3. Zvláštny chalan
3. 4. 2013
3.
Zvláštny chalan
Ráno bolo ťažké. Vôbec sa mi nechcelo vstávať do školy. Vstala som z postele a nakukla som cez okno. Vonku bolo plno snehu a ešte stále snežilo. Pozrela som sa na seba pred zrkadlom. Ach, konečne som to zase ja. Pomyslela som si keď som videla ľudskú siluetu môjho tela.
„Dobré ráno, mami!“ pozdravila som mamu keď som vošla do kuchyne.
„Dobré, ako si sa vyspala?“ povedala mi keď som si k nej prisadla. Na stole som mala nachystané už raňajky. Samozrejme som mala len šunku a salám.
„Fajn, ale dnes sa mi moc nechce, bohužiaľ nemám inú možnosť,“ zastonala som.
Keď som bola naraňajkovaná išla som sa pripraviť. Namaľovala som sa obliekla som si hrubú hnedú mikinu s červenými nohavicami. Vlasy som si nakulmovala, aby boli vlnitejšie. Mali gaštanovú farbu čiže sa mi hodili k oblečeniu. Vzala som si školskú tašku a v chodbe som si dala nepremokavé čižmy na opätku a hrubý kabát a čiapku.
„Ahoj mami!“ odzdravila som medzi dverami a odišla som skôr ako stihla niečo povedať. Ako som tak kráčala po chodníku, cítila som zvláštny pocit. Akoby bol dnes zvláštny deň. Snažila som sa nevnímať ten pocit a sústredila som sa na cestu. O tri štvrte na osem som dorazila pred školu, kde už netrpezlivo čakala Jessica.
„Ahoj!“ pozdravila som ju keď som k nej prišla.
„Čau, nejdeme už dnu, je tu strašná zima?“ spýtala sa ma a roztrasene prekračovala z jednej nohy na druhú.
Mne zima nebola. Samozrejme preto lebo som jedla mäso, ale to som jej povedať nemohla.
„Okej, môžeme aj mne je chladno,“ zaklamala som aby to nevyzeralo divne.
Išli sme ku skrinkám. Ja som mala číslo 841 a Jessica 793, takže sme boli od seba dosť ďaleko. No dohodli sme sa že sa počkáme pred výťahom. Dala som si dole kabát aj čapicu a ako nám učiteľka kázala, priniesla som si papuče na prezutie.
Keď sme boli hotové nastúpili sme do výťahu. Išiel s nami aj jeden chalan. Jessica mi niečo bľabotala do ucha, ale nevedela som sa na ňu sústrediť. Zaujal ma ten chalan čo sa s nami viezol. Bol taký...iný, mal bledú pokožku, bledomodré oči z ktorých vyžaroval chlad a tmavohnedé vlasy. Vyzeral ako ja. Uvedomila som si. Takto ma opisovala aj Jessica. No nevedela som či je to len náhoda alebo je skutočne niečím zvláštny. Chcela som to zistiť, no nevedela som ako.
Ako sme sa viezli, sa na mňa pozrel dva krát no ja som pohľad odvrátila. Ale raz sa nám pohľady stretli a akoby ma zamrazilo. Chcela som zistiť prečo je to tak.
„ Počúvala si ma?“ opýtala sa ma Jessica ktorá ma prebrala zo zamyslenia, keď sme vystupovali z výťahu.
Ten chalan sa už na mňa nepozrel a odišiel na druhú stranu. Mal triedu na tom istom poschodí ako ja. Je to celé zvláštne.
„Teda no...em...ach prepáč dnes nie som vo svojej koži ,“ opäť som jej zaklamala.
„Ach, no v podstate nevadí, to bude tým počasím, aj mne lezie už na nervy i keď ešte len začalo snežiť ,“ odvetila Jessica.
Iba som prikývla a pobrali sme sa smerom ku triede. Vošli sme do triedy a išla som si sadnúť na svoje miesto vedľa Jacka.
„Ahoj Jack!“ pozdravila som ho a zložila som si stoličku.
Zamračene si niečo písal do zošita a zamrmlal: Čau.“
Nebolo ho takmer počuť, ale super, niečo povedal. Nechápala som prečo sa tak chová, no moc ma to nezaujímalo. Podľa rozvrhu čo nám včera rozdala triedna, by sme mali mať teraz Matematiku. Vybalila som si učebnice potrebné na túto hodinu a s Jessicou sme sa pobrali do matematickej učebne.
„Matika, čo?“ opäť mi Jessica položila otázku.
„No, ja ju absolútne neznášam, je strašne ťažká!“ povedala som naštvane.
Cestou sme trochu vykecávali a práve keď sme sa zastavili pred učebňou zazvonilo. Celá trieda vbehla do učebne a snažili si pochytávať miesta. Výhodou bolo to, že sme nemuseli sedieť tak ako v triede čiže na matike budeme s Jessicou sedieť celý rok. Keď sa všetci usadili vstúpila do triedy učiteľka.
„Ja som Gloria Cabotová a budem vás učiť matematiku a fyziku!“ predstavila sa.
Potom nám prikázala pripraviť si menovky a cez hodinu som nevládala písať lebo sme počítali asi sto príkladov. A to ešte nehovorím koľko nám ich dala za úlohu. Bolo ich presne osemdesiatšesť! No to bolo asi to najhoršie čo sa mohlo stať. Najhoršia učiteľka na najhoršom predmete. Keď konečne zazvonilo na koniec hodiny, vydýchla som si.
„Tak toto je horor!“ povedala som šokovane Jessice.
„Asi tak,“ priznala smutne.
Keď sme vychádzali z učebne všimla som si ako okolo mňa prešiel ten chalan z výťahu. Opäť sa naše pohľady stretli a zasa ten pocit mrazivosti a zároveň chuti po mäse. Dnes som mala naňho asi šťastie.
Keď sme prišli do triedy, nachystala som sa na ďalšiu hodinu. Bol to dejepis. Ďalšie hodiny už ubehli ako voda a bola som rada že odzvonila šiesta, čo bola posledná. Zbalila som si všetky veci a s Jessicou sme sa dohodli, že sa počkáme pri jedálni. Dnes tam už nebola taká rada, lebo každej triede končilo vyučovanie inak. V rade sme stáli asi päť minút a s naloženým jedlom na tácke sme sa pobrali k stolu, kde sme boli aj včera. Usadili sme sa a ja som zjedla zasa len mäso.
„Dnešný deň prebehol celkom hladko však?“ spýtala sa ma Jessica.
„No, áno celkom hej až na tú matiku,“ zamračila som sa.
Keď sme sa tak rozprávali, opäť som zazrela toho čudného chalana. Sedel o niekoľko stolov ďalej od nás a sám.
„Halóóó Alice, počúvaš ma vôbec?“ skríkla na mňa Jesssica a vytrhla ma zo zamyslenia.
„Em...jasné len...som trochu unavená z dnešného dňa,“ vyhovorila som sa.
„Toto nie je únava, stále sa dívaš na toho chalana za nami, viezol sa s nami aj vo výťahu,“ podotkla s miernym úsmevom Jessica.
„Ja no...em...ach fajn, máš pravdu. Je zvláštny, nevieš kto to je?“ spýtala som sa so záujmom.
„Poznám ho, chodí s mojou kamoškou do 3.A. Volá sa Sam Mayer, má osemnásť a aj kamoška hovorila že je zvláštny, no nejako som to neriešila,“ dokončila Jessica.
„Aha...“ dopovedala som.
Po obede som sa rozlúčila s Jessicou a išla som domov. Vybehla som zo školy a zamyslená som kráčala po chodníku. Stále snežilo, no nevnímala som to. V hlave som mala plno myšlienok a otázok, no žiadne odpovede. Chcela som zistiť kto je Sam Mayer.
„Áááá!“ vykríkla som. V zlomku sekundy som sa ocitla na zasneženej zemi.
Ruky ma štípali a cítila som obrovskú bolesť. Nevedela som vstať. Vtom som začula ako sa ku mne niekto približuje. Stále som ležala na zemi a nevedela som čo sa stalo. Niekto sa ma dotkol a za obe ruky ma posadil na zem. Až teraz som si všimla že mi z nich tečie krv. No všimla som si aj niečo iné. Pozrela som sa dohora a nado mnou stál Sam Mayer. Božsky sa usmieval a jeho tmavé hnedé vlasy boli zľahka zasnežené. Nevedela som sa sústrediť, keď som ho videla.
„Si v poriadku?“ spýtal sa jemným a nežným hlasom.
Prvý krát som ho počula niečo povedať.
„Em...no vlastne áno len som...“ nevedela som si spomenúť čo sa stalo.
„Spadla,“ prerušil moje rozmýšľanie Sam.
„Ach áno, spadla som, nič mi nie je len...“ zadívala som sa na svoje ruky.
„Nevyzeráš že si v poriadku, tvoje ruky vyzerajú zle,“ čupol si vedľa mňa a do svojich rúk vzal moje dlane. Bolo to magické.
„Poď odveziem ťa domov, peši v takomto stave a ešte v tomto počasí ísť určite nemôžeš,“ povedal mi.
Nič som nepovedala len som sa usmiala a prikývla som. Chytil ma okolo pása, moju ruku dal okolo svojho krku a jemne ma zdvihol ani pierko. Moju kabelku si dal na rameno a pomaly sme odkráčali k jeho modrému pick-upu. Otvoril dvere a posadil na sedadlo spolujazdca vodiča. Kabelku mi položil na kolená a sadol si za volant.
„Tak kam to bude?“ spýtal sa ma s úsmevom.
„Na Greenway 128,“ oznámila som mu.
Naštartoval auto a pustil hudbu. Išla tam pieseň ktorú som nepoznala no zdala sa mi celkom dobrá, no radšej som nič nehovorila. Bola som celá napätá, nevedela som čo mám robiť. Len som hľadela von oknom a sledovala som mihajúce obrázky pred mojimi očami.
Otočila som sa lebo som počula ako sa Sam zasmial.
„Čo je?“ opýtala som sa zo smiechom.
„Nič, len sa mi to zdá smiešne že veziem vo svojom aute dievča a ani neviem ako sa voláš,“ opäť sa zasmial.
„Alice Carterová,“ odpovedala som.
„Aha, no to mi nestačí na to aby som vedel kto si,“ podotkol a hľadel na mňa svojimi modrými očami.
Už som nemala ten pocit mrazivosti ako pred tým. Neviem od čoho to záležalo, ale určite to niečím bolo.
„A čo by si chcel vedieť?“ opýtala som sa už menej napätá.
„Koľko máš rokov, do ktorého ročníka chodíš a tak?“ spýtal sa a hľadel na cestu, aby nevybočil z jazdného pruhu.
„Mám šestnásť a chodím do prvého ročníka, ale mňa sa pýtaš už dosť nemyslíš?“ odvrátila som tému aby sa nezačal vypytovať na to kto som.
„Aha, nechceš aby som sa ťa niečo pýtal?“ odpovedal.
„Opäť otázka,“ vysvetlila som.
Vyzeral zmätene a nevedel čo má povedať. Hľadel do prázdna a akoby som cítila, že nad niečím premýšľa.
„Tak sa teraz pýtaj ty,“ povedal a to ma potešilo.
„Kto si?“ spýtala som sa na rovinu.
Hľadeli sme si do očí, no zrazu sa odvrátil a opäť hľadel na cestu. Videla som ako sa zamračil. Bola som trochu zmätená. Opýtala som niečo čo som nemala? Zamyslela som sa. No musela som to zistiť. Čo ak nie je normálny človek? Podľa toho ako vyzerá ním určite nie je. Odrazu som si všimla že sa blížime k môjmu domu. Ako sme sa rozprávali ani som si neuvedomila že idem domov. Pri Samovi akoby sa zastavil čas. Zastavil auto pred bránkou môjho domu.
„Tak a si doma,“ prehovoril už normálnejšie.
„Ale ešte si mi neodpovedal na otázku,“ nenechala som sa odbiť.
„Je to na dlho, inokedy ti odpoviem,“ vyhovoril sa.
„Kedy inokedy?“ spýtala som sa netrpezlivo.
„Možno zajtra, pozajtra, podľa toho kedy sa uvidíme.
„Okej a nezabudni, nie je to jediná otázka ktorú ti chcem položiť.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.