Bláznivý život tínedžerky 2
Po tom šialenom dni sa ťažko vstávalo. Vonku znova pršalo a mne sa vonkoncom nechcelo ísť do školy. No predstava, že by som ešte deň mala stráviť doma, bola viac než desivá. Koniec koncov, aj tak som už nemala presvedčivú výhovorku ktorou by som ukecala tetu či otca, že ešte nie som schopná ísť do školy, po včerajšom ulietanom dni. Bibiána ani otec síce nevedeli, čo sa včera dialo, no kedže ma našli driemať pred telkou už o siedmej, musela som im niečo nahovoriť. Dokonca to ani nebolo také vzdialené od pravdy. S Maťom a Alicou sme im nabulíkali, že sa stratila sestra Beáty a ja som jej ju pomáhala hľadať. Našťastie si tato ani Biba nikdy priveľmi neoverujú informácie, čo sa im donesú do uší, takže šanca, že by sa dozvedeli pravdu, bola minimálna.
Teraz sa mi však ani za nič na svete nechcelo vyliezť z perín. To však profáka na matike zaujímať nebude. Bola by som rada videla toho blbca, ktorý nám robil rozvrh hodín. Len úplného dementa môže napadnúť naservírovať študentom prvé dve hodiny matiku.
So zalepenými očami som sa odšuchtala do kúpeľne, kde som natrafila na tatina.
„Dobré ránko, ako si sa vyspala?“ spýtal sa veselo. Ako je možné, že niekto môže byť hneď z rána taký veselý, kým niekto je rád, že vôbec žije???
Zamrmlala som čosi nezrozumiťeľné, ani sama neviem čo. Tatino je na moje reakcie ráno už zvyknutý, predsa ma vychováva už niečo vyše sedemnásť rokov. Niekedy - no dobre, vždy - sa čudujem, ako to s maminou zvládli. Veď keď sa narodil Matej, mala mama len osemnásť a otec devätnásť. A keď som sa o dva roky nato narodila ja, tiež neboli zrovna najstarší. No keď sa im narodila Ema, to už mali pekný vek. Škoda len, že sme si ani jeden Emku dlho neužili. A ona zasa nás. Ale tam, kde je teraz, je jej určite oveľa lepšie. Niekedy rozmýšľam, či nás odtiaľ zhora vidia, alebo kde to vlastne aj s mamou sú.
Obvykle ma takéto úvahy vedia naštartovať a celý deň pracujem na plné obrátky a nebolo to inak ani teraz. Už len spomienka na mamu a Anjelika – ako sme Emu “prekrstili”, len čo sme ju s otcom a Matejom uvideli prvýkrát (možno to bolo osudová chyba) – ma naštartovala a kým som prišla do školy, obľúbila som si aj dažďom zmáčané chodníky a hromžiacich a ponáhľajúcich sa ľudí s dáždnikmi.
V školskej šatni som stretla len spolužiačku Nikolu, ktorá sedela na lavičke a skúmala prezúvky pred sebou.
„Ahoj“, pozdravila som ju, zhodila školskú tašku na zem a začala hľadať kľúče od skrinky.
„Čauko, mám sa prezúvať? Poraď.“ Zriedka sa prezúva. Má rovnaké tenisky na von a prezúvky v škole. Nikto nič nemôže zistiť. Aspoň ona si to myslí.
„No, ja by som sa prezula, kedže je vonku mokro. Nikdy nevieš čo sa môže stať.“
„Okey.“
Odchádzajúc zo šatní, sa Nika rozhovorila.
„Priravená na písomku z matiky, angliny a biológie? Ja teda ani náhodou. Včera som celý deň bola so sestrami na nákupoch v Trenčíne a domov sme prišli až večer. A to sa mi učiť veru nechcelo.“
„ Ja som si to len prečítala, ale že by som to ovládala… - to sa povedať nedá.“
„ To zvládneme. Michal to istí.“
Jasné, Michal… On ani školu nepotrebuje, zamestnanie už má-profesionálne spracovávanie ťahákov pre celú školu. Ten by dokázal našepkávať, aj keby mu profák dýchal rovno za chrbtom. Vďala nemu ešte neprepadol nikto zo žiadneho predmetu. Bez Michala by viacerí jedinci v našej triede mali čo robiť, aby postúpili do ďaľšieho ročníka. Okrem toho, že to Michalovi v hlave páli, je aj triednym šašom. Z každej situácie dokáže vyťažiť a všetko obráti na žart. Je pravda, že občas aj prestrelí, ale kto a kedy bol bez chyby?
„ Ideš so mnou do bufetu? Ráno som si nestihla zbaliť desiatu a naposledy som jedla včera o dvanástej a momentálne umieram hladom. Dúfam, že budú mať Milu.“
„Myslíš ty aj na niečo iné ako na Milu?“
Nika sa zatvárila, že rozmýšľa.
„Nie, nedokážem bez nej žiť,“ zasmiala sa.
„Vieš si predstaviť, koľko mesačne utratíš, keď každý deň zješ jeden keks?“
„Moja milá, keby len jeden! Minimálne tri!“
Vyvalila som oči a premerala si ju od hlavy po päty. „ A kde to dávaš? Veď si tenká ako palička!“ Nika sa opäť len zasmiala. Prečo i ja nemôžem byť ako Nika? Nech zje čokoľvek, stále je tenká, kdežto ja…. - aby som si dávala pozor čo a kedy zjem. Bibiána však hovorí, že chalani majú radi baby, ktoré je za čo chytiť. A takú, ktorá nemá ani „rici“ ani „cici“, niet za čo chytiť. Vždy sa na tom smejeme, lebo zakaždým si predstavíme jednu jej kamarátku. No pri pohľade na Niku, len ticho závidím, aj napriek Bibiániným rečiam.
Keď sme vošli na chodbu, kde sú prvácke triedy, začuli sme krik. Hlasitosť sa stupňovala úmerne tomu, ako sme sa približovali k našej triede. Pár krokov pred triedou sme zacítili akúsi voňavku. A keď Nikola otvorila dvere…prefackal nás taký smrad, až som myslela že odpadnem.
„Prekristapána, čo to tu tak otrasne páchne? Čo sa tu opice párili?“ vybuchla Nikola a bežala pootvárať okná. V triede bola peroxidovo blonďavá Adriána a jej tri kópie. (Nemám predsudky čo sa týka svetlejších odtieňov vlasov, ale Aďa je pravá barbie. Už jej len na chrbte chýba značka Matel. Aj som bola najskôr presvedčená, že to tam určite má, ale ako začali teplejšie dni, začala nosiť vlasy vysoko vyčesané a trička s odhaleným chrbtom. Nuž, smola.)
Bloncka akurát vrieskala na ďaľšiu otrokyňu najnovšej módy a značkových handier-Alexandru. Podľa toho, čo som z ich škriepky pochopila, Saša rozbila Adi nejaký nový, predražený parfum. Možno v malej miere voňal pekne, ale teraz mi vykrúcalo nos na všetky strany. Vybehla som z triedy rovno na vecko a tam vopchala hlavu do okna.
Do tej triedy pred zvonením nevkročím. Po chvíli vtrhli do miestnosti ďaľšie dve spolužiačky-Bea a Melánia. Odsotili ma od okna.
„Tuším ste boli v triede,“ zasmiala som sa. Melánia sa prudko otočila. „Vieš čo sa tam stalo? Mne stačilo vojsť do dverí.“
„Tipujem, že Bloncka si doniesla nový parfum a Saša jej ho rozbila. Ale neviem to naisto.“
Bea s Mel si vzdychli. „ To sa dalo čakať.“
Ukázalo sa, že moj odhad bol správny (čo je dosť nezvyčajné). Prvé dve hodiny matiky sme mali v inej učebni, lebo v našej triede sa stále nedalo dýchať. Hoci sa viacerí spolužiaci rozhodli spoločnými silami uprosiť profáka, aby sme písomku nepísali, nepodarilo sa.
Tretia hodina-slovina. Len čo zazvonilo, všetci sme utrpeli dva šoky naraz. Jeden preto, lebo profka prišla na hodinu načas, čo sa často nestáva, a druhý, keď nám rozdala papiere, hoci sme žiadnu písomku ohlásenú nemali. „No nazdar,“ hlesli sme s Beátou (s ktorou sedím v lavici) naraz. Uľavilo sa mi však, keď som zistila, že to nebude nejaké trápne preverovanie vedomostí z teórie literatúry (ako som nazvala profesorkine otázky o spisovateľoch, ich živote a dielach, a iné blbosti tomu podobné), ale diktát. Milujem diktáty. Vždy som mala z diktátov samé jednotky, len raz, v ôsmej triede som dostala dvojku. Zato z teórie literatúry mávam pravidelne zlé známky. Nebavia ma také veci. Nemám problém prečítať tristopäťdesiat stranovú knihu za deň, ale zisťovať si informácie o autorovi a nedajbože ešte politickú, sociálnu či inú situáciu v dobe, keď dielo bolo napísané…? No nehnevajte sa, ale moja kapacita mozgu nie je neobmedzená. Ďaľším mojím koníčkom na hodinách slovenčiny je písanie slohov. Bohužiaľ, tento rok sme žiadny nepísali, a asi už ani žiadny písať nebudeme, kedže za dva týždne začnú letné prázdniny. V slohoch a veciach tomu podobných som macher. Dva razy v živote som písala do literárnej súťaže a v oboch prípadoch som bola ocenená. No máte na mňa? A teraz nemám ako prejaviť svoje schopnosti a dostať dobrú známku takmer zadarmo (a veru by sa hodila). Čo sa dá robiť. Teraz sa však musím venovať spolužiakom, lebo správou, že sa píše diktát, som bola potešená len ja a čiastočne Beáta, kedže mi môže pozerať do papiera. Ale ostatní spolužiaci nadšení neboli. Dokonca ani na Michala sa nemohli spoľahnúť, lebo jeho achilovou pätou je práve správne písanie „í-čok“ a „ypsilonov“. Obyčajne on býva hlavným našepkávačom a autorom ťahákov pre celú triedu, vrátane seba samého. Teraz sa nádejné pohľady spolužiakov upierali na mňa. Ha! Zrazu koľká pozornosť… Ale musím držať s ostatnými.
„Konečne veľká prestávka. Ak to takto pôjde ďalej, dnes budeme písať celý deň len písomky,“ sťažovala sa mi Beáta hneď po tom, čo slovenčinárka vystrčila päty z triedy.
„Matika a slovina sú za nami, čaká nás dejepis, potom dve hodiny angliny a biológia,“ vyratúvala na prstoch, „ to sa rovná piatim písomkám za deň. Ach ako ja neznášam koncoročné skúšanie. Deják obkecám, biola je ľahká, ale čo tá anglina?“ položila si otázku sama pre seba. Potom pozrela na mňa. „Kedy majú byť uzatvorené známky? V piatok?“
„Pýtaš sa tej pravej. Ako to mám vedieť? Nebola som dva týždne v škole.“
„Jáááj, sorry,“ zatiahla. „Mišóóó, kedy majú byť uzatvorené známky?“
„V piatok do druhej poobede, prečo?“
„Koľko písomiek nás ešte čaká?! Takže zajtra to bude ruština a ekonomika, a v piatok…. V piatok nič?“
„Geografia a strojopis,“ povedal Mišo a už si nás viac nevšímal, lebo do triedy prišiel Leonard. Adriána zvýskla a celá bez seba sa mu vrhla okolo krku. Ja som si radšej postavila na lavicu tašku a schovala sa za ňu. Beáta sa ku mne naklonila.
„Ozaj, teraz som si spomenula, dnes ráno sme s Mel videli Lea s tou tvojou kamoškou Tatianou z áčky. Myslíš, že to tiahne s dvomi naraz? S Peroxidkou aj Táňou?“ vzrušene mi šepkala do ucha.
Vykukla som spoza tašky na dvojicu odchádzajúcu z triedy. „Nemyslím si. Ale ak áno, Boh ochraňuj Tatianu.“
„Pred kým? Blonckou či Leom?“
„Pred oboma.“
Beáta na mňa zamračene pozrela. Nemala rada, keď som sa o predmete jej platonickej lásky vyjadrovala škaredo. Môžem ja za to, že vidím čo je ten človek zač, a ona len to, ako vyzerá? Cítiac však, že ak budeme pokračovať v tomto rozhovore, urazí sa na mňa, otvorila som zošit z dejepisu s odhodlaním, čosi sa z toho naučiť. No po chvíli som zistila, že čítam ten istý riadok tretí raz a neviem z toho nič. Tak som teda zošit zase popratala do tašky a namiesto neho som vytiahla z rezervného vrecka vrecko cukríkov. Náročky som ho vytiahla tak, aby ho videla Beáta. Cukríky sú jej droga. Vždy sa mi vďaka nim podarí Beu obmäkčiť. Čo som za tých necelých desať mesiacov utratila vreckového, len aby som si po každej nezhode udobrila kamarátku. Niekedy sa mi ju vďaka nim podarilo aj podplatiť, a tým ju dostať tam, kam by len tak nešla.
„Ty si ma chceš udobriť, všakže?“ podozrievavo sa spýtala.
„ A som na dobrej ceste?“
Usmiala sa. „ Na tej nejlepšej.“ Zhrabla celý balík a chcela ho otvoriť, no na jej i moju smolu ho roztrhla takmer celý a cukríky sa rozleteli po lavici. A to nemohlo zostať bez následkov.
„ Hééééééj decká, Gaba a Bea majú cukríky!“ zakričal ktosi. Pohroma nenechala na seba dlho čakať. Každý, kto bol v triede, sa na nás tlačil s natrčenou dlaňou.
„Sorry, Ariel, nechcela som.“ Ospravedlňovala sa Beáta a rozdávala cukríky.
Pri tom zmätku, keď každý žobral o svoj prídel kalórií, sme nikto nezaregistrovali, kedy do triedy vbehla Adriána so svojimi kópiami za pätami. Našu pozornosť upútal až Peroxidkin nárek a márne pokusy jej kamarátok ukľudniť ju. Adriána si nahádzala do jej mini kabelky to málo zošitov čo mala v škole (učebnice za celý školský rok ani raz nedoniesla), a opäť vytrielila z triedy. Ostatné tri barbíny tam len stáli a začali preberať udalosti posledných pár minút. Zrazu to boli ony tri, kto si užil najviac pozorosti. Jasné, teraz som ja s Beátou a naše cukríky boli zanedbateľné a nezaujímavé. Všetci boli zvedaví, prečo sa Aďa správala akoby bol koniec sveta. A aj sme sa dozvedeli. Leo jej dal kopačky. Nevedeli však prečo. S Beou sa nám stretli pohľady. My sme tušili prečo. Takže Táňa predsa len vyhrala. Do konca vyučovania sa o ničom inom nehovorilo. Každý si lámal hlavu nad príčinou rozchodu hviezdeho páru školy. Ja s Beátou sme mlčali ako hroby. Dokonca i učitelia sa bez zábran zvedavo pýtali, čo sa stalo našej barbíne, keď nebola na hodinách. Vlastne sa dá povedať, že zdrhla zo školy. Nechcela by som byť v jej koži. Viem, čo je to znášať následky svojvoľného odchodu zo školy. Na zédeške v ôsmom ročníku mi rupli nervy, keď do mňa spolužiaci rýpali a dopadlo to tak, že som mala dve neospravedlnené hodiny a pokarhanie riaditeľa. Potom som bola do konca školského roka hviezdou triedy. Moji bývalí spolužiaci by vtedy z toho neboli takí mimo, keby som bola známou drsňáčkou. Lenže ja som bola pravý opak – anjelikom (aj keď je pravda, že zmlátiť chalanov mi nerobilo najmenší problém-niekto ich predsa vychovávať musel). Učitelia ma mali radi, dôverovali mi. Vlastne, aj riaditeľka ma mala rada. Musel to byť potom aj pre ňu šok, keď mi musela dať pokarhanie. Nuž, stávajú sa aj lepším ľuďom horšie veci.
Po vyučovaní, keď som už bola na odchode zo školy, čakala som vo vestibule na kamarátku Anabelu. Mala si ísť k nám pre dívidíčka, ktoré mi priniesla, keď som bola chorá. Nebola však sama. Prišla aj s Tatianou, ktorá akonáhle ma uvidela, vrhla sa mi okolo krku.
„Hádaj, moja, čo nového?“ pýtala sa nadšene Táňa.
„Chodíš s Leom?“
Obe na mňa vypúlili oči.
„Odkiaľ o tom vieš?“ vyzvedala Anabela.
Mávla som rukou. „Vrabce na streche čvirikali.“
„Nie, teraz vážne.“
„Beáta vás ráno videla.“
„Ach. Tá tvoja Beáta povie aj to, čo nevie.“ Hnevala sa Táňa.
„Nuž, nikto nie je dokonalý.“
„Nehovor. O niekom viem.“
„Ále, len nepovedz že tvoj šuhaj.“
„Čože? Šuhaj? To ako ti napadlo? Ale ak tým narážaš na Lea, tak áno.“
„Si hrozná. Môžeš si podať ruku s Beou.“
„Prečo? Čo s ním má Bea?“ spýtala sa podozrievavo.
„Aj ona ho miluje. No nič, idem ešte do obchodu, musím sa poponáhľať.“
„Počkaj, idem s vami. Hádam vám nebude vadiť, ak vás ešte chvíľu budem obšťastňovať svojou prítomnosťou?“ sprisahanecky pozrela na Anabelu, ktorá mlčala. Pokrútila som hlavou.
„Nie. Ale myslela som, že ty pôjdeš domov s…“
„Leíkom? Nie, ten má ešte hodinu.“
„Leík? Preboha, chudák chalan.“ Bela sa uškrnula.
„Ty si dnes akási bez nálady. Čo ti je?“
Prevrátila som očami. „Nič. Nikdy mi nebolo lepšie.“
Táňa na mňa zazerala. Keď žačne Táňa čokoľvek zisťovať, a to i cenu toaletného papiera, urobí okolo toho také haló, že som sa radšej snažila rýchlo zmeniť tému.
„Ozaj, poznáte môjho suseda Petra?“
Bela prikývla a zrazu bola dychtivou poslucháčkou. My dve sme vedeli klebetiť o chalanoch celé hodiny. Táňa prižmúrila oči. „To je ten, čo ťa stále otravuje? Ten zlatý, vysokánsky, čiernovlasý chalanisko? Hej, poznám. Čo je s ním?“
(Paráda, návnada zabrala. Tak teda, pokračujeme.)
„Viete o tom, že je to Leov brat?“
„Strielaš si zo mňa?“ vyhŕkli naraz. Krásne dueto.
„Vážne.“ A rozpovedala som im včerajší trapas. Baby zostali ohúrené. Vždy sme si mysleli že Leo je jedináčik. Nuž, život je plný prekvapení.
„Na to sa musím Leíka spýtať. No nič, baby, musím frčať, dnes mám tanečnú. Skúšame na súťaž a mám tam aj sólo, tak nesmiem chýbať. Majte sa!“
Keď už bola ďaleko aby nás počula, Anabela sa ma spýtala, čo si myslím o Táni a jej frajerovi. Odpovedať som nemala kedy, lebo akonáhle sme vošli do obchodu, z čista-jasna sa pri nás objavil Peter. Spomeň hovno, máš ho na topánke.
„Ahoj, ako bolo v škole?“spýtal sa veselo. Bože, už je ako Bibiána.
„Tak, ako v škole. Čo ti mám na takú otázku odpovedať?“ poznamenala som cestou k chladiacim boxom. „Inak, toto je moja kamoška Anabela,“ kývla som smerom k tichej Anabele, „ Bela, toto je môj sused Peter.“ Podravili sa, no tým to skončilo. Anabela znova zmĺkla a Peter ma chvíľu pozoroval, kým ja som prezerala dátum spotreby na jogurtoch.
„Prečo sa vždy rozčertíš, keď ťa oslovím?“ spýtal sa znenazdajky. Fíha. Chalan je všímavý. A ja som si myslela, že môj nezáujem o konverzáciu s ním nikdy nezaregistroval.
„No ja neviem, žeby preto, lebo nemám ani najmenšiu chuť s tebou čokoľvek preberať?“
„Vadí ti na mne niečo?“ spýtal sa znova. V kladení otázok je profík. Dnes to už bola tretia.
„Čo ja viem. Si dotieravý ako voš, robíš mi naschvály, pýtaš sa debilné otázky,“ vyratúvala som na prstoch, „ provokuješ ma a vôbec…, to nemáš nič zmysluplnejšieho na práci ako ma otravovať?“ pozrela som naňho. Trochu ma zarazilo, že vyzeral sklamaný z toho, čo sa práve dopočul. Začala som si premietať, čo som mu povedala. No, je fakt, že pravda o sebe sa niekedy dosť ťažko nesie. Ale žeby kvôli tomu bol takýto zničený? Asi bude lepšie nechať ho tak, nech to strávi.
Ticho za mnou a Belou chodil ako tieň, až kým som nemala nákup v taške. „Daj, ja to odnesiem,“ ponúkol sa odniesť nákup. Skoro mi oči vypadli. Tak pred chvíľou som mu povedala, ako ho neznášam a on mi chce ešte pomôcť? Ak sa snaží, aby ma hrýzlo svedomie, tak sa mu to úspešne darí. Celých dvadsať minút cesty obťažoval otázkami prekvapenú Anabelu, mňa vytrvalo ignoroval. Inokedy by som sa rozplývala šťastím, teraz som bola totálne vynervovaná. Nepovedala som mu však absolútne nič. Pred našimi dverami povedal „ahoj“, položil tašku s nákupom a vybehol o poschodie vyššie.
Keď som vykladala potraviny do chladničky, Bela sa do mňa pustila. A mňa skoro vystrelo.
„Chudák chalan. To si ho musela tak odbiť? Neviem čo ti na ňom vadí, podľa mňa je zlatý.“
„Čože? O čom točíš?!“
Pozrela na mňa, ako na retardovanú osobu.
„Nemusela si mu pošliapať ego už po prvej minúte. Chcel byť milý. Mne sa vôbec nezdal taký hrozný, ako si mi ho vždy opisovala.“
Pozerala som na ňu s otvorenými ústami. „Vôbec nevieš, aký je. Teba denno-denne neotravuje a nesnívajú sa ti o ňom nočné mory. Vieš, čo sa mi snívalo pred týždňom? Že sa zaňho vydávam! Zobudila som sa tesne po tom, ako som mu pred oltárom povedala áno. Boli štyri hodiny ráno. Viac som oka nezažmúrila v obave, že to bude pokračovať.“
„Nebuď smiešna. Mala si horúčky. Keď som chorá, aj mne sa snívajú kraviny. A ak si naňho zlá kvôli tomu snu, dovoľ, aby som ti povedala, že on nemôže za to, čo sa ti sníva.“
Prevrátila som oči. „Nechaj to tak, to nepochopíš. Ozaj, dík za filmy, sú v mojej izbe na stolíku.“ Snažila som sa zmeniť tému. Nezabralo.
„Chápem toho oveľa viac. Ale asi bude lepšie nerozoberať to. Aj by som ti dačo povedala, ale na to musíš prísť sama.“ Významne na mňa pozrela a odpochodovala do mojej izby. Fajn, tieto jej veľavravné pohľady a nedokončené myšlienky dobre poznám a viem o čo jej ide. Nebudem sa jej doprosovať. Ak mi to nechce povedať, ja to z nej ťahať nebudem. Pokračovala som vo vykladaní nákupu ale už po tridsiatich sekundách moje odhodlanie stroskotalo na plnej čiare. Nedalo mi, aby som za ňou nešla do izby.
„No hovor, čo si zistila?“
„Nepoviem. To musíš zistiť sama.“
„Mám ťa požiadať na kolenách? Čo vieš a ja nie?“
Pozrela na mňa s prižmúrenými očami. Zvažovala, či mi tú informáciu má povedať, alebo len tak odísť. Čakala som zo zatajemým dychom. Teraz alebo nikdy. Anabela sa nadýchla a potom…, povedala tú najväčšiu blbosť, akú som kedy počula.
„Tak dobre, sama si chcela, aby som ti to povedala. Ak si si nevšimla, Petrovi sa páčiš. Mala som podozrenie už dlhšiu dobu, no a dnes som sa o tom presvedčila. Prepána, Gabriela, spamätaj sa, veď to vidí aj slepý, že sa mu páčiš.“
Chvíľku som tam stála akoby ma niekto ovalil kladivom. Neveriacky som pozerala na Anabelu. Myslela som, že je jednou z mála ľudí, ktorí majú rozum. Očividne som sa mýlila. A aj som jej to povedala. Urazila sa a odišla bez jediného slovka. No pekne, udobriť si ju bude riadna fuška. Je ale na mieste nejaké udobrovanie? Veď som jej vlastne nič zlé neurobila. No ako ju poznám, pekne dlho sa bude tváriť dotknuto. Chvalabohu, nie sme spolužiačky. To by som si dala, znášať ešte týždeň jej vražedné pohľady.