Záchranca? (detektívka)
Detektívka: Záchranca?
1.časť:
Klára mala krásne detstvo. Také jednoduché ale zároveň tak čarovné. S rodičmi mala vždy harmonický vzťah a veľmi rada spoznávala nových priateľov. Materská škola bola pre ňu niečím krásnym, pretože bola v kolektíve detí v jej veku. Ako jej pribúdali roky, tak sa pomaly chystala do školy. Bolo to podobné ako aj v materskej škole. Len s tým rozdielom, že v škole bola vždy stredobodom pozornosti. Otca mala režiséra a mama bola novinárka. Keď raz otec natáčal film, ochorelo jedno dievčatko, ktoré malo vystupovať a spievať. Bez nej to proste neišlo. Ale otec sa nevzdal. Vedel, že Klárka si tie pesničky vždy spievala a tiež vždy chodila na skúšky. V siedmych rokoch Klárka po prvýkrát vystupovala pred velikánskym publikom. Ani nemala strach, keď videla svojho otca pod pódiom ako ju podporuje. Od tohto času ju oslovilo mnoho nových režisérov a vraveli, že má talent. Koncertovala a vystupovala v ďalších kapelách.
Keď oslavovala 18 rokov otec jej oznámil skvelú správu. „sťahujeme sa do hlavného mesta, aby si toľko nemusela cestovať kvôli skúškam.“ Prvýkrát čo nesúhlasila s otcom. Nedokázala opustiť svojich priateľov. Mala skvelú partiu. Vedeli sa podržať v tom najhoršom a vždy tu boli s ňou, chodili na každý jeden jej koncert alebo podujatie. „otec, to hádam nemyslíš vážne, to tu mám nechať všetkých mojich priateľov?“ Otec len zamyslene pokrútil hlavou a odišiel. Klára mala ešte pár hodín na to, aby sa pobalila, rozlúčila a pripravila sa na 3hodinovú cestu. „budeš nám chýbať.“ „prídeme za tebou!“ „ozvi sa, keď dojdeš.“ To boli rozlúčkové slová od jej priateľov. So slzami v očiach sa vyobjímali a už musela ísť. Celú cestu preplakala. Hoc, išlo jej tu o svoju kariéru ale boli jej prednejší kamaráti a rodina.
Prišli do hlavného mesta. Otec si nebol isti adresou tak sme sa radšej opýtali okoloidúcich. „prepáčte, neviete náhodou kde sa tu nachádza Dom pri Jazierku?“ taký vysoký urastený muž sa zasmial a povedal nám presnú cestu. Neboli sme ďaleko. Prešli sme cez nejaký veľký most a pred nami bol veľký dom s tromi balkónmi. Pripomínal jej nejaký palác. Vošla dnu a cítila tam len nejaký starý zatuchnutý vzduch. Nič sa jej tam nepáčilo, hoc bývali ako králi. Chcela ísť domov ku svojím priateľom. Prešlo len pár hodín a oni jej už chýbali. Otvorila staré vŕzgajúce sa dvere, videla tam veľkú posteľ s krémovými návlekmi na perinách. Krémové farby mala veľmi rada. To bola jediná vec, čo ju potešila. Rozvalila sa na veľkú posteľ, ktorú začala nazývať „letiskom“. „Klárka, vybaľ si svoje veci a počkáme ťa s otcom v aute. Pôjdeme sa niekam najesť doma nieje zatiaľ nič navarené.“ Klára si pomyslela..... Toto je akože náš nový domov? To nikdy. Chcem ísť domov......
rýchlo si vybalila veci a ponáhľala sa ku rodičom aby ju dlho nečakali. „ideme?“ opýtala sa trošku bez nálady Klára, keď nastupovala do auta. Otec sa usmial a naštartoval auto. Mama ma utešovala. „nič sa neboj, svojich kamarátov ešte navštíviš a kľudne aj oni môžu prísť sem. Máme veľký dom. A ber to z lepšej stránky. Veď vždy si mala rada dobrodružstvo, tak tento náš už nový život vnímaj ako ďalšie bláznivé dobrodružstvo.“ Len zagúľala očami a tvárila sa, že ju nepočula. Pozerala sa vonku oknom. Zrazu otec zastavil a boli sme pred nejakou veľkou reštauráciou. Otec otvoril dvere na aute mne aj mame a viedol si nás za ruku ako opravdivý gentleman. V reštaurácií nám odsunul stoličky, aby sme si mohli sadnúť. Rozprávali sme sa, keď v tom prišla čašníčka. Objednali sme si šaláty. Boli sme tak trošku vegetariánska rodina. Čašníčka odišla za svoj pult. Rozprávali sme sa o našom novom dome. Čo by sme na ňom zmenili a podobne. No keď som pozrela ku dverám, stál tam muž, vyššej postavy, celý v čiernom a mal kuklu na hlave tiež čiernu. Veľmi som sa zľakla a chytila som otca veľkou silou za ruku. Keď ten muž zrazu vybral z vrecka zbraň a mieril raz na čašníčku za pultom a raz na hosťov. Veľmi som sa preľakla, keď sa nám stretli pohľady. Čašníčka mu dala hotovosť ako si želal a on odišiel. Neviem ako sa to mohlo stať ale keď som sa naňho pozrela, zistila som, akoby som ho už odniekiaľ poznala. Rýchlosťou blesku som vybehla zadným vchodom a ešte som ho videla v diaľke ako uteká. Bežala som za ním a pri prechode pre chodcov mu spadla maska z hlavy. Nevzdávala som sa a bežala som za ním ďalej. Schovala som sa do jednej čiernej úzkej uličky, kde som vedela, že pôjde. Čašníčka zavolala políciu a chytili ho.
Dostala som nejaký certifikát za odvahu. No ja som mala dobrý pocit na srdiečku, keď som mohla pomôcť. Najedli sme sa a pomaly sme sa vybrali do nášho nového domu. Povybaľovala som sa a svoje veci som si pekne uložila do skrine. Jedna výhoda bola, že z mojej izby sa vychádzalo na jeden z našich balkónov. Dosť unavená po celom dni som sa rozhodla pozrieť sa na balkón. Otvorila som dvere a vyšla som na studené kachličky ktoré boli prikryté malým kobercom. Oprela som sa na zábradlie a predo mnou som uvidela krásnu veľkú rieku, ktorá stekala do malého jazierka. Bola tak krásna ta príroda, okolo domu, že som sa rozhodla, že na ďalší deň sa tam pôjdem pozrieť. Už bolo neskoro hodín a mama ma posielala spať. Vybrala som sa do izby. Prikryla som sa dekou no nemohla som zaspať. Stále som myslela na to jazero a preto som sa tam rozhodla ísť pozrieť hneď teraz. Obliekla som si župan a topánky, do ruky som si vzala baterku a kľúče od domu. Svietila som si na cestu, keďže pri dome hneď bol menší les a až po cestičke som sa mohla dostať ku jazierku bolo to dosť strašidelné. Vošla som do lesa a začala som mať strach. Cítila som sa akoby som v tom lese nebola sama. No nakoniec som prešla tým lesom a uvidela som krásnu rieku ktorá vodopádom steká do jazierka. Preto sa náš dom volá Dom pri Jazierku. Pozerala som a počúvala som žblnkotavú vodu, keď v tom som počula nejaké kroky za mnou. Nehybne som ostala stáť a snažila som byť kľudná. Zhasila som svetlo, aby som zbytočne neprilákala žiadne zvieratá, ale tie kroky som počula stále hlasnejšie a hlasnejšie.......
Komentáre
Prehľad komentárov
11.časť:
Bol to nejaký muž/ chlapec. Nevidela som mu do tváre. Mal sklonenú hlavu k zemi a niečo potichu rozprával. Skryla som sa za strom, ale nič sa nedialo. Chlapec bol stále v jednej polohe a stále niečo nezrozumiteľné rozprával. Po chvíli som dostala odvahu a rozhodla som sa, že pôjdem si sadnúť na druhý kameň ku nemu. Veď čo mi už on môže spraviť?
Prisadla som si k nemu. Ani sa nepohol, len stále niečo hovoril. Veľmi ma to znervózňovalo. Otvorila som si matematický zošit, ale v tej chvíli som už vôbec nemyslela na učenie a už vôbec nie na nejakú matematiku, aj keď ju mám veľmi rada. „Ahoj!“ ozvala som sa k nemu. No on, akoby ma ani nepočul. „čo tu robíš?“ chytila som ho za plece a spýtala som sa ho to. Ale zase márne. Tak som tam už nechcela ostať ani sekundu. Bola som smutná, no radšej budem doma, ako tu s nejakým „nemým“ chalanom. Pomyslela som si.
zrazu niekto išiel za mnou. Bol to ten chlapec. Pozrel sa na mňa a bol to......
“Chris?“ so sklonenou hlavou sa len usmial a pokýval plecami. „ahoj Klára. Ako sa máš?“ snažil sa tváriť, že sa nič nedeje. Posadili sme sa na kameň. „sadni si a pekne mi porozprávaj, čo sa stalo!“ „ale veď všetko je v poriadku!“ pozrela som sa mu do očí a videla som, že nie je to pravda. „musím ti to hovoriť? Nechcem sa o tom zhovárať!“ silno som ho objala. Nepoznala som ho dlho, no mala som pocit, akoby som o ňom vedela všetko. Objímali sme sa hrozne dlho, až som stratila pojem o čase. Len som videla nejakú postavu v diaľke. Obzrela som sa a tam stál otec. Videl nás ako sa objímame.
„Klára?“ „no, ahoj otec. Toto je Chris náš sused. Len tak som išla sa prejsť a našla som ho tu.“ On sa len usmial a určite si niečo domyslel, no potom to nechal tak a odviedol nás domov. „tak v škole, drž sa!“ ozvala som sa pri dverách. „drž sa!“ večer sa so mnou ešte otec dlho zhováral o chalanoch. Vravel mi, že niektorý sú zbabelci, aby som si dobre vybrala svojho pravého. Keď som už toho mala povyše hlavy, tak som mu dala bozk na čelo a vošla pod perinu.
Ráno ma prišiel otec zobudiť, keď išiel do roboty. Bolo to až neuveriteľné, no od maminho pohrebu nemal ešte nikdy takú skvelú náladu. Tešila som sa z neho a hneď sa mi aj lepšie vstávalo. „desiatu som ti nechal na pulte a vodu si kúpiš v obchode. Poobede ma nečakaj.“ Povedal otec a z domu vykročil veľmi sebaisto. Až som bola prekvapená. Zobrala som si desiatu a peniaze, ktoré mi otec zanechal. Celou cestou som rozmýšľala o tom, kam tak poobede môže ísť. Prešlo len pár týždňov od pohrebu a on žeby už išiel na rande s niekým iným? To mi nedávalo zmysel, otec taký nie je. Vošla som do obchodu s potravinami, aby som si kúpila vodu. Poprosila som predavačku aby som mohla zaplatiť. Obzrela som sa oproti mne a tam stal mladý muž. Bol celý v čiernom až mi naháňal strach. Zdal sa mi dosť taký nesvoj. Celý akoby sa triasol od zimy, pričom v obchode bolo dosť teplo. A uprene na mňa hľadel. V tom mi niekto zakryl oči. Bol to Chris. Potešil ma. No keď dal dole ruky z mojich oči, ten muž v čiernom tam už nestal......
10.časť:
(Klára, 25. 4. 2013 18:27)
10.časť:
Tam stal Dávid. „čo si sa tak zľakla? Hádam mňa?“ povedal výsmešky. „choď si za nejakou inou a neotravuj mňa. Doma mám otca, ku ktorému sa musím ponáhľať. Vôbec nemám náladu na tie tvoje výstupky. Dobre viem čo si zač. pusť ma!“ skríkla som a už mi aj bolo jedno kto ma vidí alebo nie. Nahnevane som vyšla z budovy školy a išla dom cez uličku domov. Zrazu som sa pozrela za seba, lebo som mala pocit, akoby ma niekto prenasledoval, akoby niekto išiel za mnou celý čas od školy. Bola som tak nahnevaná, že mi to ani nenahnalo strach. Otočila som sa a tam išiel Chris. „ahoj Chris, čo ty tu robíš?“ potešila som sa, že tam stál on. Jeho oči zrazu akoby sa rozžiarili a bol celý bez seba. „Tuším sa voláš Klára? Idem akurát domov, čo ty?“ zasmiala som sa a počkala som, kým príde až ku mne. „áno som Klára. Aj ja idem domov. V tomto veľkom dome bývam!“ ukázala som na náš dom, pri ktorom stála Karín. „ja bývam trošku ďalej odtiaľ to. Keď pôjdeš po tejto uličke tak hneď tento žltý dom“ ukázal na ešte krajší a skromnejší domček ako máme my. Veľmi sa mi páčil. „ty si sa sem kedy nasťahoval?“ bolo vidieť, že zosmutnel. Sklopil zrak a vedela som, že sa niečo deje. No v tom naňho zakývala matka. „prepáč, ja už musím ísť. Určite niečo potrebuje. Zajtra sa vidíme v škole?“ pohladkala som ho po ramene, aby nebol taký smutný. „tak zajtra v škole. Drž sa! Ahoj“ len sa usmial a každý išiel domov. On za svojou mamou a ja zase za otcom. Pri dverách ma už vyčkávala Karín. „Karín, veľmi pekne ti Ďakujem, že si sa obetovala a prišla si k otcovi. Ako sa ti odvďačím?“ dala mi bozk na čelo a cítila som sa skvele, no myslela som na mamu. Mama mi stále dala bozk a krížik na čelo a až potom som mohla niekam ísť vonku. Urobila som Karín kávu a potom odišla. Vošla som do otcovej spálni a videla som ho ako krásne spí. Prikryla som ho až po uši a prišla som do svojej izby. Otvorila som si balkónové dvere a bolo krásne počasie. Vybrala som si svoj stôl vonku a tam som sa učila. Nedokázala som sa učiť. Úplne akoby mi niekto v tom chcel zabrániť. Bolo už ku večeru. Otec stále spal. Stmievalo sa, tak som odložila stôl, obliekla som si také staršie veci, zobrala som si baterku a vybrala som sa ku Jazierku. Mala som pocit, akoby mi to Jazierko dodávalo silu. Zobrala som si so sebou aj matematiku. Aby som sa tam poprípade aj niečo naučila. Predierala som sa cez tie stromy a už z diaľky som zazrela niekoho na kameni pri vodopáde.
Kto to bol ?
9.časť:
(Klára, 24. 4. 2013 18:36)
9.časť:
neskutočne som sa zľakla. Kde môže byť? Stále som si kládla túto otázku. Prešla som všetky izby a nikde nebol. Prihovorila som sa mame. Dosť šialené, ale tušila som, že ona mi napovie, kde je a po prípade ho ochráni. Urobila som raňajky a vyšla som vonku z domu. Kričala som na otca. Vyšiel z chodníka, ktorý viedol ku Jazierku a povedal: „Klára, čo tu vykrikuješ? Už je toľko veľa hodín?“ rozbehla som sa za ním a povedala som mu. „dnes ostaneš doma. Bohužiaľ nemôžem ostať pri tebe, lebo mám ťažký deň v škole. Zavolám ti tu Karín. Spomínaš si na ňu? Mamina najlepšia priateľka odtiaľ to.“
zasmial sa a povedal, „čo sa to s tebou deje? Si moja dcéra, ale v poslednom čase ťa nespoznávam. Od kedy sme sa tu nasťahovali nikdy si nemala rada Karín. A teraz mi ju tu chceš nasáčkovať?“ samozrejme, že bol nahnevaný. Svoju prácu mal veľmi rád. No očividne nespal najmenej pol noci. Potreboval to dospať. Strata matky poznačila všetkých. Zavolala som Karín. Z radosťou prišla. Dohodli sme sa, že bude pri otcovi, pokiaľ neprídem zo školy. Bolo už neskoro, a preto som rýchlo bežala do školy. Na prvú hodinu som nestihla. Prišla som až na začiatok druhej, čiže na matematiku. Tú som mala najradšej zo všetkých predmetov. Veľmi som sa tešila. Mala byť písomka. Aj keď som sa doma na matematiku veľmi nepripravila, verila som, že to bude hračka. Prisadol si ku mne Dávid. „čo ty tu zase chceš?“ nahnevane som sa naňho pozrela, pretože len nedávno som sa dozvedela od spolužiačky Sylvií aký on vlastne je. Strieda jednu za druhou. „ty máš rada matematiku, však?“ zasmiala som sa a povedala som mu. „nebodaj už som ti dobrá, keď chceš odpísať?“ pritúlil sa ku mne a pošepkal mi. „ ty si mi bola vždy dobrá!“ na to som fakt nemala náladu. Bola som mimo z otca a bála som sa oňho. Nie to ešte to, aby som sa tu zlostila s nejakým spolužiakom. Presadla som si ku Sylvií, ktorá sedela sama v lavici. Začala hodina. Prišiel učiteľ, s ktorým som si skvelo rozumela. Rozdal nám papiere a napísali sme si krátku písomku. Po hodine sme vyšli na chodbu. Ako som išla ku šatniam, aby som si vybrala učebnicu na ďalšiu hodinu niekto na mňa pískal. Neotáčala som, aj keď som vedela, že to je smerované ku mne. Veď čo, som nejaký pes, ktorý sa otočí za piskotom „pána“? bola som dosť rozčúlená. Prišli sme do triedy a tam ma už čakal Dávid v prázdnej lavici. Ani som si ho nevšímala a išla som zase ku Sylvií. Skamarátili sme sa nejako, bolo to veľmi milé ale tiché dievča. Začala hodina a prišla učiteľka. Pozdravili sme sa a zrazu niekto otvoril dvere. Pán Growen priviedol nového žiaka Chrisa do našej triedy. Bolo voľné len pri Dávidovi, tak si ku nemu prisadol. Sedeli pred nami. Hneď ako vošiel do triedy sa nám stretli pohľady. Celú hodinu sa ku nám otáčal a tváril sa, že niečo potrebuje.
Po škole som išla do šatni. Zo školy som išla medzi poslednými. Zrazu som pocítila ako ma niekto chytil za rameno. Zľakla som sa a prudko som sa otočila. Tam stal.......
8.časť:
(Klára, 23. 4. 2013 19:41)
8.časť:
–sen-
Bolo leto. S otcom sme sa pripravovali na nedeľný piknik. Spoločne sme naložili veci do auta. Autom sme sa presunuli asi 3 kilometre od nášho domu na veľkú lúku. Zrazu sa otec bez slova postavil a išiel po ceste, ktorá viedla cez lúku. „pozri!“ a bez slova som išla za ním. „kam ma to vedieš, otec?!“ potom ma len chytil za ruku a posadili sme sa na trávu. „tu sme sa zoznámili s mamou!“ stekali mi slané slzy po rozpálenej tvary. Ako sme tam sedeli a rozprávali sme sa, započuli sme spoza stromu hlasný ženský smiech. Tam kráčala naša mama s jej najlepšou kamarátkou Karín. Chcela som sa rozbehnúť za ňou a porozprávať jej všetko čo sa udialo, za ten čas, čo tu s nami nie je, ale otec ma nepustil. Silno ma držal a povedal, „ak nás mala naozaj rada, bude vedieť, kde sme.“ Vtedy som to vôbec nechápala. Zobrala som to ako nejakú ďalšiu otcovu frázu, ktorú používa stále. Ale po chvíli sa naplnili jeho „prázdne“ slová. Mama prešla okolo stromu a prišla ku nám. Silno vyobjímala otca a povedala mu, že ho miluje, stále milovala od prvého pohľadu a vždy aj bude, hoc je kde je, stále naňho bude myslieť. Potom sa otočila ku mne a zase som sa rozplakala. Silno som vyobjímala mamu a povedala som jej, že chcem ísť za ňou, ale ona mi to nedovolila. Hádali sme sa a to len preto, že mi tak strašne chýba. Povedala som jej, aby sme sa nehádali a ona s tým súhlasila. Povedala, „silno ťa chcem objať, aby som ti dodala silu. Si skvele dievča a úžasná dcéra. Otec to má ťažké, to musíš uznať ty mu musíš pomáhať, tak ako aj pomáhaš. Mám ťa veľmi rada. Si moja dcéra. Nechcela som vás tak skoro opustiť. No osud si nevyberá. Pozerám teraz na vás tam zhora a stále, každú jednu minútu aj sekundu som s vami. Predovšetkým tu, v srdciach.“
Potom už len povedala, že má málo času a musí odísť.
Ráno ma zobudil budík. Rýchlo som sa vychystala a bežala som zobudiť otca, lebo bolo čudné, že ešte nevstal. Prišla som do jeho spálne no posteľ bola prázdna.......
7.časť:
(Klára, 21. 4. 2013 22:20)
7.časť:
“Klárka, si doma?“ kričal niekto spoza dverí. Pomaly som sa pozrela cez kukátko. Otvorila som dvere a tam stál otec. „nemáš kľúče? Kde si tak dlho?“ otec sa len rozosmial. „pripomínaš mi teraz mamu.“ Sadli sme si spolu na gauč. Ukázala som mu mamin starý zápisník. „pozri!“ otec ukázal prstom na nejaký čudný dátum. „a čo sa stalo 15.5.?“ otec sa rozplakal. „v ten deň sme sa s mamou stretli po prvýkrát.“ Pozrel sa na mňa a ja som ho povzbudila v tom, aby mi to všetko vyrozprával. „tak bol to krásny deň. Išiel som vonku s kamarátmi vieš, stará partia. Stále sme chodili po starých stavebninách ale v ten deň sme sa dohodli, že pôjdeme do parku. Vraj je tam veľa pekných dievčat. Tak sme sa všetci pripravili a vyrazili sme. Sadli sme si na jednu opustenú lavičku, ktorá bola v hroznom stave. Tvoja mama bola oproti, opaľovala sa spolu s jej kamarátkami. Zrazu sa pozrela mojim smerom a stretli sa nám pohľady. Vtedy som vedel, že musím ísť ku nej. Prechádzal som okolo nej a ona sa opýtala, či ju nepotriem krémom. Samozrejme som sa podujal. A vtedy som sa s ňou zoznámil a pozval ju na rande.“ Silno som objala svojho otca, ktorý mi ešte nikdy nič tak krásneho nepovedal. Bolo to veľmi dojímavé, keď som ho počula, ako krásne hovorí o svojej žene- mojej mame. Ešte sme chvíľku spomínali na našu jedinečnú mamu.
“čo robíme? Máš veľa učenia na zajtra, Klára? Nezájdeme ku Jazierku?“ bez ohľadu na to, že zajtra v škole máme 2 písomky, som s čistým vedomím išla s otcom ku Jazierku. Obliekli sme sa a zobrali sme si so sebou baterkové svetlo, lebo tam je stále tmavšie ako u nás. Chytili sme sa za ruky, keď sme išli cez ten veľký les. Otec išiel predo mnou aj so svetlom. Keď sme prišli ku vodopádu, bolo to zrazu také iné, ako vždy keď tu chodím sama. Zrazu vodopád bol celkom ticho, všade tma a také to bolo celé smutné. Okolo vodopádu bol úzky chodníček. Bolo vidieť, že po ňom už dosť dlho nikto neišiel. Bol zanedbaný a zarastený. Prešli sme cez dlhý ale úzky chodníček a prišli sme zrazu ku nejakej jaskyni. Prv to nevyzeralo ako jaskyňa, skôr ako nejaká zaostalá tmavá diera. Otec však nemal odvahu ani psychiku na to, aby sme išli dnu. Samozrejme tam nechcel pustiť ani mňa. „Klára, poď vrátime sa už domov.“ Smutne som sa naňho zadívala, „ale prečo? Veď je tu krásne!“ otec len smutným hlasom dodal. „nikdy som na teba nekričal, alebo aspoň som nechcel, ale musíme ísť. Prosím, poď“ zrazu otec sa mi zdal trošku iný, ako býva byť inokedy. Bez slova som ho chytila zase za ruku a išli sme domov. Otec bol dosť vystrašený. Odviedla som ho do spálne a popriala som mu dobrú noc. Neodišla som z izby, až kým nezaspal. Presne tak, ako ma ukladala, každý večer moja mama. Nechala som pootvorené dvere, aby som počula, ak by ma otec potreboval. A išla som do mojej izby. Nechala som otvorené dvere a ľahla som si. Nedalo mi spať. Musela som stále spomínať na moju mamu. Bolo to veľmi ťažké, pre všetkých. No napokon som zaspala s maminou fotkou pod vankúšom. V noci sa mi sníval krásny sen s maminou.
–sen-
Bolo leto.....
6.časť:
(Klára, 18. 4. 2013 20:05)
6.časť:
Bol to Dávid. Vraj najkrajší chlapec z triedy a dokonca aj z celej školy.na prvý pohľad vyzeral byť dosť namyslený. Nagelované hnedé vlasy na ježka, čierné dlhé tričko s podtlačov , sivé nohavice, hnedé oči a veľmi milý úsmev. Pomyslela som si, čo on tak asi odomňa chce. Zadívala som sa naňho a ani som skoro nedýchala. „si v poriadku?“ opýtal sa ma a pozrel sa na mňa tými jeho veľkými očami. „jasne, ja som vždy“ usmiala som sa a netrápila som sa tým, kto sedí vedľa mňa. Onedlho sme odpočítavali do konca hodiny. Zazvonilo. Dávid sa rýchlo pobalil a vyšiel von. Ja som mala čas. Potom som si zobrala tašku a vybehla som aj ja vonku. S tým, že idem domov. Bol krásny slnečný deň tak som sa tešila na krásnu precházku.
„ahoj, ty si Klára, však?“ ozval sa niekto spoza mňa. Tam stal Dávid. „čo chceš?“ odvŕkla som mu. Pretože mi práve skazil tu krásnu náladu. „nemáš niekedy na mňa čas?“ pozrela som sa naňho dosť agresivne a prisvedčila som. „uhádol si, nemám čas“ nevzdával sa. Stále niečo do mňa hučal. Bolo vidieť, akoby mu na tom vážne záležalo, ale mne nie. Ponahľala som sa domov za otcom. Nechcela som ho v tom dome nechať samého. Rozlúčili sme sa a ja som pokojne išla domov. Otvorila som dvere, vyzula som sa, kabát som si prevesila na vešiak a vošla som do kuchyne. No otec tam nebol. Prešla som cez veľkú chodbu a prišla som do obyvačky. Ani tam otec nebol. Prešla som všetky izby, ale otec doma nebol. Trošku som sa preľakla, keďže mal byť už před pol hodinou doma. Ale, veď on vie, čo robí.
Sadla som si do obývačky a na kolena som si položila môj denník. Zapísovala som si udalosti, ktoré sa dneska stali,že som stretla Dávida. Potom som si ľahla na vankúš, ktorý bol od mojej mamy. Spomenula som si na ňu. Na jej hlas, smiech, usmev, alebo aj nejaké rady, ktoré mi vždy dávala. Pod stolom som zrazu uvidela nejaké listy. Vyzeralo to jako nejaký starý zošit. Otvorila som ho a bol to starý mamin zápisnik. Len tak som si ho prezerala. Zo strany na stranu. Nič mi tam tak neutkvelo v pamäti. Pri premýšľaní ma vyrušil zvonček pri dverách. …
5.časť:
(Klára, 15. 4. 2013 19:42)
5.časť:
“čo tu robíte?“ obe sme sa preľakli keď sme počuli ten hlboký mužský hlas. „my...“ zhíkli sme od strachu a pritúlili sme sa k sebe. „no my sme sa len boli pozrieť na vodopád. Je niečo na tom zlé?“ usmial sa na nás a dodal. „nechcete mi ublížiť?“ zasmial sa a objal nás jeho silnými rukami. „nebojte sa, ja vám neublížim. Ponáhľate sa domov, však? Zajtra o takomto čase vás budem čakať na kameni.“ Bez slova sme utekali ku nášmu domu. Pri našom dome sme sa rozlúčili. „tak zajtra v škole, maj sa Klára!“ ešte som ju objala. Prišla som domov. Bolo už neskoro v noci. Otvorila som dvere do mojej izby a otvorila som si balkónové dvere. Hneď na to som si zobrala pyžamo a išla som sa osprchovať. Po celom dni som potrebovala zrelaxovať. Ako som sa sprchovala mala som pocit, akoby niekto ma sledoval. Ale nevšímala som si to. Až keď som si siahla pre uterák, zrazu tam nebol. Bola som si istá, že som si ho so sebou brala. Zobrala som si na seba mamin, ktorý ležal oproti sprche. No keď som si ho obmotala okolo seba, uvidela na ňom škvrny krvi. Bez ohľadu na to koľko je hodín začala som nepríčetne kričať. Dala som si ho dole a obliekla som si pyžamo. Išla som sa pozrieť do vedľajšej izby na otca a mamu. V spálni v posteli ležala mama. Ale otec tam nebol. Zľakla som sa, lebo už o takomto čase mal byť doma a spať. Rýchlo som bežala do kuchyne. „oci! Otec!“ skríkla som naňho, keď som ho videla sedieť pri pulte s pohárom whisky. Ako som ho oslovila, hneď začal plakať. „čo sa deje?“ objala som ho zozadu. „mama!“ zúfalo povedal. „čo je s ňou? Veď teraz som bola za ňou a je v pohode“ silno ma objal. „naša mama je mŕtva.“
zavolali sme ešte sanitku a odviezli sme jej telo do nemocnice. Bolo už neskoro večer a preto som zobrala otca za ruku a spoločne sme zaspávali. Viem, že pre neho to bolo ešte bolestivejšie ako pre mňa.
Nemohla som spať. Zobudila som sa nad ránom a pozerala som na východ slnka. „raňajky!“ skričal otec. „dobre ráno, otec nechcela som ťa zobudiť.“ Len sa usmial a bez slova mi dal na stôl teplé raňajky. Ani mi nechutilo jesť. Bola som s Tamarou dohodnutá, tak len horko-ťažko som nechala otca, aby išiel sám do roboty. Viem, že by si nič neurobil, ale aj napriek tomu som sa oňho strachovala.
Tamara ma už čakala v školskom parku na ktorý krásne svietilo slnko. „dobre ráno, Tamara!“ pozdravila som ju. „ahoj, mám len taký pocit, alebo sa naozaj niečo stalo?“ silno som ju objala a vošla som do šatne. „prídeš zajtra na pohreb?“ spýtala som sa jej so sklonenou hlavou. „čo? Čo to hovoríš? Sadni si! A komu?“ sadli sme si spolu na lavičku ktorá tam bola neďaleko šatní. „moja mama. No síce si ju ani nepoznala, ale príď ako moja psychická podpora. Môj otec je z toho úplne preč a ja tiež. Som na dne.“ Priznala som sa jej . začala škola a zdalo sa mi to až podivuhodné, ale dnes pán Growen v škole nebol. Neviem prečo, ale mala som takú chuť ísť ku nemu a konečne sa s ním porozprávať.
Bola hodina slovenského jazyka. V lavici som sedela s Tamarou ale ona musela odísť. Ostala som sama. Zamyslela som sa a chvíľu som rozmýšľala, čo by som tak povedala pánovi Growenovi, keby som išla k nemu. Bola som zamyslená a vtedy si niekto ku mne prisadol, drgol ma a opýtal sa, či je voľné. Len som prikývla a niečo zamrmlala. Nevnímala som jeho prítomnosť, až kým sa neozval. Bol to......
4.časť:
(Klára, 12. 4. 2013 17:32)
4.časť:
No v tom ma zobudil mamin bozk na čelo. „vstávaj Klárka, dnes máš školu!“ Nesmelo som sa postavila na nohy, obliekla som si na seba župan a osprchovala som sa. Neskôr som si zobrala svoju tašku na plece a pomalým krokom som išla do školy. Pred školou stál ten muž z môjho sna. Otvoril mi dvere a pozdravil mi. Zdalo sa mi, akoby sme sa poznali, ten jeho pohľad a úsmev. Prišla som do triedy a pozerala som vonku oknom. Stále tam stál. Opýtala som sa jedného milého dievčaťa z našej triedy, kto to je? „pán Growen?“ zasmialo sa. „predsa školník.“ Len som sa usmiala a poďakovala. Nechápala som, prečo sa mi zdal, tak čudný, veď je to len školník a náhodne sa mi objavil v sne, lebo som nad tým pridlho rozmýšľala. Všetko mi to tak zrazu dávalo zmysel. Koľkokrát som prešla okolo pána Growena, pekne som sa usmiala a pozdravila ho celým menom.
“ahoj!“ pozdravilo ma to dievča, ktorého som sa opýtala na pána Growena. „ahoj“ milo som odpovedala. „ty si Klára, však?“ len som prikývla. „ja som Tamara, teší ma“ podali sme si ruky a prisadla si ku mne. Rozprávali sme sa celé hodiny. Veľmi sme sa bavili na niektorých hodinách. „kde bývaš?“ opýtala sa ma tesne pred zvonením poslednej hodiny. „v Dome pri Jazierku pár minút odtiaľto.“ Usmiala som sa a pobalila som si všetky veci do útulnej sivej tašky, ktoré som si neskôr prehodila cez plece. „nemáš čas ísť dneska ku jazierku?“
“ale áno, ja tam chodievam každý deň“ usmiala som sa a spoločne sme išli domov, keďže od nás Tamara nebývala ďaleko. „tak o hodinu u nás?“ Tamara súhlasila. Rozlúčili sme sa a išli sme domov. Doma som sa naobedovala a keď prešla pol hodina išla som do svojej izby. Prezliekla som si školské veci a prezliekla som sa do legín. Tamara prišla na čas. Pozvala som ju dnu a ešte sme si čítali nejaké príbehy z časopisu. Neskôr sa už trošku stmievalo a my sme sa vybrali pomaly ku Jazierku. Vopred som ju upozorňovala, že je tam ťažký prístup ale ona trvala na tom, aby sme sa tam išli aspoň pozrieť. Tak som nenamietala. Prešli sme cez všetky prekážky až nakoniec sme uvideli krásny vodopád. Tamara len s údivom a spadnutou sánkou naňho pozerala. „prečo tak úžasný vodopád musí byť tak ďaleko od všetkého?“ Obe sme si sadli na dve oproti sebe ležiace kamene. Rozprávali sme sa, keď v tom sa úplne zotmelo a bolo už neskoro. Obe sme mali byť už doma, ale zarozprávali sme sa. Keď sme sa postavili a chystali sa, že pôjdeme domov vodopád začal čoraz silnejšie žblnkotať, aj keď prúd vody bol stále rovnaký. Chytili sme sa za ruky a čakali, čo sa stane. Ale nič. Tak sme sa otočili a snažili sa prejsť cez maličkú uličku okolo stromov, krov, veľkej trávy a nakoniec cez plot. Ale tam sme ani nedošli. Stále sme sa držali za ruku a pomalými a tichými krokmi sme sa snažili chodiť, keď v tom sme pred nami uvideli muža. Bol dvakrát vyšší ako sme my a mal široké plecia. Nahovárali sme sa, že tu nieje a tak sme sa snažili ísť ďalej. Keď v tom prehovoril: ..........
3.časť:
(Klára, 11. 4. 2013 17:41)
3.časť:
zazvonilo. Skoro všetci študenti sa rýchlo rozbehli na autobusy a domov. Len ja som mala čas. Pomaly som sa pobalila a odchádzala som z triedy predposledná. Ostal tam ešte školník- ten údajný muž. Po ceste domov som rozmýšľala o ňom. V poslednom čase sa objavuje všade kde som aj ja. Naháňal mi hrôzu. Bez urážky ale aj výzorovo pôsobil tak hrôzostrašne.
Prišla som domov a mama ma hneď vyobjímala: „dcérka, nič sa ti nestalo?“ silno som ju objala a nechápala som jej otázke. „no, pri vašej škole zase prepadli tú reštauráciu. Sophia si myslím, že sa volá“ s údivom som sa len na ňu pozerala „akoto?“ spustila som po chvíli ticha. „no ja neviem, pozerala som správy a zrazu ukazovali naše mesto“ upokojovala som mamu.
Potom pokračovala vo varení a ja som už čakala na otca, aby sme sa vybrali k tomu jazierku ako mi sľúbil. Bolo niečo po štvrtej a pomaly sa otvárali dvere. Čo bolo u nášho otca nezvyčajné, stále prichádzal domov ako „veľká voda“ bolo ho počuť až hore do izby. No v tom všetkom čo sa za posledné dni udialo sme s mamou začali mať strach, keď zrazu z dverí sa ukázal otec boli sme milo prekvapené. „otec, tak si pripravený? Mama ešte varí niečo na obed, ideme k tomu jazierku ako si mi hovoril?“ bolo vidieť, z jeho tváre, že na to úplne zabudol a už si urobil iný plán. „Klárka, prepáč, ale dnes to nepôjde. Mám veľa papierovačiek. Inokedy pôjdeme, choď sa učiť“ sklamane som odišla do izby.
Vybrala som si nejaké zošity a začala som sa učiť. Zase ku večeru ma akoby niečo ťahalo pozrieť sa na jazierko. Zobrala som si svoj výstroj. baterku, pršiplášť (lebo pršalo) a kľúče. Otvorila som po tichu dvere aby nikto nevedel, že nie som doma. Preskočila som zvalený plot, ktorý ležal na zemi. Potom okolo menších krov, veľkých stromov a nakoniec krásne jazierko, ktoré mi vždy vyčarilo úsmev. Sadla som si na veľký kameň ktorý bol pri vodopáde. Ani som nevedela prečo, ale povedala som si vtedy všetko čo ma trápilo, zarmútilo, šokovalo ale aj potešilo za dnešný deň. Mala som pocit, akoby mi vodopád svojím žblnkotom chcel niečo povedať. Po čase som sa obzrela a sama som si pripadala ako nejaký blázon, ktorý sa rozpráva s Jazierkom. Išla som domov a našťastie dnes už nikto nezistil, že som bola tam kde som mala zákaz, pri Jazierku. Ľahla som si do postele a prikryla som sa hodvábnou dekou.
– SEN –
prišiel za mnou ten muž, lebo niečo potreboval. Usmiala som sa a ochotne som mu pomohla. Nakoniec som aj ja mohla jeho požiadať za nejakú láskavosť ako na znak vďačnosti. Poprosila som ho, či by so mnou neišiel ku Jazierku. Samozrejme musel súhlasiť. Keď sme prišli videli sme vodopád ale už nežblnkotal tak ako keď som pri nemu bola sama. Sadli sme si na dve ležiace kamene pri sebe a začal mi hovoriť príbeh: „jedného dňa tu žilo jedno dievča, volalo sa Mandy a každý deň trávila aspoň pár minút pri tomto vodopáde. Tvrdilo však, že tento vodopád dokázal hovoriť, len ho musíš pochopiť a musíš s ním súcitiť.“ Chytil ma za obe ruky a dívali sme sa spolu na vodopád. „a kde je teraz?“ opýtala som sa úplne nenápadne. Smutne sa na mňa pozrel a pokračoval. „pred necelými 2 rokmi zomrela. Nikto nevie ako. Len ju našli ráno v jednej z izieb ležať na zemi. Malo len 18 rokov.“ Pohladila som mu ruku a dodala. „boli ste nejaká rodina? chýba vám, však?“
No v tom.......
2.časť:
(Klára, 10. 4. 2013 19:52)
2.časť:
Zrazu som zacítila nejaký teplý dotyk na mojom ramene. Mala som výčitky a strach. „čo to tu robíš, Klárka?“ Za mnou stál môj otec. „už aj poď domov! Nemôžeš tu chodiť len tak sama a večer“ otočila som sa a keď som videla tie otcove milé a dobrosrdečné oči plné strachu silno som ho vyobjímala a povedala. „Ďakujem, že si to ty“ on sa len uškrnul a povedal. „ a kto by som mal byť?“ on to síce nechápal , ale ja áno, tak veľký strach som ešte neprežívala. Ozaj som sa bála o môj život. „tak poď pôjdeme domov“ povedal otec a chytil ma za ruku. Spoločne sme sa vrátili domov a pustili sme si televízor. Pozerali sme nejaký horor. Celý čas ma držal za ruku aby som sa nebála. Až nakoniec som zaspala v obývačke.
ráno ma zobudil otec, keď išiel do roboty. „Klárka, ty ešte spí, ja idem do roboty, o 16,00 prídem a pôjdeme ku jazierku.“ Len som sa otočila, pozdravila otcovi a zaspala som.
“dobré ránko Klárka, vyspaná?“ usmiala som sa na mamu a povedala som, že áno. Dnes je môj prvý deň v škole. Musím sa ponáhľať. Prevesila som si tašku cez plece a ponáhľala som sa. Prechádzala som okolo reštaurácie, kde som bola s rodičmi volala sa Sophia. Zase tam stál ten vysoký, urastený muž. Rozmýšľala som skade ho môžem poznať. Cesta do školy mi trvala sotva 5 minút. Pred školou bol veľký park, kde chodili študenti na prestávky. Zatiaľ na mňa škola pôsobila príjemne. Tešila som sa na dobrodružstva v nej a tiež aj na nových priateľov, hoc na tých starých stále musím myslieť. Prechádzala som po chodníku priamo ku škole. Otvorila som veľké dvere a išla som rovno do triedy. Vybalila som si veci a čakala som čo sa bude diať. Prvú hodinu sme mali telesnú výchovu a preto sme išli vonku. Behali sme a rozcvičovali sme sa, keď v diaľke som zazrela niečiu postavu. „prepáčte, kto ste?“ opýtala som sa toho muža, ktorý sa snažil opraviť pokazený plot. „prosím ťa, dievča, pomôž mi to tu pridržať.“ Ochotne som mu pomohla s plotom. Po chvíli som zase začala. „prezradíte mi, kto ste? Prečo vás vidím všade, kde som aj ja?“ len sa uškrnul a odišiel. Vrátila som sa do triedy na ďalšie hodiny. Mali sme matematiku, keď niekto zaklopal do triedy. „prišiel som pozrieť ten pokazený radiátor.“ Povedal muž......
11.časť:
(Klára, 4. 5. 2013 20:56)