hovorí sa, že ráno múdrejší večera.... ale čo ak nie?
Ako sa mi to stalo už párkrát, zas som spravila obrovskú somarinu - a to, že som konala neuvážene, tak, ako som to v tej chvíli cítila... čo asi nebolo správne... väčšinou sa snažím najskôr si premyslieť, ako by mohlo to či ono rozhodnutie ovplyvniť budúcnosť, aké budú dôsledky. Možno je niekedy toto moje prílišné špekulovanie viac na škodu ako na osoh. Možno hľadám vo veciach niečo, čo tam vôbec nie je...
Ale aby som sa dostala k meritu veci.
V stredu som prežila krásny večer - s mojím Peťkom. Boli sme sa prejsť v Horskom parku a potom sme si sadli na pohárik a zahrali si stolný futbal. Nádherný večer.
Vo štvrtok sme boli spolu v UPeCečku na otvorení nového akademického roka. Mala som dosť obavy, predsalen tam malo byť kvantum neznámych ľudí, Peťko tam bude niektorých poznať, ja budem úplne stratená. Nebolo to také hrozné.... Zo začiatku soms a cítila veľmi nepríjemne, nekomfortne. Hádam 100x som oľutovala že som sa na také dačo nahovoriť, pýtala som sa sama seba, čo tam vlastne hľadám. Len-len že som sa udržala na tej stoličke kde soms edela a neutiekla preč. Postupom času som sa trochu ukľudnila, dokonca som sa začala baviť. Všetko sa pokazilo keď bolo občerstvenie, kedy ma Peťko chcel predstaviť nejkému kamarátovi. Poplaška v hlave vydala výstražné znamenie a signál, že to nie je dobrý nápad. Tak som robila čo sa dalo, len aby k tej katastrofe nedošlo. Chudák Peťúšik, vôbec mu nezávidím... tie nervy čo pri mne má...
Ani neviem presne prečo mám takú fóbiu zo zoznamovania sa. Možno že som proste taká. Na ľudí si dávam pozor. Kým nemám odsledované ako sa dotyčný chová, ako pôsobí, či je správne trafený alebo si od neho treba držať odstup, len zriedka sa zoznamujem, nadväzujem kontakt.
Možno je to preto, že som zakomplexovaná komplexáčka. Hambím sa za seba. Za to ako vyzerám. Nedokážem sa uvoľniť medzi cudzími ľuďmi. Zvlášť, keď ich je veľa pokope. Vtedy sa porovnávam. A v 99,99% nevychádzam ako víťaz. Zakomplexovaná. Áno, som. Lenže nie bezdôvodne. Takže sa za seba hambím. A keďže môje zlatíčko mám naozaj veľmi rada a nechcem, aby mal hambu, aby sa za mňa musel hambiť, tak ho chcem ušetriť toho trapasu, ktorý by mohol vzniknúť. Viem si to živo predstaviť.: "Toto je Romi," povie Peťo kamarátovi. Kamarát vypleští oči, už-už chce čosi povedať ale včas si zahryzne do jazyka. Výraz jeho tváre ale hovorí za všetko - preboha, Peťo, čo na nej vidíš? Si zdravý? Ty si zaslúžiš lepšiu!
A ja nemôžem nič iné len súhlasiť...
A možno je to preto, lebo je mi jasné, že táto idylka nebude mať večné trvanie, že raz príde zlom a my sa rozídeme. Či v dobrom alebo v zlom, to netuším. Osobne by som bola radšej keby v dobrom. I keď si uvedomujem, že to bude koniec môjho relatívneho duševného kľudu.
Peťko je pre mňa ako princ z rozprávky. Príliš ideálny, príliš dobrý. Som veľmi vďačná za to šťastie, že mi je (bolo) dopriate občas s ním stráviť čas. Lebo čas je vzácny, a každý okamih s ním bol krásny.... Keď som s ním, všetkoje krajšie. Neviem ako by vyzeral môj život bez neho. Asi veľmi biedne.
Ale nič nečakám. Nečakám nič viac. Neodvážim sa v nič dúfať, snívať. Len predstava niečoho viac je priveľmi fantastická na to, aby niekedy mohla byť realitou. Keď človek nič nečaká, nemôže byť sklamaný... Tak prečo sa cítim tak biedne? Možno práve preto, lebo si uvedomujem, že tento náš vzťah nikam nespeje, nemá budúcnosť. A keďže sa bojím, že keby táto idylka trvala dlhší čas, že začnem snívať a potom budem sklamaná, som v strehu, kedy sama odhadnem kedy to ukončiť. Aby som nezačala snívať. A aby som neoberala o čas Peťka. Lebo je vzácny. Peťko, aj čas.
A možno, že moja hrôza zo zoznamovania sa s jeho priateľmi pramení z obavy, že keď náš vzťah stroskotá, budem označovaná ako "Peťova bývalá". Čím viac ľudí ma bude poznať ako Peťovu známu, tým viac budem dúfať v niečo viac. Veď by ma predsa nepredstavoval priateľom keby to nemyslel vážne. A ja by som mohla začať snívať. A to predsa nechcem. Sklamanie by bolo potom nesmierne. A pocit trápnosti a hamby keby som sa s nejakým jeho kamarátom stretla by bol neznesiteľný. "Ahoj, ty si Peťova bývalá, však?"
Vlastne, všetky tieto dôvody sú dôvodom prečo mi už len pri myšlienke zoznámiť sa s niekým koho Peťko pozná, vystúpi na čelo studený pot a stúpne tlak. Panika je za dverami. Len to nie, len žiade zoznamovačky! V momente ako sa o takom dačom len uvažuje, už hľadám nejakú myšaciu dieru, kam by som sa skryla. Alebo aspoň nejakú škáru, kadiaľ by sa dalo ujsť. Najlepšie na opačný koniec sveta.
Tak som si včera večer povedala, že takto to nejde, treba to stopnúť. A napísala Peťkovi sms v zmysle, že už nebudem egoistka - a nebudem ho oberať o vzácny čas. Nechám ho žiť, nebudem sa mu viac pliesť do života. Ako ťažko sa mi to písalo... premáčala som slzami celý vankúš. Napísať to bolo ťažké, odoslať tú správu ešte ťažšie. Ale prekonala som sa. Nechcme byť predsa sebec, uľahčím mu to, stopnem to ja, kým je čas.
A dnes ráno som sa zobudila s pocitom obrovskej prázdnoty. Najskôr som ani nevedela, z akého dôvodu by som mala vstať z postele. Moje večerné rozhodnutie sa mi už nezdalo také správne ako vtedy večer. Zas sa vo mne ozval egoizmus, moje sebectvo. Ja CHCEM tie krásne chvíle s MOJÍM Peťkom! Ach, ako veľmi som chcem aby to všetko bol len zlý sen.... Aby som tú sms neposlala. Ako veľmi by som si priala, aby som s takým rozhodnutím počkala do rána. Lebo ránoby som sa tak určite nerozhodla. Večer, pod vplyvom napätých nervov a emócií som videla všetko veľmi čierno. Dnes ráno som mala na vec viac "light" pohľad. Ke´d mi prišla ráno sms od Peťka, bola som šťaastím celá bez seba. Ale vyplynulo z nej, že moju večernú nepochopil. Čo by ma na jednej strane mohlo tešiť, ale ja som z toho naopak veľmi sklamaná. Pretože už som sa rozhodla. Včera večer som napísala rozlúčkovú správu s rozhodnutím, že viac sa neozvem. Vraj čistý rez menej bolí. Zatiaľ som mu teda žiadnu odpoveď nedala. Tak veľmi by som chcela opäť sa privtierknuť. Ale nechcem byť sebec. Musím ho nechať aby využil svoj voľný čas effektívne. Aby si našiel niekoho, s kým bude mať spoločnú budúcnosť. Aby zbytočne nestrácal čas....
A ja sa budem snažiť zabudnúť. Každú voľnú chvíľu budem venovať štúdiu, aby nebol čas myslieť na to, že či by sa to predsalen nedalo zahrať do "autu", či by som predsalen nemohla zažiť ešte zopár krásnych chvíľ s Peťkom...
Takže som sa rozhodla nereagovať... Hoci mi to trhá srdce..........