Kvalita života
V mojej Fajke na dnes sa chcem venovať... kvalite nášho života. Zdá sa mi, že z každodennej politickej praxe sa postupne vytráca zásadovosť, ako základ dôvery medzi občanom a štátom. Netvrdím, že v minulosti bola bežnou súčasťou verejného života, ale predsa len si isté prvky nevyhnutnej podmienky pre riadne fungovanie štátu, zachovávala. Tento trend k „bezzásadovosti“ opantal takmer celú našu západnú kultúru a prenikol do všetkých sfér života jej príslušníkov. To sa zvlášť viditeľne prejavilo najmä v ekonomickej oblasti - súčasnou finančnou krízou. Aj keď sú jej príčiny stále nejasné (zatiaľ ma žiadny expert svojimi analýzami nijako neupokojil) myslím si, že v tomto prípade zlyhali viac tvorcovia politiky v mocenskom postavení, ako bankári. Samozrejme, všeobecne prevláda názor, že je tomu naopak. Politici, možno aj nechtiac, rezignovali na svoju úlohu dbať predovšetkým na spoločenské blaho, teda na kvalitu života svojich voličov. Tak sa im ona stratila niekde medzi prstami, bez toho aby včas zatiahli záchrannú brzdu. Jedným z dôvodov tohto stavu bola predovšetkým všadeprítomná korupcia, s ktorou sa štáty po neúspešnom boji s úplatkárstvom, naučili žiť, alebo prinajlepšom jej účinky podceňovať. Oslabilo sa tak povedomie právneho štátu a vyšších princípov morálky. Korupcia na každej úrovni riadenia, vo verejnom aj súkromnom sektore, sa priamo vysmievala akejkoľvek zásadovosti, ktorá sa stala pre zisk a kariéru nežiaducou ľudskou vlastnosťou. Siaha od nenápadného úplatkárstva či podplácania cez predaj dôverných informácii až k praniu špinavých peňazí, stáva sa formou sociálneho znečistenia, ktoré oslabuje právny štát a demokraciu. To samozrejme znížilo kvalitu života až na dnešnú úroveň, kedy sa solídnosť, zodpovednosť i zásadovosť ocitli na periférii spoločenského života. Nahradila ich dravosť, bezohľadnosť, hrabivosť a ideál bezbrehého hedonizmu. Až keď vysvitlo, že prepad kvality spoločenského života ohrozuje samotnú podstatu politického riadenia, ako aj bezpečnosť štátu, začali sa hľadať príčiny tohto smutného stavu a našli sa tam, kde boli najzjavnejšie: vo finančnom sektore, kde jednoducho ukradnuté, stratené, či spreneverené peniaze najviac chýbali. Bez korupcie by nebola kríza a nenastal by ani prepad kvality života väčšiny tzv. západnej civilizácie.
Netrúfam si formulovať jednoduché východisko z tohto morálne i eticky znečisteného labyrintu, ale akosi tuším, že spočíva v zmene pohľadu na náš život, náš svet, našu prítomnosť aj budúcnosť. Mala by byť viac o zásadovosti, o cti, o solídnosti, o skromnosti aj o solidárnosti. Pekne to vo svojej eseji určenej Pápežskej komisii pre spravodlivosť a mier už v roku 1971 napísala britská ekonómka a spisovateľka Barbara Wardová (1914 – 1981): „Najdôležitejšia zmena, ktorú môžu ľudia dosiahnuť je zmena ich pohľadu na svet. Môžeme meniť školy, zamestnania, obce, dokonca aj krajiny a kontinenty a predsa zostaneme takí, akými sme vždy boli. Zmeňte však náš základný uhol pohľadu a zmení sa všetko – naše priority, naše hodnoty, naše osudy, naše ciele.“ Nuž, naozaj, Chce to nový spôsob života, kedy začneme vidieť novými očami a novým rozumom – tradičné, osvedčené hodnoty, v rodinných a medziľudských vzťahoch, s ohľadom na budúce generácie, ktorých záujmy by sme dnes mali predovšetkým opatrovať.