Záškodníci

Ahojte, ľudkovia  Na svete je ďalšia kapitolka. Táto bude trošičku drsnejšia, ale myslím, že sa to dá zvládnuť. Tak si ju užite

Vaša Lizy

Do konca týždňa sa mi ruka dala do poriadku. A to iba vďaka Snapovi a jeho šikovnosti. Nezabudla som mu však, čo (ne)urobil. Neviem, prečo som bola taká sklamaná. Predsa každý navôkol mi vravel, aký je Snape. A ja som to vedela. Len som si myslela... dúfala som, že sa po tom všetkom zmenil. Že keď sa ocitol na úplnom konci svojho života, pochopí, ako sa správal a čo robil, a že sa to pokúsi napraviť. A spočiatku to tak vyzeralo. No márne som si navrávala, že by to tak ostalo. Bol a stále bude rovnaký. Ak ho nezmenila jeho takmer-smrť, tak ho už nezmení nič.

A tak som sa nasledujúce dva týždne pokúšala presvedčiť, že Snape mi nestojí za to trápenie. Vraveli to aj baby, najmä Ginny. Hermiona ho vždy považovala za veľkého človeka, hoci si z nej často krát robil žarty. A Dory v tomto bola vlastne nestranná. Nikdy sa k jeho osobe nevyjadrovala.

No nemohla som sa tváriť, že mi je úplne jedno, čo Snape robí a aký je. Netuším prečo, no čím ďalej, tým viac ma zosmiešňoval, na hodinách OPČM aj na minime. A cítila som sa kvôli tomu otrasne. Kto by aj nie? Navyše, cítila som, že už neviem byť k nemu taká ako kedysi. Nedokázala som zastať samú seba. Nevedela som sa už v jeho prítomnosti brániť. Štvalo ma to, veľmi ma to štvalo. Nechcela som byť taký slaboch.

Čím viac rástla nenávisť medzi mnou a Snapom, tým viac rástlo priateľstvo medzi mnou a Bradleym. Vídala som sa s ním každý deň, ale nielen na hodinách, no aj mimo nich. Zlepšilo sa to medzi nami. A každým dňom viac a viac. No ešte stále bola medzi nami kaluž, ktorá sa veľmi rýchlo a ľahko mohla zmeniť na potopu.

Bol piatok, keď mi prešla trpezlivosť.

„Vy mi nerozumiete, slečna Dickinsonová? Mám vám to vysvetliť ako idiotovi?“ zatiahol Snape výsmešne spoza môjho chrbta. Práve sme mali hodinu OPČM. Pristúpil ku mne. „Ruku máte držať vystretú. To je presne takto,“ schytil mi ruku a nastavil mi ju na uhol presných 180°.

Sykla som. Ruka ma ešte stále pobolievala. Hlavne vtedy, keď som ju veľmi namáhala. A tiež som ju nemohla vystrieť. Neviem prečo. Možno preto, že som s ňou dlho nehýbala. Netuším.

Zostra som naňho pozrela a spustila ju. „Nemôžem ju úplne vystrieť. Nejde to.“

„Nejde?“ pozdvihol obočie. Niektorí študenti sa zachichotali nad jeho tónom a spôsobom, akým sa na mňa pozeral. „Ste vari chorá?“

Mlčky som naňho hľadela niekoľko kratučkých sekúnd a pokúšala sa udržať v sebe nadávky, ktoré sa mi drali na jazyk.

„To kvôli vám ju nemôžem vystrieť,“ povedala som tichým hlasom, nahnevane, až mi museli blčať plamene v očiach. „Odkedy ste mi urobili to zranenie, nejde to. Pán profesor.“

„To ale nie je môj problém,“ odsekol. Nahol sa ku mne a chladne šepol: „A teraz robte, čo vravím. Inak si to odpykáte.“

Nahnevane som sa od neho odtiahla.

„To teda neurobím. A pokojne si choďte aj za profesorkou McGonagallovou,“ povedala som rázne. Schmatla som brašnu a prehodila si ju cez plece. „Na dnešné minimum neprídem. Takže ma nečakajte, pane.“

Celé som to povedala stroho a nahlas. Snape na sekundu z toľkého šoku onemel. A s ním aj celá trieda. Prešla som vôkol neho a pobrala sa k dverám. Už som siahla po kľučke, keď sa spamätal a zastavil ma.

„Dickinsonová,“ varovne ma oslovil, „ak teraz odídete, neželajte si ma.“

Stlačila som kľučku v dlani, pozrela naňho ponad svoje plece a nenávistne odvetila: „Nikdy som si ani neželala.“

Nie, vôbec som nemala pocit, že by som to prehnala. Práve naopak. Mohla som mu toho povedať ešte oveľa viac. Ale nemalo to zmysel a ja som nemienila plytvať slovami na toho... muža. Argh! Ako veľmi ma rozčuľoval! Už som ho nevedela vystáť.

Celé popoludnie som potom strávila v knižnici. Bolo príjemné nemať minimum a nevidieť tak Snapovu tvár. Konečne som mala v piatok voľné popoludnie. Nuž a tak som si sedela za stolom a pomaly si písala úlohy na pondelok.

„Dnes si na hodine bola skvelá,“ ozvalo sa znenazdajky vedľa mňa. Vzhliadla som od zapísaného pergamenu. Bol to Bradley. Zoširoka pobavene sa na mňa usmial, odtiahol si stoličku a posadil sa na ňu. „Mala si vidieť Snapa. Po tvojich slovách ostal bledý ako stena a keď sa spamätal,“ zasmial sa pri tých spomienkach, „vyhodil nás všetkých z triedy. Čo bolo vlastne super, pretože sme skôr skončili. A z toľkej zlosti nám ani nedal úlohu na utorok.“

Vynútene som sa usmiala a vrátila sa k práci na Aritmanciu.

„Nemáš strach?“ prehovoril znova po chvíľke ticha. Zavrtela som hlavou. „Čo ak ti dá trest do konca roka? Alebo to povie McGonagallovej a tá ťa bude chcieť vyhodiť?“

Stále som mlčala. Už som nepísala, len som mlčky hľadela na pergamen. Bradley odrazu natiahol ruku a jemne ma pohladil po predlaktí.

„Naozaj si bola úžasná, takto sa mu postaviť a ešte pred celou triedou. To chcelo poriadnu guráž,“ povzbudzoval ma.

„Alebo len hlúposť,“ ozval sa nečakane ďalší hlas. Tentoraz ženský. Rýchlo som zdvihla hlavu. Pri policiach stála profesorka Mayerová a zamračene sa na mňa dívala. „Slečna Dickinsonová, mohli by ste ma nasledovať?“

Jej tón ma trochu vystrašil. Zdá sa, že Snape to už vytáral. Takže ma čaká nie práve najpríjemnejšie popoludnie. Pozrela som Bradleymu do jeho hnedých očí.

„V pohode, nemaj strach,“ šepol nežne. Vzal moju ruku do svojich dlaní a pobozkal ma na jej vrch. Keď som si napokon zbalila veci do brašny a vstala, venoval mi povzbudzujúci úsmev.

Pozrela som späť na profesorku a nasledovala ju von z knižnice. Cestou po chodbe som sa nervózne pohrávala s kravatou.

„Mám taký pocit, Madison,“ obzrela sa za mnou profesorka, „že ste si poriadne zavarili.“

Potichu som si povzdychla. Na nič iné som sa ani nezmohla.

Keď sme napokon došli do riaditeľne, Snape tam už bol. Vôbec ma to neprekvapilo. Prekvapilo by ma skôr, keby tu nebol. Pomaly som podišla bližšie k stolu, no ostala som dostatočne ďaleko od Snapa. Profesorka Mayerová zabuchla dvere a až mi z toho poskočilo srdce.

„Slečna Dickinsonová, viete, prečo ste tu?“ spýtala sa ma riaditeľka. Sedela na svojej stoličke a prísne na mňa hľadela. Snape stál oproti nej. Ruky mal prekrížené na hrudi a keďže stál bokom ku mne, nemohla som si byť istá, či sa mračí alebo je tak veľmi zamyslený.

„Možno áno,“ odpovedala som. Vlastne to bolo prvý krát, čo som po veľmi dlhej chvíli prehovorila. A znela som trochu zachrípnuto, preto som si odkašľala.

Riaditeľka si ťažko vzdychla.

„Slečna, profesor Snape mi oznámil, ako ste sa dnes na jeho hodine zachovali. A nielen to! Vraj ste ani neprišli na vašu súkromnú hodinu,“ vysvetlila rovnako prísne, ako sa aj tvárila. „Čo mi na to poviete?“

Chvíľu som mlčala a hľadela na Snapa. Díval sa celý čas pred seba. A ani sa nepohol. Letmo som pozrela na profesorku Mayerovú, ktorá stála vedľa mňa. Hoci som vedela, že aj ona je trochu nahnevaná pre to, čo sa stalo, cítila som z nej podporu. A to ma povzbudilo.

Pozrela som riaditeľku a celkom pokojne povedala: „Áno, je to pravda.“

„Takže nepopierate, že ste dnes na profesora kričali,“ spýtavo pozdvihla obočie. Trochu som sa zamračila.

„Podľa mňa to tak nebolo,“ pokrútila som nesúhlasne hlavou. „Pán profesor ma asi ešte nepočul kričať. Ale toto to určite nebolo. No áno,“ pokračovala som prv, než stihla riaditeľka otvoriť ústa, „myslím, že som trochu zdvihla hlas. Ale kričanie to nebolo.“

McGonagallová si znova povzdychla. Prešla si dlaňou po tvári a kým mi začala vysvetľovať, že takto sa študent k profesorovi nesmie správať, vzdorovito som hľadela na podlahu. A potom prešla k trestu.

„Takéto správanie je neprístojné, slečna, zaslúžite si za to trest, to je vám určite jasné,“ len som prikývla. „Takže dnes po večery navštívite Nemocničné krídlo a celé ho upracete bez použitia mágie. Ak to dnes nestihnete, budete v tom pokračovať zajtra. A teraz sa profesorovi Snapovi ospravedlníte za vaše správanie.“

V duchu som si zanadávala. No jasné, ešte sa mu musím aj ospravedlniť. Akoby upratovanie Nemocničného krídla bola malina.

Pomaly som zdvihla hlavu a pozrela Snapovi priamo do jeho čiernych očí. Zhlboka som sa nadýchla.

„Odpusťte, pane, že som si dovolila otvoriť ústa a povedať niečo, čo sa vám nepáčilo. Veľmi ma to mrzí a máte moje slovo, že urobím všetko pre to, aj si sama odhryznem jazyk, len aby sa to už nestalo. Ešte raz prepáčte, pán profesor.“

Ani jednému z nich nemohol ujsť ten sarkazmus a nenávisť v mojom hlase. Snape prižmúril oči a som si istá, že keby sme tu boli sami, roztrhá ma na márne kúsky.

Riaditeľka zatiaľ zúfalo vydýchla.

„Výborne, môžete ísť, slečna Dickinsonová,“ ukončila tým celé toto tu. Predtým, než som stihla vyjsť von, zastavili ma jej slová. „Nech sa to naozaj už viackrát neopakuje, slečna.“

„Isteže,“ prikývla som. Otvorila som dvere a vyšla z riaditeľne.

Dole na chodbe som zúrivo zavrčala. Bola som nahnevaná kvôli tej nespravodlivosti. A predovšetkým mi bolo do plaču. Snape ma neznáša- a vlastne aj ja jeho- ale hrozne ma to bolelo. Bolelo to kvôli tomu, že JA som ho zachránila. Áno, omieľam to stále dookola, ale je to tak! Zachránila som ho a on nerobí nič iné, len ma ponižuje a uráža! Čo to je za vďačnosť?!

Utrela som si slzy a vykročila chodbou. Odrazu ma ale schytili dve silné ruky, strhli k sebe a vysoká čierna postava ma priklincovala chrbtom k múru. Sykla som od toho, ako silno som do steny vrazila. A keď mi došlo, že je to práve ON, kto ma tak pevne drží nalepenú na stene, rozbúšilo sa mi srdce od strachu. A až mi z toho nárazu spadla brašna s knihami na zem a všetko sa z nej vysypalo.

Pozrela som mu do očí. Videla som v nich nevraživosť a nenávisť. Jeho tvár bola tak blízko pri tej mojej, až sa mi zle pozeralo, nuž som privrela viečka a pevne ich takto držala. Trhla som sebou, chcela som sa dostať z jeho drvivého väzenia. No dosiahla som akurát tak to, že ma pevne chytil za obe ruky. A nanešťastie presne na mieste, kde som mala zranenie od neho.

„Čo robíte? Pustite ma, bolí ma to,“ zavrčala som. Trhol mnou, asi aby som naňho pozrela. Otvorila som teda oči, no odvrátila som tvár. Nechcela som sa naňho dívať.

„Ste spokojná, čo, Dickinsonová?“ zasyčal. Cítila som, ako rýchlo dýcha, ako prudko sa mu dvíha a klesá hruď.

„Neviem, o čom to hovoríte. Dostala som trest, takže-“

„Poupratovať Nemocničné krídlo, áno, to je otrasné,“ skočil mi do reči ironicky. Znova mnou tvrdo trhol, až som potichu zapišťala.

„Prestaňte s tým, nechajte ma,“ šepla som.

Schytil ma za bradu a otočil mi tvár k nemu.

„Keby záležalo na mojom rozhodnutí,“ pustil mi tvár a znova ma silno chytil za ruku, „už tu nie ste. Nemusel by som vás trpieť- a tú vašu opovážlivosť tiež.“

Znova som odvrátila tvár. Chcelo sa mi plakať. Nemohla som sa ani poriadne nadýchnuť.

„Prečo to robíte? Nič také hrozné som neurobila,“ hlesla som.

„Nie?“ zatiahol. „Ja ale ten pocit nemám.“

„To nie je môj problém,“ precedila som pomedzi zuby a celou silou doňho strčila, aby som ho od seba dostala preč. Podarilo sa mi to a on odo mňa odstúpil.

„Očividne,“ povedal chladne. „No neprejde vám to len tak. To vám prisahám.“

Napravil si habit a vykročil preč. Zarazene som za ním hľadela. Rýchlo som urobila krok vpred.

„Prečo ma nenávidíte?!“ vyletelo zo mňa, čím sa mi podarilo zastaviť ho. Pomaly sa otočil späť ku mne. Nechcela som sa ho to spýtať- znelo to tak slabošsky- no už som to nemohla vydržať. Urobila som teda k nemu ďalšie dva kroky. Všimla som si, že na mňa prekvapene hľadí.

„Je to preto, že som vás vtedy išla hľadať a zachránila vás?“ pokračovala som. „No tak prepáčte, je mi ľúto, že tu teraz kvôli mne musíte trčať. Myslela som,“ na sekundu som zmĺkla, aby som mohla prehltnúť tú hrču, ktorá mi narástla v hrdle, „myslela som, že by ste boli rád, že ste späť. Že môžete napraviť chyby, ktoré ste porobili. Že svoj život môžete od základov zmeniť a začať odznova ako nový a ešte oveľa lepší človek. Že... že budete rád, keď viete, že niekomu TU na vás záleží! Prepáčte, že som vás sklamala! NO TAK TEDA PREPÁČTE!“

Posledné slová som vyhŕkla tak nahlas, až som myslela, že ohluchnem ja i on.

Dlhú chvíľu bolo ticho a len sme na seba hľadeli. Vyzeral, že niečo také skutočne nečakal. Ani ja som nečakala, že by som povedala niečo takéto. Ale keď som začala hovoriť, nemohla som sa zastaviť. A teraz sa mi po tvári skotúľala slza. Jedna jediná.

Snape sa odrazu odlepil od miesta, kde stál, a vykročil ku mne. Vystrašene som zaspätkovala k múru a znovu som sa ocitla oň opretá. Tento krát ma Snape nedržal. Zastavil kúsok odo mňa, uprene mi hľadiac do očí. Čakala som na nejakú jeho reakciu.

Mala som pocit, akoby tá chvíľa trvala celú večnosť. Hľadeli sme jeden na druhého až do chvíle, kým to ticho neprerušil práve on. Nahol sa ku mne.

„Na budúce radšej nemyslite, slečna Dickinsonová,“ odsekol ľadovým hlasom. Odstúpil odo mňa, premeral si ma pohľadom a odkráčal. Už som ho ale nezastavila. Nie, nechcela som.

Roztrasene som vydýchla. Po tvári sa mi skotúľali veľké slané slzy. Tvrdo som si ich utrela, klesla na zem a začala pomaly zbierať knihy.

Vtom ku mne niekto pribehol a kľakol si ku mne. Bol to Bradley a skúmavo sa na mňa díval.

„Madison, čo je? Videla som odtiaľto odchádzať Snapa, vyzeral nahnevane. Čo sa stalo?“ starostlivo sa ma spýtal.

Zavrtela som hlavou, strčila knihy do brašny a pomaly vstala. Pocítila som Bradleyho prsty, ktoré ma znenazdajky pohladili na tvári. Pozrela som do jeho teplých očí. Videla som v nich otázku.

„Mám trest, ale je to v poriadku,“ šepla som. Môj hlas bol ešte stále roztrasený. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila, a nechala sa Bradleym odprevadiť až do izby.