O bežcoch a utečencoch
Dnes behá kde kto, je to forma moderného životného štýlu, podobne ako pitný režim a nefajčenie. A ja s tou svojou fajkou tu straším ďalej, akoby sa ma všetky tie zdravé nové trendy vôbec netýkali. Bafkám si z času na čas a rozmýšľam. Napríklad o rozdiele medzi behom a utekaním. Okolo mňa všetci bežia aby držali krok s módou, poniektorí aj preto, aby propagovali zdravý životný štýl, či sa udržali v dobrej kondícii. Ale, dnes žiaľ mnohí ľudia nebežia – utekajú! Pred násilím, hladom, chudobou, sociálnym úpadkom, za nádejou. Utečenci. Mám s nimi súcit, veď pred takými tridsiatimi rokmi som i ja vážne uvažoval, že utečiem z krajiny, ktorá sa mi videla byť tesnou a zlou a neľudskou a totalitnou. Utekanie z domu sa mi ale zdalo byť neprístojné, veď možno napokon utečú ti čo držali túto moju domovinu v nomenklatúrnom zovretí, rozmýšľal som, možno oni – súdruhovia – utečú z krajiny, ktorá sa im raz vzoprie... Vzoprela sa, neutiekli, ale to je iný príbeh. Tento, môj pri fajke sa týka utečencov. Tých státisícov zúfalcov najmä z Afriky, pre ktorých EÚ pridelila kvóty. Cítim zimomriavky, keď si predstavím tú záplavu bolesti a nešťastia, ktorá by mala byť distribuovaná podľa dohodnutých pravidiel do Európy, aj na Slovensko. Žijem v krajine, ktorá sa dodnes nedokázala vzoprieť chudobe a nezamestnanosti, ktorá obchádza rómsky problém obrovskou okľukou plnou chabých a nereálnych predsavzatí, v krajine kde takmer každý jeden dôchodca bojuje o dôstojné dožitie a každá mladá rodina zápasí o svoje právo prežitia... Žijem v krajine, kde ale dobrota a láskavé srdce celkom nevymizli, kde ešte jestvujú domácnosti schopné podeliť sa o skyvu chleba s núdznymi, kde ešte doznieva nostalgická melódia solidarity...tak možno nebudeme k trpiacim utečencom celkom ľahostajní, len tie kvóty! Slovák bytostne neznáša, keď mu do jeho domu, do kuchyne, natlačia stravníka, či nájomníka, ktorého si sám nevybral, sám nevyžiadal. Mal by mať asi trochu času vyrovnať sa s novou situáciu a potom, som si istý, prejaví svoju štedrosť. Aká je tá nová situácia? Otrasná. Tisíce ľudí platí tisíce Eur a dolárov za to, aby ich indiferentné skupiny neľútostných obchodníkov transportovalo za desivých podmienok z ich prekliatych domovov, z epicentier násilia a biedy, do európskeho „raja.“ Ten raj je najmä o prežití, je to sen o novom domove, ale samozrejme aj o lepšom živote. A do tohto putovania za víziou šťastia sa nezvratne naváža zločin, mafia, podlosť, nenávisť, ktorá disponuje obrovskou schopnosťou infiltrácie. Nad všetkým dominuje strach! Strach z rastúceho násilia, ktoré nám tu v podobe odrezaných ľudských hláv predvádza v priamom prenose, na internete a sociálnych sieťach čisté zlo stelesnené napríklad v terorizme a sadizme tzv. islamského štátu. Esencia zla posúvaná cez monitory miliónov užívateľov digitálnych médií, vytvára v podvedomí aj veľmi tolerantného človeka prah zábran, pocit ohrozenia. A nie je to márny pocit, veď svet sa dnes nachádza v reálnom ohrození, vyplývajúcom nielen z prebiehajúcich konfliktov v epicentrách rôznych bojov, ale aj zo stále agresívnejšej konfrontácie ideológii, chudoby a bohatstva, náboženstva. Je to náš svet, môj svet, tvoj svet, moje a tvoje súkromie. Ukazuje sa, že náboženské rozdiely, zjednodušene zápas medzi východnou a západnou kultúrou, a ešte jasnejšie medzi silnejúcim islamom a chradnúcim kresťanstvom, sú pre náš turbulentný, polarizovaný a rozhádaný svet veľkou hrozbou, ale aj výzvou k jeho novému usporiadaniu. Albert Einstein, tvárou v tvár hrozbe jadrovej katastrofy povedal: „Problémom nie je atómová energia, ale ľudské srdce.“ V súčasnosti podľa mňa, sledujeme obrovskú degradáciu ľudského srdca. Kvóty pre utečencov, navrhnuté EÚ sú akýmsi pokusom o vzkriesenie solidarity a ľudskej spolupatričnosti, ktorá sa bez srdca (súcitu) nemôže realizovať. Ak sa pri tom zohľadnia možnosti a ekonomická sila jednotlivých európskych krajín, nemôžem byť proti.