Zamyslenia
3. zamyslenie: Verím v Boha, Otca Všemohúceho
Biskup Luciani cituje báseň rímskeho básnika Trilussu, v ktorej autor rozpráva, ako jednej noci blúdil po lese a naraz stretol starú slepú ženu. Bola to viera.
Zdá sa to celkom jednoduché: Niekto ide na prechádzku do lesa, stretne slepú starenu, dá sa od nej chytiť za ruku a viesť. Veľmi jednoduché, bez kvetnatosti, tak trochu romantické.
Cesta viery je však niekedy naozaj ťažká, tajomná a občas dramatická.
Veriť znamená prijať tvrdenia druhého. Poznám tri spôsoby takéhoto prijatia, takejto viery:
Najprv je to spôsob sudcu, ktorý počúva priznanie zlodeja: „Ja som to bol“, a z toho robí uzáver: „Skutočne to bol on. Veď prečo by chcel sám sebe škodiť, ak je nevinný?“ Sudca priznanie prijíma, ale nie preto, že by snáď zlodejovi dôveroval, ale preto, že prípad je jasný.
Potom je to spôsob žiaka. Počúva svojho učiteľa, že slnko je od zeme vzdialené 148 miliónov kilometrov, a povie si: „Nie som schopný si to overiť, ale učiteľ je čestný človek a dobre sa v tom vyzná; je to iste tak, ako tvrdí.“ Žiak prijme slovo učiteľa, dôveruje mu.
A nakoniec je tu ešte spôsob dieťaťa. Matka mu rozpráva o dávnej minulosti, o obetách, ktoré musela priniesť, aby sa oň postarala a vychovala ho. Nakoniec sa ho pýta: „Veríš mi to? A budeš si na to spomínať, čo všetko som z lásky k tebe urobila?“ – „Ach, mama,“ povie dieťa, „ako by som ti nemal veriť. Urobím všetko, aby som bol hodný tvojej lásky.“ Dieťa teda neprijme všetko, čo mu matka hovorí, len tak, nemá k nej len dôveru, ale pociťuje nežnosť a lásku voči svojej matke. A tým sa odhodlá k celoživotnej odovzdanosti a zaviazanosti.
Viera v Boha patrí do tejto tretej kategórie. Je to áno dieťaťa Bohu, ktorý nám hovorí aj niečo o svojom vnútornom živote. Je to áno tomu, čo Boh hovorí, a zároveň áno tomu, ktorý to hovorí. Kto povie toto áno, musí mať nielen dôveru a nežnosť, ale musí sa cítiť malým a prijať, že Boh môže vstúpiť do jeho života, dať mu zmysel a riadiť ho.
2. zamyslenie: Verím v Boha, Otca Všemohúceho
Nehovorte mi, že nemáte istotu o existencii Boha preto, lebo ste ho nikdy nevideli. Ani Vášho starého otca ste nikdy nevideli, a predsa ste si istí že žil. Nehovorte mi, že svet aj vy sami ste produktom večnej hmoty, ktorá povstala sama zo seba, ktorá bola najprv chaotická a bez formy, potom postupne dostávala viac a viac podobu a v priebehu stáročí sa stále vyššie a vyššie rozvíjala. Ani len nepatrná biela bodka na čiernej tabuli nevznikne sama od seba. Prečo by mal tak nesmierny a mnohoraký svet pred miliardami rokov náhle a „spontánne“ vzniknúť z ničoho?
Môže niekto, kto vôbec neexistuje, „spontánne“ niečo vytvoriť? Včely ťažko pacujú a až podnes si budujú svoj úľ takisto ako už v čase egyptských faraónov, a ani o milimeter ho nezmenili. Ako by potom opica – ako som čítal u jedného marxistického autora – sama od seba vykonala taký kvalitatívny „skok“, ktorý z opice urobil človeka? A ako by hmota, aj keď ju pokladajú za večnú, mohla všetko vysvetliť?
Biblia hovorí: „Hlúpi boli totiž všetci ľudia, ktorí… nepoznali tvorcu pri pohľade na jeho diela“ (porov. Múdr 13, 1). A u Tolstoja čítame: „Jedného pekného dňa divoch prestal veriť v svojho boha z dreva. Čo to znamená? Nie to, že Boh neexistuje, ale že nie je bohom z dreva.“ – My nie sme však nijakí divosi, my sme vzdelaní ľudia, “ odpovedal mi niekto. Dal som mu odpoveď: „S mnohými vzdelanými je to tak: Čím viac múdrosti nadobúdajú, tým viac rastie aj ich viera.“ Významný výskumník v oblasti hmyzu Fabricius napísal napríklad toto: „Neverím v Boha, ja ho vidím!“ A okrem toho: vedci objavujú síce zákony a sily prírody, ale ju nevytvárajú. Eustachio Rudio a Viliam Harvey okolo roku 1600 objavili na Univerzite v Padove krvný obeh. Kto však tento krvný obeh vymyslel a uviedol do chodu? Zapíšte spokojne mená Rudio a Harvey zlatými písmenami do zoznamu veľkých mužov, ale nevymazávajte mi odtiaľ meno Boha, ktorý tento obdivuhodný systém krvného systému vymyslel a stvoril a udržuje ho vo funkčnosti!