tak som tu. Meškám ale boli zápchy.“ Dnu vošla žena. Biele vlasy s ofinou. Menšej a chudej postavy s úsmevom na tvári.
„Ou. Lou. Zabudla som na teba.“ Chytila sa za čelo Emma.
„Lou!“ počula som mužské hlasy. Vyšla von.
„Nehovorila som vám aby ste išli za mnou!“ povedala tvrdo a priviedla dnu 5 chalanov. On! Vošiel ako posledný. Keď som ho zbadala nevedela som sa pohnúť. Pozrela som na neho ako keby som videla diabla. Vlastne on aj ním je. nevedela som sa pohnúť. Pozrel na mňa jeho zelenými očami a zatváril sa čudne keď ma zbadal. Prezeral si ma od hlavy až po päty. Čo sa mu nepáči? Nezmenil sa. Nahodil ten svoj neodolateľný úsmev ktorý mne sa hnusy. Sklonila som hlavu a pred očami sa mi premietli okami s nim. Pretrela som si oči.
„Asi som prišla nevhod?“ povedala tá Lou.
„Nečakane. Niečo sa stalo.“ Pozrela som na ňu. Asi to je žena u ktorej mám praxovať.
„Tak môžem prísť nabudúce. Chcela odísť.“
„Nie.“ Zastavila som ju. Ani neviem prečo som to urobila. Veď pracuje pre toho idiota. Čo to robím. Už mi šibe.
„No viete. Ja som tá čo má u vás praxovať.“ Povedala som.
„Ou. Ale ak máš problémy tak..“
„Mám ale ak nebudem nič robiť tak to mi nepomôže.“ Pozrela som na Emmu. Vzdychla si.
„Ja som Nikki. Nikki Locke.“ Podala som jej ruku. Zazrela som na neho ale ani to ním nepohlo. On nevie kto som? nepamätá si ma? Ale veď mi stále robil zle. Ako to že si ma nepamätá? Kto si pamätá tučné prasa? Aj ja by som radšej zabudla. Ozval sa vnútorný hlas.
„Ja som Lou. A toto.. asi vieš.“
„Sú mi známy.“ Ostali prekvapený. Veď predsa kto by ich nepoznal a ešte k tomu tu v Londýne. Ale keď som sa dozvedela že medzi nich patrí nechcela som s nimi mať nič.
„Fajn ja som Louis Tomlinson.“ Podišiel ku mne hnedovlasý, s modrými očami a s úsmevom na perách.
„Niall Horan“ modrooký blondiak. Ani jemu nechýbal úsmev a taktiež aj ostatný ho mali.
„Liam Payne“ Hnedé očí a aj vlasy.
„Zayn Malik.“ Čierne vlas ako uhoľ, tmavé hnedé oči, s fúzami.
„A na koniec ten najkrajší. Harry Styles.“ Žmurkol na mňa.
Všetkým som podala ruky s úsmevom až na neho.
„Nemám rada takých ako si ty.“ Povedala som odmerane. Zazvonil mi mobil. Okamžite som pribehla k taške a hrabala sa v nej. Konečne som ho vytiahla a zdvihla ho.
„Slečna Nikki. Lucas sa prebral.“ Povedal doktor. Usmiala som od ucha k uchu.
„Ako mu je.“
„Vníma aj rozpráva ale...“ odmlčal sa. Zvážnela som.
„Ale?“
„Stratil zrak.“ Sadla som si na sedačku.
„Hneď som tam.“ pošepkala som a zložila som. pozrela som pred seba. Jeho krásne hnedé oči. V ktorých vždy boli iskričky. Pozerala som pred seba a začala plakať.
„Nikki?“ Emma ma chytila za plece.
„Nevidí.“ Pošepkala som. „Stratil zrak.“ Objala som ju. Prečo plačem tu?
„Musím ísť za ním.“ Postavila som sa a zatackalo ma.
„Nemôžeš ísť sama.“ Povedala.
„A ty tiež nemôžeš ísť. Zvládnem to.“ Pozrela som na ňu.
„To určite. Nepustím ťa samu,“ otočila sa za mňa.
„Ja by som mohol ísť.“ Povedal Harry.
„Radšej pôjdem pešo.“ Odsekla som. skamenel.
„Ja pôjdem.“ Ponúkol sa Louis. Zobrala som kabelku a vyšla von. Tie pohľady boli stále na mne.
„Tu máš kľúče.“ Hodila som mu ich a povedala do ktorej nemocnice. nastúpila som. naštartoval a vyrazili sme. pozerala som von oknom. Po dlhšej dobe sme tam dorazili, vystúpila som a išla dnu. Doktor vyšiel z jeho izby. Pribehla som ku nemu.
„Ako je na tom?“ povedala som mu za chrbtom.
„Nechcem nič predbiehať ale možno stratí zrak na trvalo.“ Povedal a odišiel.
„Môžem ísť dnu?“ ešte so ho zastavila. Prikývol. Pozrela som na Louisa ktorý stál za mnou. sadol si na lavičku a ja som vošla dnu. Oči mal zatvorené. Podišla som ku nemu a chytila ho za ruku ako pred tým.
„Nikki?“ otvoril oči a pozeral pred seba. Potiahla som nosom.
„Lucas.“
„Prepáč.“ Pošepkal.
„Nie. Namaž sa za čo ospravedlňovať.“ Pohladkala som ho po líci.
„Ale áno. Mal som prísť rovno domov za tebou. Ale ja debil. No, chcel som to osláviť. A pár kamarátov som pozvala prehnali sme to.“ Začali mu tiecť slzy.
„Lucas. To je v poriadku. Nech si oslavoval čokoľvek nehnevám sa.“ Pobozkala som ho na suché, popraskané pery.
„Dnes som ťa chcel pozvať do Paríža. Ísť na romantickú večeru a na Eiffelovej veži ťa požiadať o ruku.“ Stisol mi ruku ktorou som ho držala. Zavrel oči. Utrela som mu slzy a znova ho pobozkala.
„Stále to môžeš urobiť.“ Pošepkala som.
„Nemôžem som slepí. Ako so mnou môžeš ostať.“ Priložila som prst na jeho ústa.
„Toto už nehovor. Je mi jedno či vidíš alebo nie. Stále ťa milujem. Rozumieš. A to sa nezmení. Milujem ťa. Doktor ešte nevie nič. Stále máme nádej.“ Pozerala som na neho.
„Už to nie je prekvapenie.“ Pousmial sa a ja s ním.
„To nie je podstatné. Budem sa tváriť že o ničom neviem.“ Pobozkala som ho na čelo. Sadla som si na okraj postele.
Dnu vošla sestrička.
„Prepáčte že vás ruším. Pán Fisher potrebuje vyšetrenie.“ Prikývla som. pobozkala som ho.
„Budem čakať na chodbe.“ Povedala som a odišla. Vyšla som na chodbu. Vyviezli ho a išli s ním niekam. Sadla som si ku Louisovi a oprela sa. Urobil to isté.
„Ak chceš môžeš odísť.“ Povedala som do ticha. Otočila som sa ku nemu.
„neprekáža mi to. Ostanem.“ Pousmial sa.
„Ďakujem“ riekla som a pozerala do stropu.
Potom najbližšiu hodinu sme boli ticho. Louis niečo šťukal do telefónu a ja som sa prechádzala hore dole po chodbe a čakala. Konečne dorazil doktor.
„Možno tu je šanca že by mohol vidieť. A však my na to nemáme prostriedky. Musel by ísť do Ameriky kde na to majú vybavenie. Je to dosť drahé.“ Povedal.
„Je mi to jedno. Urobím všetko aby mohol znova vidieť.“ Povedala som.
„Dobre. Teraz bude lepšie ak si pospí a nabral viac síl.“
„Keď sa prebudí povedzte mu že zajtra prídem.“
„Spoľahnite sa.“
„Ďakujem.“ Povedala som a išli sme na odchod. Nastúpili sme do auta a išli naspäť do firmy.
„Nie. Poď ku mne domov. Musím sa upraviť.“ Nadiktovala som mu adresu.
