Na Dušičky
Svoju Fajku na dnes posielam všetkým bytostiam... do záhrobia. Všetkým, ktorí opustili ríšu živých a odišli na druhý breh Jordánu. Tuším, že dnes, keď si väčšina ľudí pripomína a chystá si pripomenúť pamiatku zosnulých, môže dym z mojej fajky, svojou jemno-hmotnou substanciou - ako myrha z obetného kadidla - preniknúť do živým neprístupných sfér a vzdať úctu ich obyvateľom. Žili ako my žijeme, odišli ako my odídeme. Podľa starých Keltov na rozhraní jesene a zimy ich duše na krátko prichádzajú do posvätných hájov aby rozptýlili obavy živých z neznámej smrti, ktorá sa v tomto období reálne aj symbolicky zmocňuje celej prírody, aby potom na jar život opäť pokračoval.
Miesta hrobov našich blízkych sú posvätnými hájmi kde sa dnes hromadí energia ľudskej viery v pokračovanie života – či už v nehmotnej forme, alebo prevtelením podľa princípov inkarnácie. Všetko na svete pred našimi očami umiera a ožíva, obnovuje sa a znovu nahradzuje. Zdalo by sa, že nič nie je všednejšie ako smrť ktorá nás sprevádza odjakživa na každom kroku a je prítomná v každom okamihu života aj tej najmenšej bunky, ktorá tvorí náš organizmus. Napriek tomu, že človek nepretržite prichádza a odchádza v masovom rozsahu, akoby sme si toho ani neboli vedomí. Akoby sa to dialo kdesi mimo nás. Ak odišiel niekto nám blízky, vtedy sme ochotní pripustiť, že sa udialo niečo zvláštne, nečakané, trápne, zlé, nepríjemné, neprístojné, neprimerané..., ale povedomie smrti máme zväčša obmedzené na svoje najbližšie okolie. Nosíme kvety na hroby, ponárame sa do smútku, venujeme sa pamiatke zosnulých s programovou každoročnou pravidelnosťou, akoby mimo tento čas smrť nejestvovala. Ak sa prihodí, berieme ju ako nezmyselnú katastrofu hodnú našej nenávisti, ako cudzí element, ktorý bezoztyšne vtrhol do našej každodennosti a uzurpuje si práva, ktoré mu nepatria. Opak je pravdou! Všetko čo prichádza žiť na tento svet je akosi vykúpené tým, čo umiera a tento neochvejný poriadok prináša do súcna zvláštnu harmóniu i vedomie spolupatričnosti každej mysliacej a cítiacej bytosti. Hoci sa nám zdá, že spokojný život je v priamom rozpore s pokojným umieraním, pravda je iná. Aj keď je smrť bezpochyby vážnym druhom ľudského utrpenia, môžeme ju ovplyvniť a čeliť jej bez strachu. „Jednou z hlavných vecí, ktorá nám pomôže zostať vo chvíli smrti pokojnými a nerozrušenými je spôsob, akým sme žili svoj život,“ hovorí Gelong Tenzin Gjatšo, XIV. tibetský dalajláma vo svojej knihe Radosť zo života a umieranie v pokoji a pokračuje: „Čím sme svoj život urobili zmysluplnejším, tým menej budeme vo chvíli smrti ľutovať. Ak je náš každodenný život nejakým spôsobom pozitívny a zmysluplný, potom budeme môcť prijať koniec, keď príde, ako časť svojho života.“ Ak teda budeme žiť v súlade s prirodzenou skutočnosťou, náš odchod do záhrobia bude iba pokračovaním tohto života.
Som si ale istý, že neželaná asistencia smrti, ktorú dnes, pri hroboch našich blízkych tak intenzívne pociťujeme, možno menej zabolí ak uveríme v dobro a lásku.