Kapitola štvrtá
V izbe bola tma a ticho. Bolo počuť len tiché vzlyky pri posteli, na ktorej ležala mladá žena s hnedými vlasmi. Vedľa posteli sedel tmavovlasý mladík a plakal.
„Raisa, prosím, preber sa.“ Tíško šeptal svoje prosby. „Prosím.“
„Raisa!“ Vykríkla Mariola v okamžiku, ako sa telo dotklo podlahy. Andres sa vydesene otočil a rýchlo sa k nej zohol. Arne stuhol na mieste a oči mal doširoka roztvorené desom. Andres vzal ženu do náručia a rýchlo ju odniesol do jej izby, kde ju položil na posteľ. Mariola s Barbie bežali hneď za ním.
„Prepáč mi to. Ja som to tak nemyslel.“ Vzlykal chlapec stále a ospravedlňoval sa už po sté. Žena na posteli sa však nepohla. Len ľahké dvíhanie prikrývky nasvedčovalo tomu, že dýcha.
Arne stál vystrašený v kuchyni. Simeon stál za ním a tváril sa neutrálne. Rodes na neho hľadel ako boh pomsty. Podišiel až k nemu a naštvane sa na neho zahľadel.
„Čo sa stalo? Prečo Raisa...“ Spýtal sa mladší chlapec so slzami v očiach.
„Je lizardka a vládkyňa vzduchu.“ Ozval sa za ním Andres. Arne sa vystrašene otočil.
„Nechápem to.“ Zavrtel hlavou mladší.
„Vládci vzduchu sú niečo ako empati.“ Začal vysvetľovať Simeon. „Vciťujú sa do pocitov iných a vstrebávajú ich. Ak je však tých emócií priveľa alebo sú príliš silné, dokáže ich to zabiť.“
„Ona je...mŕtva?“ Zašepkal vydesený chlapec.
„Nie je mŕtva. Iba omdlela.Trocha sa prepočítala.“ Odpovedal Andres.
„Prehnal si to, Arne.“ Zazrel po ňom Rodes a zmizol v chodbe.
„To...kvôli mne?“ Arne bol čoraz viac vyplašený. Andres nepatrne prikývol. „Preboha!!! Čo som to urobil?!“ Klesol na kolená a hlavu si skryl do dlaní.
Do miestnosti vstúpil Andres. Potichu pristúpil k Arnemu a jemne ho pohladil po chrbte. Ten k nemu uplakane vzhliadol.
„Neboj sa. Bude v poriadku.“ Usmial sa na neho.
Andres sedel na terase a oproti sebe mal posadeného Arneho.
„Bude to v poriadku.“ Upokojoval ho hnedovlasý. „Lizardi sú trocha citlivejší.“
„Lizardi?“ Arne bol už pomerne pokojný, ale stále vydesený. Dával si za vinu, čo sa stalo a nikto mu to nevyvracal. Bola to jednoducho pravda.
„Lizardov je málo. Sú veľmi vzácny.“ Začal potichu Andres. „Ich patriorom sú plazy, väčšinou jaštery.“
„Ako to súvisí?“ Spýtal sa zvedavo Arne.
„Vieš čo robia jašterice, keď sa dostanú do pasce?“
„Odhryznú si chvost.“ Odpovedal mladší.
„Presne.“ Prikývol Andres. „Odhryznú si chvost alebo inú časť tela, aby si zachránili život. Je to znak sebaobetovania.“
„Sebaobetovania?“
„Správne. Lizardi sú citlivejší na podnety záchrany. Raisa obetovala seba a svoj život, aby zachránila teba. To preto si jej bol zverený. Nech akokoľvek milovala svoj život v Geniase, vzdala sa ho. To je sebaobetovanie.“
Arne ležal vedľa Raisy na posteli a držal ju jemne za ruku. Oči mal stále vlhké od plaču, ale už nemal silu ďalej plakať. Nežne jej ruku stisol. Raisa sa trocha zachvela. Viečka sa jej pomaly otvorili. Oči uprela najprv na strop v izbe, kým pootočila hlavu a zbadala tmavovláska vedľa seba. Ten hneď ako zbadal pohyb vrhol sa jej okolo krku.
„Prepáč. Prosím prepáč. Ja som to tak nemyslel.“
„Ja viem Arne. Ja viem.“ Pousmiala sa hnedovláska a objatie opätovala. Mladík sa po chvíli odtiahol a uložil sa vedľa nej na posteli.
„Takže ty si lizardka. Prečo nemáš so sebou patriora ako ten Simeon?“ Spýtal sa po chvíli. Raisa po ňom prekvapene pozrela. S úsmevom si povzdychla.
„Andres zase táral, však?“ Arne len s úsmevom prikývol. Raisa trocha posmutnela.
„Môjho patriora zabili pred šestnástimi rokmi.“
„Ako? Kto?“
„Zmrazil ho Gedeon.“
„Kto je vlastne ten Gedeon?“
„Bol generálom Geniaskej armády, ale nestačilo mu to. Zradil kráľovstvo a chcel vládnuť.“
„Aha.“ Arne nevedel, čo na to povedať. Stále mu ešte nedochádzalo, čo sa to vlastne deje. „Ja...premýšľal som o tom všetkom. O Geniase, o mojich rodičoch a o tom, že by som sa mal vrátiť.“ Raisa spozornela. „Asi...asi by som sa mal vrátiť. Teda...chcel by som vidieť krajinu, odkiaľ asi pochádzam. Aj keď mi to stále príde bláznivé a čudné.“
„Viem, že je to pre teba nové a mrzí ma, že si sa to dozvedel takto, ale inak to nešlo. Museli sme ťa chrániť.“ Raisa previnilo sklopila pohľad k prikrývke.
„Teraz to už chápem. Ja...chcem to skúsiť.“ Poznamenal trocha nervózne mladík.
„Dobre.“ Prikývla Raisa a nežne sa usmiala. Vtedy do miestnosti vstúpil Andres so Simeonom. Keď zbadali Raisu, obaja sa usmiali.
„Ako ti je?“ Opýtal sa Andres a pristúpil k nej, aby ju pohladil po vlasoch.
„Som trocha unavená, ale myslím, že budem v poriadku.“ Usmiala sa na neho hnedovláska. „Arne súhlasí s odchodom, takže by sme mali čím skôr odísť.“ Andres prikývol.
„Všetko je pripravené. Portál je už otvorený.“
„Dobre.“ Prikývla Raisa a posadila sa. Arne vstal z postele a zahľadel sa na svoju nevlastnú sestru. „Môžme ísť?“ Spýtala sa mladíka a vstala. Arne prikývol. Všetci opustili izbu a vyšli na terasu, kde čakali ostatný. Mariola a Barbie objali Raisu a usmievali sa. Jediný Rodes bol tichý. Na terase stálo veľké zrkadlo v hrubom ráme. Okolo neho boli do kruhu postave štyri poháre s vodou podľa svetových strán. Rodes stál pri jednej strane zrkadla zatiaľ čo Mariola sa postavila k druhej. Obaja položili jednu ruku na prednú stranu a druhú na zadnú. Zavreli oči a sústredili sa. Voda v pohároch sa začala víriť. Postupne sa sformovali do väčších bublín a vzniesli sa do vzduchu. Bubliny začali krúžiť okolo dvojičiek pri zrkadle. Arne to s úžasom pozoroval. Nikdy nič podobné nevidel. Rýchlosť akou bubliny krúžili sa zrychľovala. Trvalo len pár sekúnd než sa všetky zjednotili do jednej masy vody, ktorá v rýchlosti narazila do zrkadla a zmizla. Nikde nezostala ani kvapka. Mariola s Rodesom vyčerpane pustili zrkadlo.
„Pripravený?“ Usmiala sa na Arneho Mariola. Arne trocha váhavo prikývol.
„Ale nechcem ísť prvý.“
„Pôjdem ja, môj pane.“ Uklonil sa Simeon a pristúpil k zrkadlu, ktoré na prvý pohľad vyzeralo úplne normálne. Jemne sa dotkol svojho odrazu rukou. Zrkadlo zažiarilo a Simeon zmizol. Arneho sa náhle zmocnil strach.
„Neboj sa. Nebolí to.“ Zašeptala k nemu Raisa a postrčila ho k portálu. Arne chvíľu hľadel na svoj odraz kým sa odvážil priložiť k nemu ruku. Zrazu ho oslepila prenikavá žiara. Trvalo len pár sekúnd, kým otvoril oči a zistil, že stojí pred ďaľším zrkadlom. Bolo rovnako veľké, ale malo iný rám. Rozhliadol sa okolo seba. Bol na akomsi nádvorí. Dookola boli vysoké kamenné steny. Vysadených tam bolo len pár stromov a uprostred toho všetkého stála menšia fontána. Ucítil dotyk na svojom ramene. Vedľa neho stála s úsmevom Raisa a hneď za ňou ostatný.
„Vitajte doma, môj pane.“ Poklonil sa Simeon.
Komentáre
Prehľad komentárov
Wau *w* Nečakala som ,že bude Arne tak ľahko súhlasiť :D Som rada ,že je Raisa v poriadku ;D
*o*
(Lilia, 3. 8. 2013 21:36)Wau. Tento príbeh ma pohltil. Vždy ma takpovediac fascinovali príbehy kde sa hrdinovia menili na zvieratá alebo mali svojich spriaznených tvorov. A tie premeny postáv a ich patriotov sú úžasné. Mohla by si mi prosím ak sa dá bližšie priblížiť tú premenu? Ako k nej dochádza. Inak sa neviem dočkať ďalšieho pokračovania :D
:-)
(Neferet, 3. 8. 2013 22:41)som veľmi rada, že sa ti to páči :) všetko to tam časom bude presne popísané od získania zvieraťa až po premenu :)
Úžas ^^
(Dí de Fast (vlcipovidky.blog.cz), 5. 8. 2013 15:31)