Jej krátky úsek života – Taliansko...
25.8.2010 – 1.deň, Verona
Takmer celú cestu Kristína prespala. S malými prestávkami pre jedlo či toaletu, alebo ju zobudilo slnko, ktoré presvitalo cez čiernu clonu na zadnom okne červeného mercedesu S, ktorý patrí jej otcovi.
Od prvého momentu jej Verona počarovala. Malebné mesto plné histórie, ktoré akoby len paralelne žilo s týmto dnešným rušným mestom. Všade samí vyobliekaní krásavci, pekné športové autá, drahé reštaurácie, motorky a krik neúnavných Talianov, ktorí sa skutočne nezaprú.
Ich prvou zastávkou bol hotel Maxim, v ktorom budú celých päť dní bývať. Nachádza sa tridsať minút chôdze od najväčšieho starého centra Verony, ako im prezradil taxikár, ktorý ich o niečo neskôr viezol do večerného mesta plného turistov i domorodcov. Kristíne sa neuveriteľne podobal na Mehmeta, kamaráta z Turecka, za ktorým sa túži vrátiť budúce leto. A nielen za ním. Mustafa, Mehtap a ďalší. No hlavne oni dvaja...
Spolu s rodičmi sa po ultra večeri v nóbl reštaurácii prechádzala po starobylých uličkách mesta. Obdivovali výklady luxusných značiek ako Louis Vuitton, Ralph Lauren, Mont Blanc či Emporio Armani. Napokon sa, unavení z celého dňa, dostali k známemu Teatru na hlavnom námestí, ktoré je pýchou Verony. Prežilo už niekoľko storočí a dodnes sa tu konajú rôzne koncerty a podujatia. Vyniká dokonalou akustikou, Kristíne zvonku čímsi pripomínalo rímske Koloseum. Usadili sa na vonkajšej terase krásnej reštaurácie a vypili si objednané drinky za veru nemalý peniaz, Verona je drahé mesto. Platí sa tu za všetko, snáď aj za kyslík. Vtipkovali, po zaplatení sa pofotili, zbehli dolu ulicou, ktorú Kristína ešte vôbec nechcela opustiť, keďže je vlastne vampírka, ktorá v noci ožíva, a nasadli do taxíka. Dopravil ich do hotela o dve eurá lacnejšie a o dve minúty skoršie ako „Mehmet“, ako ho Kristína nazvala.
Teraz už Kristína sedí na posteli vo svojej izbe, oči sa jej zatvárajú, no stále šibrinkuje perom po papieri notesa a spisuje dnešné prvé talianske zážitky. Teší sa, že sa zajtra dotkne sochy Júlie na malom nádvorí domu La Casa di Giulietta, že na dočarbanú stenu lásky plnú mien párov a srdiečok napíše dve mená, svoje a jeho, do veľkého srdca. A tiež sa snaží analyzovať svoje pocity, ktoré ju gniavia celý Boží deň. Ťaživé pocity na duši, ktoré bránia radosti prepuknúť na povrch v podobe rozžiarených očí a úprimného smiechu. Nechápe, nevie, prečo sú tu. Nesie pocity podvodu odkedy prekročila talianske hranice. Doposiaľ sa konkrétne tieto ešte neobjavili. Asi to tak má byť. Žeby M alebo A? Alebo sa jedná iba o silnú spaľujúcu nostalgiu za Tureckom?
26.8.2010 – 2.deň, Verona
Vzhľadom nato, že sú na dovolenke, deň sa začal trocha nezvyčajne. Kristína vstala po iba šiestich hodinách spánku. Vystrelila k budíku, ktorý zvonil na stolíku oproti jej postele, bližšie nebola zásuvka na nabíjačku. S ešte opuchnutými očami sa umyla a nalíčila a pred dverami izby sa stretla s rodičmi. Raňajky neprekonali ich predstavy ako v Turecku. Typické Taliansko – pár druhov pečiva, šunka, syr, trocha džemov, a čo nie je pre Taliansko typické, odporná káva. Životabudič žiaden, ráno reprezentujúce deň Blbec. Po raňajkách nabalili tašky a vydali sa pešo na cestu do starého centra Verony. Opäť, za bieleho dňa. Každý z nich bol v tento deň mierne ufrflaný, málo spali, málo jedli, aklimatizácia nulová.
Keď sa konečne dostali ku kostolu, prvej vážnej pamiatke, pri ktorej si minulý večer porobili pár záberov, slnko pálilo, pohol sa sotva jeden lístok. Všade rozpálený betón a polovica národa. Sadli si na kávu na terasu prvej kaviarne, ktorú zhliadli. Ešte hnusnejšiu kávu, akú mali ráno na raňajkách. Takmer sa so servírkou pohádali, nazvali ju stará nepríjemná vydra. Kávu nezaplatili a odišli obdivovať vykopávky a staré domy. Cez námestie sa dostali k rodnému domu Júlie, kde konečne zhotovili krásne fotografie pri jej soche a na balkóne, pod ktorým spieval Rómeo a na určenú stenu napísali dve veľké srdcia – do prvého mená Kristíniných rodičov, do druhého Kristíny a jej drahého vyvoleného. Údajne to nosí šťastie, teda Kristína nelenila a hrubou čiernou fixou potetovala kúsoček tejto dočarbanej steny.
Chodili uličkami, zastavovali sa v kaviarňach. Chutne sa najedli, no stolovali trocha netradične. Terasa pizzerie bola umiestnená v úzkej uličke, lemovali ju kvetináče a popelnice, okolo sa naháňali holuby a čakali, kedy im niekto niečo hodí. Pomalým krokom sa dostali k poloprázdnej kaviarni, kde si Kristínini rodičia konečne vychutnali tú pravú taliansku kávu, a kde sa Kristína konečne pripojila na wifi. Popísala pár slov s jej „Rómeom“, ktorý dnes po prvýkrát priznal to, čo si priala. Aspoň časť z toho.
Prechádzka pokračovala až k bielemu kostolu so zmrzlinou v ruke. Kristíne sa konečne splnil jeden zo skromných snov. Vždy túžila len tak za bieleho dňa vojsť do prázdneho kostola, sadnúť si do lavice a osamote hovoriť s Bohom. Prosila. O čo asi? O „rozum“ pre svojho Rómea.
Deň sa prehupol do večera, Kristína sa s rodičmi dostala až k divadlu pripomínajúcemu Koloseum, odkiaľ sa taxíkom odviezli späť na hotel. Sprcha, opätovné líčenie a presun autom do chutnej reštaurácie. Druhá margharita za deň, druhé pripojenie na facebook. Ďalšie riadky s Rómeom... Po večeri zaujali svoje tradičné miesta v aute a s pomocou svojej pumy na štyroch kolesách sa dostali na vysoký kopec, kde našli druhú stránku Verony. Domy, reštaurácie, nemocnica, tenisové kurty. Kristína túto oblasť nazvala Beverly Verona, pripadali si ako v Amerike. Navštívili luxusný podnik Piper, kde Kristína až chytala rešpekt pred obrovskými plyšovými tigrami, a kde jej otec urobil rezerváciu na večeru na ôsmu hodinu večer budúceho dňa. Autom zliezli vrch a presunuli sa osvetleným mestom „domov“. Na izbe sa trocha zasmiali, zahrali si dve partie žolíka a odobrali sa do svojich izieb.
Kristína opäť napísala pár riadkov do notesa zo skalického Tesca a s myšlienkami na Rómea jej spánok pomaly sadol na viečka.
27.8.2010 – 3.deň, Pisa
Rýchle raňajky sprevádzané smiechom troch ľudí, Kristíny a jej rodičov. Následná rýchla príprava na deň v talianskej Pise na izbe číslo 206 a 203 a presun do podzemnej garáže po červený mercedes.
Kristínin otec „vytlačil“ auto na cestu a zapol navigáciu. Skvelá to vec! Pár kliknutí a celá trasa je na svete. Cestu z Verony do Pisy Kristína prespala na zadných sedadlách auta. Čierne okuliare na jej očiach bránili slnku zobudiť ju svojimi lúčmi.
Pisa prekvapila. Obyčajné mestečko bez pamiatok a starobylých úzkych uličiek. Naobedovali sa v malej pizzerii v spoločnosti ukričaných domorodcov, hŕstky Poliakov a všadeprítomných holubov. Kristína, celá natešená, našla wifi sieť. Na facebooku ju čakali dve správy, ani jedna však od jej Rómea. Nie je na písačky, Kristína to vie. Pozná ho... Popísala si s pár ľuďmi, odpovedala na správy, napísala dvom spolužiačkam k narodeninám a spolu s rodičmi prebehla blší trh s množstvom somarín do areálu, v ktorom sa nachádza krásna katedrála, múzeá a, samozrejme, šikmá veža. Jej belosť ostro kontrastovala s udržiavaným zeleným trávnikom, ľudia zamdlievali z jej krásy. Nie, vlastne z jej krásy nie. Z veže boli uchvátení, no omdlievali z tej horúčavy! 30°C sa nezaprie. Vzniklo niekoľko krásnych záberov so šikmou vežou, ďalej vnútri katedrály i na trávnikoch. Po hodine a pol areál opustili, za bránami si kúpili chladenú kolu a pomalým krokom sa presunuli k autu, ktoré poslušne stálo v chládku. Tentoraz Kristína zaujala miesto spolujazdca, celou cestou do Verony sa chichúňala ako trinástka, sama nevedela prečo. No jej intuitívne telepatické „vrčanie“ v bruchu musela nejako ventilovať z tela von. Také Rómeove myšlienky a pocity dajú zabrať...
Po studenej sprche, ktorá mala blahodárne účinky na Kristínin organizmus, sa nahodili do gala a opäť sa autom presunuli k Piper-u, včera nájdenej nóbl reštike, kde sa za dobrý peniaz luxusne najedli na prasknutie. Dobrý peniaz z toho dôvodu, že im v reštaurácii zrejme nie dobre fungoval bluetooth, a vyúčtovali im menšiu polovicu ich skutočnej spotreby. Hotová Amerika! Realizátor snov. A ten výhľad!
Po vynikajúcej káve opäť smer Maxim a rýchlo do postele, poriadne sa vyspať a načerpať silu na sobotňajšie Miláno!
28.8.2010 – 4.deň, Miláno
Deň sa začal celkom normálne. 7:15 budíček, príjemná hudba iPhonu, typické, proti Slovensku chudobné, raňajky. Krátky pobyt na izbe a hor sa do suterénu po auto.
Kristína prespala celú cestu až do Milána, rovnako ako do Pisy, občas bolo dokonca počuť slabé povzdychnutie. Vždy, keď zaspí v aute, máva zvláštne sny. O ľuďoch, s ktorými sa nestýka ani o nich nepremýšľa, o zvláštnych veciach a záležitostiach, ktoré sa jej splietajú dokopy a vytvárajú neuveriteľné miešance. Alebo je normálne, aby bývalá triedna učiteľka skákala na švihadle na pláži z nejakého filmu, ktorá mala byť akože Turecko, na jej hlas odpovedalo jej zrkadlové ja, ktoré po chrbte škrabkala jej kolegyňa, ktorá mala pre istotu rovnaké vlasy ako Tatiana Vilhelmová v Kajínkovi, a okolo behali Turci, do pol pása nahí chlapi, s ktorými sa Kristína zoznámila na dovolenke v ich moslimskej krajine? Nie, to naozaj nie je!
Auto odstavili na okraji cesty, takmer v centre Milána, odkiaľ šli pešo do hotela Carlyle Brera. Kristína s jej otcom v ňom boli ubytovaní pred tromi rokmi, keď boli v Miláne spolu sami, bez mamy. Z recepcie hotela zobrali mapu mesta, odfotili sa pred budovou hotela a pokračovali rozpálenou ulicou k opere La Scala. Našťastie bolo „iba“ 28°C a pofukoval mierny vetrík, bez ktorého by sa im len ťažko putovalo. Cestou vznikali ďalšie a ďalšie fotografie, Kristína s rodičmi „potili“ ďalšie hlody. Od opery prešli maličkým parkom k nákupnej pasáži Victorio Emanuelle. Hm, veľa normálnych smrteľníkov si tam zrejme nenakúpi. Kabelky okolo tých 2000 eur, čo na tom, že je to pravá Prada, Louis Vuitton alebo Gucci? Šestdesiat litrov v prepočte na bývalé slovenské koruny je to fakt veľa! Pasáž vybavili po pár minútach s tým, že mame museli sľúbiť, že sa tadiaľ budú vracať a nechajú ju kochať sa drahými kúskami. Prešli k nádhernej starej pamiatke Duomo, ktoré sa nachádza na námestí za pasážou. Ide o prekrásny chrám z bieleho kameňa s nespočetným množstvom postáv a vežičiek, a iba jedinou zlatou. Na tú Kristína na jednej fotografii ukazuje prstom. Brilantná, exkluzívna práca. Klobúk na zem pred staviteľom! Nasledovali ďalšie pasáže, obchody, ulice, kaviarne, Miláno je skrátka moderné veľkomesto, nie tá krásna stará malebná Verona. Je to kolíska všetkého nového, moderného a krásneho dokopy. Či už ide o oblečenie, topánky alebo nábytok. Trendy udáva Taliansko.
Prešli ďalšie pamiatky, preliali potoky vlastnej šťavy, bŕ, a potom skončili v dobrej pizzerii na obede. Kde inde. Ďalšie kroky, fotky, povzdychy o únave. Cestou späť k autu nabrali energiu vďaka novým trendy kúskom oblečenia za nekresťanské peniaze. Kristína si kúpila cool vlnenú zimnú čiapku sivofialkastej farby a moderné poltopánky farby terakota, jej mama brutálny antracytový kožuštek a nádherné hnedkasté čižmy, ktoré skvele pôjdu k novej vuittonke. Viezli sa dlhšiu dobu po autostráde, natankovali na čerpacej stanici, napchali sa banánmi a kolou kvôli potlačeniu hladu a pokračovali k mestu pri nádhernom jazere Lago di Garda. Mestečko, krásne a čisté, dokonale upravené a plné života tak akurát, im pripomínalo obľúbené slovinské mesto Portorož. Krása! Najedli sa na terase dobrej reštaurácie s výhľadom na jazero pripomínajúce malé more s bujnými vlnami vďaka vetru, kde sa ich ujal trocha viac „prismahnutý“ Talian s dobrým zadkom. Fotky odtiaľto sa tiež vydarili a ich skoro normálna rodinka pokračovala domov do Verony. Hm, ako pekne to znie. Ľahko sa na to zvyká, ťažšia je odvykačka...
Neprezlečení a neosprchovaní kvôli nedostatku času zaparkovali ich červený kočár na moste pri rieke vo Verone a vybehli na ich vôbec poslednú prechádzku v Taliansku. Prečo na to pekné vždy tak dlho treba čakať, a potom to trvá tak krátko? Kristína sa pri myšlienke na túto otázku musela pousmiať. Dnes ešte stihla vidieť La Casa di Giulietta. A jej srdce na farebnej stene s ukrytým menom jej a jej Rómea. Pre to pekné si niekedy treba veľa vytrpieť, no všetko to trápenie a čakanie sa Ti potom stonásobne vráti...
The End ...