YŠ - Daisukeho túžba 1.
Štúdio Aimi. Jeden z ateliérov, ktoré vlastnil Yuichi Kaguya. Štúdio, v ktorom práve prebiehalo fotenie pre kozmetickú firmu Yoshi Cosmetics, ktorú vlastnil Yuichiho dlhoročný priateľ Kano Yoshizawa. Štúdio, v ktorom práve pri tomto fotení, Daisuke kazil všetko čo sa dalo. Absolútne sa nesústredil a premýšľal nad hlúposťami.
„Daisuke, no tak. Čo je to s tebou?“ Ozval sa už po niekoľký krát mrzutý hlas fotografa.
„Mrzí ma to. Necítim sa dobre. Nemohol by to Madoka dokončiť bezo mňa?“ Spýtal sa previnilo ryšavý mladík a sklopil pohľad k zemi.
„Asi to tak bude lepšie. Ale zajtra potrebujem, aby si bol dokonalý.“ Prikývol nakoniec fotograf a otočil sa späť k foteniu. Daisuke prikývol a otočil sa k šatniam. Pravda však bola iná. Bolo mu síce mizerne, ale kvôli jednej jedinej veci. Kúsok od nich na pohovke totiž sedel Yuichi s Shujim, ktorý sa na neho zamilovane usmieval. Bolo to niečo vyše mesiaca, čo sa dali oficiálne dohromady a odvtedy sa na to Daisuke nedokázal dívať. Neustále na seba láskyplne hľadeli, lepili sa po sebe a nepohli sa od seba ani na krok. A Daisukeho to ničilo. Sám si myslel, že je zmierený s tým, že Shuji nikdy nebude jeho, ale očividne bol na omyle. Prial im to, ale zároveň Yuichimu závidel Shujiho lásku. To on chcel byť na jeho mieste a kým Yuichi odmietal pripustiť ich vzťah, mal aspoň jednopercentnú šancu. Teraz už však absolútne žiadnu. S tichým povzdychom sa prezliekol a odišiel domov. Odkedy tam žil sám, nerád sa tam vracal. Bolo to také smutné a tiché miesto bez Shujiho prítomnosti. Do vily však nemohol ísť. Boli tam síce ostatné šteniatka, ale bol tam aj Yuichi, ktorého posledný mesiac nemohol vystáť. Zaparkoval pred domom, vyšiel schodiskom k svojmu bytu a odomkol. Nešťastne sa zrútil na gauč a neprítomne hľadel na strop. Musel uznať, že túto situáciu nezvládal. Bolo ťažké dívať sa na niekoho, koho milujete, ako sa zamilovane usmieva na niekoho iného. Ťažko si povzdychol a zavrel na chvíľu oči. V tej chvíli sa ozval zvonček pri dverách. Daisuke sebou trochu trhol, kým sa zdvihol a išiel otvoriť. Zostal zarazene stáť.
„Ahoj.“ Pozdravil ho vysmiaty Shuji.
„Ahoj. Čo tu robíš?“ Spýtal sa prekvapený mladík a pustil ho dovnútra. Shuji sa pohodlne usadil na gauč.
„Nič. Nemôžem prísť pozrieť svojho najlepšieho kamaráta?“ Daisuke sa uškrnul. Presne to bol. Kamarát.
„Jasné, že môžeš. Dáš si niečo?“ Pristúpil k nemu a prehrabol mu dlhé vlasy.
„Iba vodu. Ako sa mi tu máš tak sám?“ Usmial sa na neho znova mladší. Daisuke priniesol z kuchyne pohár s vodou a podal ho Shujimu. Posadil sa vedľa neho a povzdychol si.
„Čo ti budem hovoriť. S tebou tu bolo veselšie. Ale to je jedno. Čo ty a Yuichi?“
„Je to úžasné. Konečne môžem byť s ním so všetkým, čo k tomu patrí.“ Usmial sa na neho nadšene čiernovlások a Daisukemu znova praskalo srdce. Napriek tomu sa na neho usmieval a oddane počúval jeho ospevovanie Yuichiho.
„Som rád, že vám to klape.“ Shuji sa na neho starostlivo zahľadel.
„Čo je s tebou, Dai?“ Spýtal sa po chvíli. Daisuke sa na neho prekvapene zahľadel.
„Nič. Čo by bolo.“ Vyhŕkol hneď mladík. Shuji natiahol ruku a prstami sa dotkol jeho čela.
„Lebo sa poslednú dobu len mračíš.“ Daisuke jeho ruku jemne odtiahol a uhol pohľadom.
„To nič nie je.“ Shuji si ho starostlivo premeral.
„Ako myslíš.“ Mykol nakoniec plecami a znova sa na neho usmial. „Vlastne som sa ťa chcel na niečo spýtať.“ Starší sa na neho v očakávaní zahľadel.
„Áno?“
„Vieš, že Kano býva u nás vo vile.“ Začal so sklopeným zrakom mladík a nervózne si naťahoval rukáv. „Vraj tu bude ešte pár mesiacov.“
„Čo mi tým chceš povedať?“ Spýtal sa nechápavo starší.
„Keď on sa po Yuichim stále vešia a mne to trhá žily. Lezie mi na nervy tá jeho prítulnosť voči nemu.“ Rozhorčil sa čiernovlások. Daisuke sa v tej chvíli snažil potlačiť úsmev. Žiarlivého Shujiho ešte nepoznal. Bola pravda, že vo vile sa na Yuichiho často niekto vešal, ale šteniatka boli niečo iné. Tie ho nikdy ohroziť nemohli.
„A čo si teda chcel odo mňa?“ Spýtal sa s úsmevom Shujiho. Ten zase sklopil zrak k zemi a trochu sa ošil.
„No, Yuichimu som navrhol, aby Kano odišiel do hotela, ale to kategoricky odmietol. Že je to jeho najlepší priateľ a nebude predsa spať v hoteli. A tak som chcel...no...“
„Aby som si ho nasťahoval sem. Mám pravdu?“ Povzdychol si Daisuke nešťastne. Shuji k nemu nešťastne vzhliadol.
„Daisuke, prosím. Teraz keď som konečne šťastný, chcem byť stále s Yuichim. A ten chlap mi to proste kazí. Odkedy je u nás nebol dokonca ani sex.“ Daisuke sa na neho zahľadel. Sex. On už pomaly ani nevie ako sex vyzerá.
„Dai, prosím. Si moja jediná šanca, ako ho dostať z domu.“ Prerušil jeho tok myšlienok zúfalý hlas Shujiho, ktorý na neho hádzal šteňacie očká. Tomu pohľadu sa nedalo odolať. Povzdychol si.
„Fajn. Môže sem prísť bývať.“ Rezignoval nakoniec. Nemal už čo stratiť. A aspoň bude mať spolubývajúceho a nebude byt večne taký tichý. Shuji sa mu nadšene vrhol okolo krku.
„Ďakujem, ďakujem. Si najlepší. Máš to u mňa.“ Daisuke ho pevne objal a usmial sa. Nech akokoľvek žiarlil na Yuichiho, Shujiho zbožňoval a bol rád, že sa konečne zase usmieva ako predtým. Shuji sa nakoniec zdržal do večera. Sledovali spolu filmy a smiali sa ako vždy. A Daisuke bol šťastný. Keď však znova osamel, prepadli ho zas myšlienky na lásku. Možno by sa mal konečne posunúť ďalej. Mal by si niekoho nájsť a zabudnúť na Shujiho. Ale to je predsa len ľahké povedať a ťažšie spraviť. Nakoniec si len povzdychol a šiel sa osprchovať. Prezliekol sa do trenírok na spanie a ľahol si do postele. Netrvalo dlho a zaspal. Ráno ho prebudilo neustále vyzváňanie zvončeku pri dverách. Rozospatý sa vyhrabal spod periny a naštvane prešiel k dverám. Roztvoril ich a zamračil sa.
„Ahoj. Vyhnali ma k tebe.“ Pozdravil s úsmevom Kano a pozorne si prezrel Daisukeho. Daisuke chvíľu nechápavo na neho hľadel, kým mu došli jeho slová. Povzdychol si.
„Ahoj. Tak poď ďalej. To ťa museli vyhnať tak skoro?“ Uškrnul sa mladší a pustil Kana dovnútra.
„Skoro? Veď je osem. To nie je skoro.“ Usmial sa tmavovlasý a prešiel s kufrom do obývačky.
„Ale na mňa to je skoro.“ Uškrnul sa znova Daisuke. „Poď ukážem ti izbu.“ Vošli do malej chodbičky a Daisuke otvoril prvé dvere, ktoré viedli do slnečnej a priestrannej izby. „Predtým tu býval Shuji, ale len chvíľu. Moja izba je oproti a kúpeľňa na konci chodby. Kľúč ti dám potom.“ Pustil staršieho dovnútra a ten sa spokojne usmial.
„Krásne. Nečakal som toľký prepych. Yuichi sa o vás stará ukážkovo.“ S úsmevom sa otočil na Daisukeho a premeral si ho. „Nečudujem sa mu.“ Mladší si až v tej chvíli uvedomil, že na sebe má len trenírky. Mierne sa začervenal.
„Ehm, dáš si kávu? Keď už si ma zobudil.“
„Rád. Vďaka.“ Prikývol starší a otočil sa k svojmu kufru. Daisuke rýchlo zmizol vo svojej izbe a prezliekol sa do voľných teplákov a trička. Prešiel do kuchyne a spravil dve kávy. Sebe trochu silnejšiu. Položil ich obe na barový pult, ktorý oddeľoval obývačku od kuchyne, posadil sa a začítal sa do novín. Nič zaujímavé. Ako vždy. Kano si prisadol až o hodnú chvíľu. Chvíľu len mlčky pili kávu a premeriavali sa nenápadne pohľadom. Videli sa už pár krát, vždy však iba pri fotení. Daisuke o ňom vedel len, že má dvadsaťšesť a pozná Yuichiho od malička. Pochádzal s veľmi bohatej a významnej rodiny, ale firmu si vybudoval sám svojím vlastným úsilím. Čierne vlasy, tmavé hnedé oči a rovný nos mu dávali istý prísny výraz. Ale za tú dobu, čo ho Daisuke poznal, vedel, že taký nie je. Je úprimný, spontánny a miestami mu prišiel až bláznivý.
„Ehm, fajčíš tu?“ Spýtal sa zvedavo starší a usmial sa.
„No, ja som nefajčiar a ak ti to nevadí, bol by som rád, ak by si fajčil na balkóne.“ Ukázal mladší na presklené dvere v obývačke.
„Jasné. To nie je problém.“ Starší si z nohavíc vytiahol krabičku cigariet a vyšiel na balkón. Zapálil si a spokojne potiahol dym do pľúc. Daisuke sa mu páčil hneď ako ho videl na tom móle, kde fotil. Hlavne kvôli tomu súhlasil, že sa nasťahuje k nemu na tých pár mesiacov. Nebol však hlúpy. Videl ako sa jeho dočasný spolubývajúci pozerá po Shujim. Vedel to aj od Yuichiho, keď mali problémy. Preto prišiel za ním. Aby ho podporil a nakoniec to ani nebolo potrebné. Je rád, že je s niekym konečne šťastný. Nikdy nechápal, prečo to pre tých chlapcov robí, ale obdivoval to na ňom. Ani jedného z nich nikdy neodcudzoval. Až doteraz poznal iba Isaa. Potom odcestoval a dlho sa nevideli. A Yuichiho „rodinka“ sa pekne rozrástla. Každý z nich mal niečo do seba, ale Daisuke mal niečo naviac. Niečo, čo ho k nemu ťahalo. Ako spievajúca siréna sediaca na útese a vábiaca námorníkov do záhuby. Kano však ešte netušil, či to vábenie od Daisukeho je práve to sirénine – nebezpečné - alebo nie. Ale rozhodne to chcel zistiť. Sám pre seba sa usmial a odhodil ohorok z balkóna.
Aby ste si pripomenuli ako vyzerá Daisuke :)
Kano Yoshizawa
jéééj
(sas, 15. 12. 2013 11:08)