Doktor a ja
15. Decembra 2008 19:00
Operné divadlo
Nadhodila som sa na kresle, šaty ma strašne škriabali. Nudila som sa ale hlavne ,že sa teta Aby bavila. Teta sa tvárila dôležito a pokukovala po slušne upravenom chlapíkovi. Prevrátila som oči a pozrela na hodinky. Ešte pár minút a pôjde sa na slávnostný večierok. Nie žeby som sa tešila to vôbec nie, mám totiž plán. Vyhovorím sa ,že mi nevoľno a pôjdem domov. Zaznel posledný ton a zatiahla sa opona všetci sa postavili a tlieskali, ja som ich nasledovala. Nastal hluk a všetci sa predierali do veľkej sály kde sa koná večierok. Prepchala som sa cez sedadlá a vošla do uličky, ktorá bola celkom prázdna. Boli v nej zrkadlovité steny. Pri jednom som sa zastavila. Rukou som si upravila neposlušný prameň vlasov. Musím uznať, že teta Aby ma na šaty vkus. Moje šaty boli dlhé po kolená, mali tmavo modrú farbu a lemovala ich biela čipka. Moje hnedé vlasy som mala vypäté do drdola. Môj krk zdobil prívesok v tvare modrej slzičky. Svetlá sa zachveli, podskočila som a rýchlo som sa vybrala do sály. Večierok bol v plnom prúde. Teta Aby bola práve o samote. Plán začína.
,,Teta Aby nie je nejako dobre rada by som išla domov.“ Nahodila som utrápený výraz. ,,Aké že domov, poď niekoho ti predstavím.“ Povedala a tiahla ma k nejakému mužovi ktorý stál chrbtom. ,,Doktor chcela by som vám predstaviť Jane.“ Muž menovaný ako Doktor sa k nám otočil a mne sa podlomili kolená, zatočila sa mi hlava a ja som omdlela. Cítila som ako ma Doktor zachytil.
,,Jane počuješ ma?“ ,,Oh.“ Otvorila som oči. Nado mnou sa skláňal Doktor. ,,,Ja som omdlela?“ ,,Vyzerá to tak, zobral som ťa na vzduch.“ Vysvetlil. Bola som vonku v krásnej záhrade. Ležala som na kresle a keď som zdvihla oči naskytol sa mi pohľad na hviezdy. ,,Chcela by som ich vidieť, dotknúť sa ich." ,,Koho?“ zatváril sa nechápavo. ,,Hviezdy, musia byť úžasné!“ odmlčala som sa ,,A ani neviem prečo vám také veci rozprávam, odpustite mi.“ ,,Nie, nemám vám začo odpúšťať a poviem vám jedno sú nádherné.“ Postavil sa a prisunul si ku mne ďalšie kreslo. ,,Tam je súhvezdie jednorožca a tam raka.“ Prstom ukazoval na oblohu. Odvrátila som hlavu od oblohy a pozrela priamo na neho. Mal strapaté hnedé vlasy. Vycítil môj pohľad a otočil sa. Naše oči sa stretli, neodvrátila som zrak. Pozerala som sa do jeho čokoládových očí.
,,Máte nádherné oči.“ Povedal. Usmiala som sa. ,,Ďakujem ani tie vaše nie sú na zahodenie.“ Zasmial sa. ,, Len vás zdržujem mali by ste ísť späť.“ Posadila som sa.
,,To nie, vonku je príjemne, s tebou!“ začal mi tykať. Ľahol si a naznačil mi aby som to zopakovala. Znovu mi začal menovať súhvezdia, rozprával mi o nich báje. Jeho hlas bol veľmi jemný a uspával ma každým slovom. Zatemnilo sa mi, zaspala som.
Prebudilo ma rozbitie skla. Rýchlo som otvorila oči. Náhle som pocítila tlak na ruke. Doktor ma držal a spal. Musel zaspať hneď po mne. ,,Doktor, Doktor vstávaj. Prešvihneme večierok.“ Prešla som mu rukou po vlasoch. Ale spal ďalej. ,,Doktor!“ zatriasla som s ním. Znovu som počula rozbitie skla. Vstala som a išla na miesto odkiaľ som počula zvuky. Prišla som ku jazierku pri ktorom stála socha anjela, ktorý si zakrýval oči. Bol pekný, natiahla som ruku, že sa ho dotknem. V tom ma niekto zastavil. Bol to Doktor. ,,Čo to robíš?“ nepozeral sa na mňa ale na sochu. ,,Sleduj ho.“ Prikázal. ,,Prečo je to len socha.“ Povedala som ale poslúchla ho. ,,Ani nežmurkni, sleduj ho. Pokiaľ žmurkneš alebo sa otočíš, zomrieš.“ vytiahol z vrecka divnú vecičku ktorá začala svietiť na modro. ,,Čo to robíš. Je to len socha.“ Nežmurkať bolo veľmi ťažké. ,,Sú to sochy len vtedy keď ich sleduješ.“ Zahnal sa tou vecičkou. ,,Čo?“ nechápala som. ,,Nie sú z tohto sveta.“ ,,Chceš povedať ,že sú to mimozemšťania?“ začala som sa potiť, vždy keď som nervózna alebo mám z niečoho strach tak sa potím. ,,Áno ako ja.“ Priznal sa. ,,Ty si...“ ,,Áno Jane som, a prišiel som sem zistiť čo tu chcú.“ Obišiel ma a prešiel k jazierku. ,,Čo chcú, ony niečo chcú?“ skoro som sa otočila. ,Musí to tu byť, nejaká vec alebo niečo také.“ ,,Bude to niekde tu.“ Skonštatovala som. ,,Ako to vieš?“ prišiel ku mne.,, Sú predsa na záhrade tak to bude tu, nie.“ Chcelo sa mi žmurknúť. ,,Sú, chceš povedať, že ich je viac.“ Chytil ma za rameno. ,,Áno okolo dvoch som prechádzala.“ ,,Nič ti nespravili?“ ,,Nie.“ ,,To je divné.“ Rozstrapatil si vlasy. ,,Nikdy nikoho nenechávajú. Ajaj.“ Cítila som ako sa otočil. ,,Čo sa deje?“ ,,Je tu ďalší!“ oznámil. ,,Čo budeme robiť?“ neodpovedal. ,,Doktor čo budeme robiť?“
,,Pomaly odstupovať! Sleduj ho a choď späť.“ Rukou ma zatlačil dozadu. Kývla som aj keď to nemohol vidieť . Ustupovala som a zároveň pozorovala sochu. Cestička zatáčala, stratila som sochu z dohľadu. Otočila som sa a do niečoho som narazila. Zdvihla som zrak bola to ďalšia socha, nespúšťala som z nej oči a modlila aby doktor prišiel čo najrýchlejšie. Keď som započula zvuk štrku opýtala som sa. ,,Doktor si to ty?“ ,,Nie.“ Odpovedal. Zasmiala som sa. ,,Vidím , že máš spoločnosť.“ ,,,Áno narazila som do toho a čo tí ostatný?“ nemohol utiecť len tak. ,,Anjeli idú po energii tak som im trochu dal, to ich zabaví. Počkaj ty si do neho narazila?“ jeho ton hlasu znel ustarane ,,Áno.“ ,,A stále si tu to nedáva zmysel. Dobre teraz choď späť na večierok a uži si to ja ho budem sledovať.“ Užiť si to. ,,Nie zostanem s tebou.“ Aj keď mám v gatiach zostávam. ,,Môže sa ti niečo stať.“ ,,Môže ale na večierku sa mi stane niečo určite, rozhodla som sa. Neopustím ťa.“ Cítila som ako sa usmial. ,,Hneď tu budem, zostaň.“ Akoby som mala na výber. Čakala som už desať minút, nedá sa o vydržať. Žmurkla som. Naraz mi anjel chytil ruku. V hlave sa mi začali mihať obrázky. Anjel bol tak zúfalí. Chýbala mu energia, všetku ju využil aby vyzeral ako socha v podobe anjela. Oh.... Ony ma vycítili. Ony prišli pre mňa!! Vytrhla som ruku z jeho zovretia. Bez toho aby som ho ďalej sledovala som sa rozbehla za Doktorom. ,,Doktor kde si? Doktor?“ kričala som. Započula som divný zvuk. Vydala som sa tam. Doktor tam stál a k nemu sa približovali anjeli. ,,Doktor!“ pribehla som k nemu a začala sledovať anjelov ktorých on nestíhal. Prestali sa hýbať. ,,Sú tak slabý. A chcú mňa.“ Vysvetlila som. ,,Ako môžu chcieť teba?“
,,Ja neviem ale anjel mi všetko ukázal. Ukázal mi ,že ak sa im vydám, nechajú všetkých aj teba ísť.“ Chytil ma za ruku. ,,Prečo ťa chcú?“ ,,To mi povedz ty, povedal mi ,že mám v sebe veľkú energiu. Nazval ma dievča energie. Čo to znamená?“ pevnejšie som ho chytila. ,,Ale to nie je možné, je to rozprávka. Hovorí sa, že každá rasa má každú generáciu niekoho kto má túto energiu. Táto energia poháňa vesmír. Predstav si ,že existuje mnoho rás a jeden z nich má tuto energiu. Ak to je pravda tak...“zastavil sa. ,,Tak čo?“ ,,Si vo veľkom nebezpečí, nielen anjeli po tebe pôjdu.“ ,,Fajn tak dnes už nezaspím!“ skúšala som nadhodiť dobrú náladu. Svetlá začali blikať. ,,Musíš ísť lebo nás tu všetkých zabijú.“ pustila som sa ho. ,,Neopustím ťa, nikdy to prisahám.“ ,,Musíš varovať ostatných.“ Povedala som. ,,Nenechám ťa tu!“ ,,Neublížia mi, keby anjeli prišli dovnútra všetkých by zabili. Bež budem tu.“ Cítila som ako neochotne prikývol a utekal preč. Stála som tam a anjeli len čakali. ,,Prečo by som ja mala byť dievča energie. Vyrastala som vo veľkom starom dome s tetou, ktorá bola celý deň preč. Bola som sama nikde som nebola, sedela som celý deň za oknom! Ako môžem byť dievča energie?“ kričala som na nich akoby mi mali odpovedať. Vedela som čo sa môže stať ale potrebovala som odpoveď . Zavrela som oči a zase ich otvorila. Pohol sa len jeden anjel, ten ktorý mi povedal kto som. Naťahoval ku mne ruku. Pomaly som zdvihla ruku. ,,Prestaň!“ zakričal udychčaný Doktor. Moja ruka zastala na polceste. ,,Celý život som bola čudná, nemala priateľov a všetko preto lebo živím vesmír? Chcem vedieť ako sa to stalo. Chcem vedieť kto som. Doktor, prosím.“ Teraz som sa mu pozerala do očí, vedela som ,že anjeli sa nepohnú. ,,Zabijú ťa!“ chcel ísť ku mne ale ja som pokývala hlavou. ,,Nemôžu ma zabiť. Musím im energiu vydať sama inak to nejde. Prečo myslíš ,že čakajú?“ zasmiala som sa, nemala som strach. Venovala som mu posledný úsmev a naposledy som sa pozrela do jeho čokoládových očí. Dotkla som sa anjela. Obrazy v mojej hlave vírili. Tam, keď som bola malá, padala hviezda. Mala skončiť v oceáne a zaniknúť. A ja som sa pozerala do nej, do jej srdca. Od hviezdy mám energiu. Tá moja energia drží milióny stvorený nažive, pokiaľ sa jej vzdám umrú. Obrazy zmizli a ja som stála v temnej miestnosti. Anjel stál uprostred a osvetľovalo ho svetlo. ,,Nikdy sa nevzdám toho čo som dostala!“ podišla som k nemu so vztýčenou hlavou. Anjel naklonil hlavu a povedal:,, Škoda ,že ostatný odišli, tak zabijeme vášho priateľa. Vo vašej hlave máte o ňom veľmi zaujímavé myšlienky. Vydrží vaše srdce jeho stratu?“
,,A vydrží vaše srdce toto.“ Zavrela som oči .Formovala som v sebe energiu a vypustila ju. Počula som krik ostatných anjelov. ,,Tým, že si mi ukázal kto som, ukázal si mi aj čo dokážem. S bohom!“ poslala som mu vzdušnú pusu a vypustila ďalšiu energiu. Znovu som zacítila vôňu pokosenej trávy. Bola som späť. Pomaly som otvorila oči, bol pri mne Doktor. ,,Ahoj!“ ťažko sa mi rozprávalo. ,,Ahoj.“ Odpovedal. ,,Je po nich?“ ,,Áno, zvládla si to.“ Usmial sa. Dotkla som sa s rukou jeho tváre. ,,Ďakujem!“ Prekvapene pozrel.,, Za čo?“ ,,Zato že viem kto som, čo dokážem. Môžem pomáhať ľudom.“ ,,Ale to nesmieš. Jane zapamätaj si jedno, tvoja sila je dar pre vesmír nie pre ľudí. Nesmieš ju míňať. Skoro si tým teraz niekoho zabila.“ Sklopila som zrak, po líci mi stekala slza. ,,Pán času, pán času...nezabudni na mňa!“ poprosila som ho a odpadla som.
Otvorila som oči. Teta Aby sedela u postele.,, No konečne Jane, kde si sa túlala?“
,,Čo?“ nechápala som. ,, Tak ona sa pýta čo? Zasa si sa opila, našla som ťa pred dverami. Zajtra ideš aj tak do práce!“ odišla a poriadne buchla dverami. Doktor...Doktor kde je? Viem o ňom všetko. Energia mi všetko prezradí. Ale musím ju skrývať. Ako sa dá niečo také úžasné skrývať. Jediné čo mi zostáva je žiť život. Podišla som k oknu a pozrela na hviezdy. Vždy som ich chcela vidieť a teraz som jedna z nich. Teda v ľudskom prevedení. Uvidím Doktora ešte niekedy???
super
(ava, 3. 12. 2012 20:23)