Plávanie

 S plávaním, ako so základnou lokomočnou činnosťou človeka, sa stretávame už v praveku. Už v tom období patrilo k základným životným zručnostiam, podobne ako chôdza, beh, lezenie, chytanie a hádzanie. Všetky spoločne zabezpečovali existenciu človeka v boji o prežitie s prírodou a nepriateľom. V tom období človek plával pravdepodobne tak, že napodobňoval pohyby zvierat,zrejme hrabaním a niekedy možná aj vyťahovaním paží z vody. Veľký rozmach telesnej výchovy nastal v staroveku. V otrokárskej spoločnosti sa vládnuca trieda oslobodila od existenčného boja s prírodou a od manuálnej práce, čo umožnilo plný rozkvet umenia a vied. Otrokári zabezpečili prostredníctvom vychovávateľov a učiteľov plný rozvoj osobnosti svojich detí. Medzi základné predpoklady vzdelanosti patrila znalosť čítať a plávať. Plávanie malo značný význam aj pri telesnej príprave vojsk. Zo starovekého Egypta máme niekoľko dokladov, ktoré potvrdzujú obľúbenosť plávania. Najväčší rozmach telesnej výchovy nastal v starovekom Grécku. Plávanie bolo považované za jeden z najdôležitejších vyučovacích predmetov v gymnáziách. Každý kto nevedel čítať a plávať sa považoval za nevzdelanca. Grécky spôsob výchovy vojakov sa neskôr preniesol aj do Ríma. Na Marsových poliach sa v rieke Tiber učili mladí Rimania plávať oblečení a v zbroji. Obľúbené bolo aj potápanie. Obdobou gladiátorských hier boli tiež tzv. naumachie, pri ktorých sa snažil jeden zápasník utopiť druhého. Z Rímskeho obdobia sa nachádzajú po celej Európe pozostatky prepychových kúpeľov s bazénmi a s teplou vodou. Stredovek zavŕšil úpadok telesnej výchovy. Zásluhu na tom mala kresťanská ideológia, ktorá zakazovala akúkoľvek starostlivosť o ľudské telo. Ľudské telo sa stalo nástrojom diabla a tak sa sním aj zaobchádzalo. Podľa sv. Hieronýma (r.450) „čistá pokožka ukazovala na špinavú dušu“. Tak začiatok stredoveku bol poznačený špinou a morovými epidémiami. Jedine jednoduchý ľud porušoval náboženské dogmy a hľadal osvieženie v rybníkoch a riekach. Iná však bola situácia pri výchove rytierov, opory šľachty, ktorí si plávanie zaradili medzi svojich „sedem rytierskych cností“. Až humanisti, návratom k antickej kultúre, vyzdvihli telesnú výchovu a s ňou aj plávanie, späť na miesto vo výchove, ktoré jej zaslúžene patrí. V období humanizmu bola napísaná prvá učebnica plávania (M. Wynmann , 1538). Propagátorom plávania bol aj J.A. Komenský, ktorý vo svojom diele „Orbis pictus“, pod heslom „plávanie“, zobrazil rôzne spôsoby prekonávania vodných tokov človekom. Zásadný obrat vo vzťahu k plávaniu nastal až v novoveku, kde v záujme rozvoja vzdelanosti zakladajú filantropisti výchovné ústavy, na ktorých sa okrem iných náukových predmetov vyučovala mládež aj v plávaní. Po zvládnutí základných prvkov techniky plávania, objavujú sa prvé pozoruhodné výkony v spojitosti s vytrvalostným plávaním. Prvý odvážlivci plávajú cez Dardanely ( lord Byron), La Manche, v ďalších rokoch majú mnohých nasledovníkov. V polovici 60. rokov 19.st. vznikajú v Anglicku prvé spolky priateľov plávania – plavecké kluby, takto Anglicko stáva kolískou športového plávania. Spoločne s rozvojom loptových hier, sa rozvíja aj vodné pólo. Prvé stretnutie bolo zohraté v Anglicku v roku 1869. Skoky do vody boli spočiatku ponímané ako ukážky prejavu odvahy. Na prelome storočia sa však začali štandardizovať skokanské zariadenia a do popredia sa dostal spôsob a estetičnosť vykonania skoku. Veľkej obľube sa tešilo tiež potápanie. Poriadali sa tiež preteky v plávaní pod vodou na vzdialenosť, rýchlosť a dĺžku pobytu pod vodou. Dnešné potápanie sa zdokonalilo predovšetkým v súvislosti s technickou vybavenosťou potápačov (plutvy, dýchacie zariadenia, neoprénové obleky, najrôznejšie prístroje a pod.).