Kapitola šiesta
Arne sedel vo veľkej záhrade vedľa Simeona. Leopardica Apia sa naháňala so Simeonovym vlkom pred nimi. Lineta, Leander a Rainer museli ísť na obhliadku krajiny, preto nechali na Simeonovi, aby Arnemu všetko vysvetlil.
„Takže, čo vieš o patrioroch a ich pánoch?“ Spýtal sa Simeon a pohľad otočil na Arneho.
„No, v podstate nič moc.“ Zamyslel sa Arne na chvíľu. „Podľa toho, čo si pamätám z rozprávok od Raisi, tak patriori majú s pánom akúsi zmluvu.“ Simeon mlčky prikývol. „Patrior zdieľa schopnosti so svojim pánom alebo tak nejak. Viac si nepamätám.“
„No, nie je to tak celkom zmluva. Takže začnem asi od začiatku.“ Zamyslel sa Simeon a zahľadel sa pred seba, kde Taras stále naháňal Apiu. „Ľudia, ktorí majú patriorov, sú fauneri.“ Arne sa zarazil.
„Nemá každý patriora?“
„Nie. Nemá, ale môže ho získať ktokoľvek. Totiž patrior si vyberá svojho pána. Nikdy nie opačne.“
„Takže ak tomu rozumiem správne, je jedno či dotyčný má nejaké schopnosti? Môže to byť ktokoľvek?“
„Áno. Môže to byť kráľ, ale aj obyčajný rybár. Nezáleží na tom, či schopnosti máš alebo nie. Ale elementári ako ty, Raisa alebo ja, majú najväčšiu šancu patriora získať.“ Vyvsetlil tmavovláskovi Simeon.
„Prečo?“
„Každý patrior cíti silnú osobnosť a fauner musí mať dostatok energie na to, aby ho dokázal ovládnuť. Elementári majú v podstate energie na rozdávanie a patriori to cítia a preto sa viažu hlavne s elemntármi.“
„Ako vlastne zistíš, že si ťa vybral?“ To bola najhlavnejšia otázka, ktorá Arnemu už dlho vŕtala v hlave. Simeon sa pousmial.
„Ublíži ti.“ Arnemu sa rozšírili zorničky prekvapením.
„Ublíži? Fyzicky?“
„Napríklad ja som Tarasa zachránil pred iným vlkom, ešte keď bol šteňa. Vzal som ho k sebe a pár dní sa o neho staral. Keď bol dosť silný, tak som ho chcel pustiť späť do lesa, ale on pribehol ku mne a uhryzol ma do nohy.“ Nadvihol si nohavicu a ukázal na jazvu, ktorú mal kúsok nad členkom. „Omdlel som a keď som sa prebral, počul som jeho hlas. Predstavil sa a povedal, že naše duše sú teraz jednou.“ Simeon sa zasnene zahľadel na Tarasa a pousmial sa nad tou spomienkou.
„Koľko si mal rokov?“
„Sedem. Sme spolu už sedemnásť rokov.“
„Nevedel som, že vlci sa dožívajú takého veku.“
„Nedožívajú. Pre patriorov čas plynie inak. Prebieha to u nich podobne ako u ľudí. Sedemnásť je pre neho proste sedemnásť. Dá sa povedať, že je práve v puberte.“
„Vravel si, že Apia je moja patriorka. Nevieš ako sa to stalo?“
„Iba som niečo počul. Apia bola údajne ešte maličké mláďatko, keď ju tvoj otec našiel. Priviedol ju domov a vychoval. Mohol si mať tak dva roky. Keď mala rok údajne ťa škrabla. Na zápästí by si mal mať jazvu. Odvtedy si s ňou hovoril, aj keď v troch rokoch to bolo asi komické.“ Rozosmial sa Simeon pri tej predstave a Arne ho nasledoval. Vyhrnul si rukáv a prstom prešiel po troch malých jazvičkách tesne nad zápästím.
„Parderi ako si ty, sú vzácny.“ Zamyslel sa Simeon na chvíľu. Arne sa na neho prekvapene otočil.
„Parderi?“
„Parderi majú za patriorov mačkovité šelmy. Nie je ich veľa.“
„Prečo?“
„No, je to dosť komplikované. Ide o dušu zvieraťa. Jaštera ovládneš rýchlejšie ako napríklad vlka alebo orla. Vlci, orly, medvede a hady patria medzi najsilnejších patriorov a ťažko zvládnuteľných, ale dajú sa skrotiť. Ale mačkovité šelmy milujú svoju slobodu. Viažu sa málokedy. Parderov existovalo len pár.“ V ten moment sa k Arnemu rozbehla Apia a vyskočila na operadlo lavičky. Taras bežal hneď za ňou s veselým štekotom.
„Arne, povedz mu nech mi už dá pokoj.“ Fňukla Apia a obtrela si hlavu o jeho rameno.
„Si leopard. Si tri krát väčšia ako on. Prečo sa nebrániš?“ Poznamenal Arne a pohladil ju pod bradou.
„Ale stále som len mačka a on pes.“ Bránila sa Apia. Arne sa rozosmial.
Arne stále sedel na lavičke v záhrade. Simeon musel ísť za povinnosťami a tak nechal tmavovláska osamote, aj keď to robil nerád. Páčil sa mu. Bol krásny a jeho pozitívna energia žiarila na kilometre. Apia sa spokojne rozvaľovala na lavičke vedľa Arneho a lenivo švihala koncom chvosta. Arne ju hladil po boku a stále sa nevedel zbaviť blbého úsmevu.
„Apia? Prečo si si ma vybrala?“ Prerušil ticho tmavovlások. Apia sa ladne posadila a hrdo sa vypla.
„Tvoj otec ma zachránil a staral sa o mňa. Ty si bol maličký, ale stále si sa vykrádal z postieľky a liezol si ku mne do pelechu. Dá sa povedať, že ťa beriem ako brata a vedela som, že ťa moja duša neovládne, aj keď si mal len tri roky. Boli sme si súdený.“ Jemne sa hlavou otrela o jeho bradu.
„Som rád, že mám tak krásneho patriora.“ Pousmial sa Arne a objal šelmu okolo krku.
„Vidím, že Simeon vás už predstavil.“ Ozval sa spoza Arneho Raisin hlas. Hneď za ňou sa usmieval Andres a Mariola. Prišli až k lavičke a Raisa pohladila Apiu po hlave. „Vyrástla si.“ Poznamenala si viac menej pre seba.
„Môžem sa niečo spýtať?“ Ozval sa Arne a zahľadel sa na ostatných. „Kde máte patriorov? Alebo ich nemáte?“ Andres s Mariolov zvážneli.
„Vieš, naši patriori sú mŕtvy.“ Odpovedal Andres a zahľadel sa do diaľky. „Gedeon ich všetkých zmrazil.“
„To preto ste ma chránili práve vy?“
„No, viac menej áno.“ Začala Mariola. „Bol si zverený Raise v ten deň, keď sme všetci prišli o patriorov. Boli sme síce oslabení, ale stále podstatne silnejší, než ostatní fauneri.“
„To ste až tak silný?“ Arne neskrýval prekvapenie.
„Arne, my sme bývalí strážci.“ Oboznámila ho Raisa a pousmiala sa. Arne sa zarazil.
„Strážci? Ako je ale možné, že dostali vašich patriorov?“
„Nalákali nás do pasce a oddelili nás od nich. Než sme si to uvedomili, boli mŕtvy.“ Posmutnela Mariola.
„To ma mrzí.“ Zvážnel Arne. „Akých ste mali patriorov?“
„Ja som lizardka a vládnem vzduchu, Mariola eaglerka a vládkyňa zeme. Môj patrior bola agama s golierikom. Volala sa Zairen. Mariola mala výra, Teodana.“
„Ja s Rodesom sme wolveri. Ja ovládam oheň a Rodes vodu. Môj vlk sa volal Dareo a Rodesov šakal Federo.“ Pousmial sa Andres na mladíka pred sebou.
„Hm, teraz už chápem prečo nikdy nebol schopný zapáliť gril.“ Rozosmial sa Arne a ostatní sa k nemu hneď pridali. Až po hodnej chvíli sa upokojili. Arne stále hladil leopardicu, ktorá si hlavu položila na jeho nohy.
„Už nikdy nebudete strážci?“
„Strážca, musí mať patriora. Ak patrior zomrie, nikdy už nie je ďalší. Druhého patriora nemôžeš získať.“ Odpovedala mu Mariola.
„Ako sa vyberá strážca?“ To Arneho zaujímalo najviac.
„Počas života sa na tele vytvorí značka. Niečo ako tetovanie. Znak elementu, ktorý strážca ovláda.“ Vysvetlil mu Andres a pohladil Apiu po boku.
„Počkať. Vraveli ste, že vojna bola pred šestnástimi rokmi, čo znamená, že by ste mali byť oveľa starší.“ Raisa s Andresom sa rozosmiali.
„To je fakt, ale pre strážcov je čas nepodstatný. Pre nás je rok len mesiac.“
„Takže pre vás je to akoby utiekol len rok a pol? To je úžasné!“ Nadchýnal sa Arne.
„To je fakt.“ Rozosmial sa Andres. „Ale už by sme mali ísť. Chystajú nám obed. Geniasky kuchári sú božský.“
Komentáre
Prehľad komentárov
Skvelá kapitola :) Moc sa mi páči táto poviedka ;) Teším sa na pokračko :D
...
(Lilia, 6. 8. 2013 20:28)Som rada, že si vysvetlila ako získavajú patriora. Tí sa mi čím ďalej tým viac páčia hlavne tie mačkovité. Popravde od kedy som si prečítala knihu Temné hmoty predstavovala som si, že existuje niečo také. Najzvláštnejšie a najzábavnejšie na tom je, že i v mojich predstavách boli mačkovité šelmy najťažšie skrotiteľné a najmenej viažúce sa pretože milujú slobodu preto kto by ich získal by bol výnimočný. Preto zbožňujem túto poviedku čím ďalej tým viac. Som strašne rada, že si niečo také napísala. Neviem sa dočkať pokračovania :D
Re: :)
(Neferet, 6. 8. 2013 20:44)som na tom podobne :D milujem mačkovité šelmy a sama mám doma dvoch šedých pruhovaných diablikov ( no diablika a diablicu :D ) vychádzala som hlavne z toho, že mačka príde len, keď sa jej chce a nie na príkaz :) som rada, že sa ti to tak páči :)
Re: Re: :)
(Lilia, 6. 8. 2013 23:40)Elegancia, sila a pružnosť mačiek a mačkovitých šeliem mi učarila. Máš pravdu mačky sú hrdé takže prídu len vtedy ak ony samy chcú. I môj kocúr bol taký. Bohužiaľ už išiel do mačacieho neba.
:)
(Dí de Fast (vlcipovidky.blog.cz), 7. 8. 2013 13:54)