1. OSOBNOSŤ AKO TÉMA PSYCHOLÓGIE
1. OSOBNOSŤ AKO TÉMA PSYCHOLÓGIE
Definície psychológie osobnosti:
Základný teoretický odbor psychológie, ktorý skúma osobnosť jedinca, a jej vývoj počas života, jej štruktúru, dynamiku a psychické procesy jednotlivca.
Vagnerová
Psychológia osobnosti je psychologická disciplína, ktorá sa zaoberá problematikou osobnosti tak zo všeobecného ako aj z individuálneho hľadiska. Zdôrazňuje nutnosť rozdeliť psychológiu osobnosti na všeobecnú a diferenciálnu
Atkinsonová
Definuje ako vedu úzko nadväzujúcu na vývinovú a sociálnu psychológiu, pričom skúma rozdiely medzi jednotlivcami, študuje ich individualitu a jedinečnosť taktiež ich klasifikuje pre praktické účely.
Predmet skúmania:
Predmetom psychológie osobnosti je prežívanie a správanie jednotlivca. Objasnenie širšieho okruhu problémov ako ja výklad pojmu osobnosť. Zaoberá sa základnými okruhmi ktorými sú vytváranie a vývin osobnosti, štruktúrou osobnosti a dynamikou osobnosti.
Říčan- Holistickým pohľad na človeka Nákonečného- štruktúra osobnosti (jednotlivé časti)
Ontogenéza osobnosti Genéza osobnosti
Individuálne rozdiely medzi ľuďmi Dynamika osobnosti
Úlohy psychológie osobnosti podľa Hermana:
vytvorenie deskriptívneho systému, ktorý by popisoval osobnosť a jej zložky
vysvetlenie štruktúry a dynamiky osobnosti
vysvetlenie interindividuálnych rozdielov
Psychológia osobnosti :
Všeobecná psychológia osobnosti- Hľadá spoločné štruktúry prežívania a správania. Snaží sa o formulovanie zákonitostí platných pre všetkých
Diferenciálna psychológia osobnosti- zaoberá štrukturálnymi osobitosťami, prežívaním a správaním určitého človeka, konkrétneho jednotlivca.
klasifikácia teórií osobnosti podľa Hall Lindzey:
Psychoanalýza (Freud),
Neopsychoanalýza (Horneyová, Sullivan),
analytická psychológia (Jung),
Personológia (Murray),
Organistická teória (Goldstein),
Teória pole (Lewin),
Behavioristická teória (Skinner),
Behavioristicko- psychoanalytická teória (Dollard a Miller),
existencialistická resp. fenomenologická teória (Binswanger, Lersch, Boss),
Humanistická teória (Maslow, Rogers),
Transpersonálna teória(Watts, Ornstein)...
3 Teoretické kategórie, ktoré reprezentujú základnú klasifikáciu:
psychoanalytická teória osobnosti
behaviorálna teória osobnosti
humanisticko- psychologická teória osobnosti
Problémové okruhy psychológie osobnosti:
Psychológia osobnosti má vzťah ku všetkým oblastiam psychologického myslenia a výskumu. Skúma však integráciu, štruktúru celkového usporiadania ľudského indivídua. Neni preto jednoduché ani možné, presne stanoviť hranicu psychológie.
Susediace psychologické odbory:
I. Psychologia motivácie- zaoberá sa štúdium motívov, ktoré aktivizujú a organizujú ľudské
správanie a prežívanie. Dávajú smer správaniu.
Psychológia osobnosti a sociálna psychológia- naša osobnosť funguje v spoločnosti, spoločnosť jej vtisne väčšinu základných rysov a spoločnosti majú slúžiť naše činy- inak stratia zmysel.
IV. Psychológia osobnosti a vývojová psychológia- Vývoj osobnosti je určovaný podľa toho ako zvládame veľké úlohy počas životných etáp a až v starobe sa nakoniec
V. Sociálne- kognitívna psychológia- psychológia predstavuje nesmierny vplyvný súdobý trend prekonávajúci nadvládu behaviorismus.
Susediace nepsychologické odbory:
filozofická antropológia – zaoberá sa človekom, osobnosťou. Poznatky sú z rôznych vied, sú všeobecnejšie ako v psychológii osobnosti
2. Kultúrna antropológia - študuje životné formy tak ako sú realizované v rôznych spoločnostiach. Zaoberá sa zmýšľaním ľudí žijúcich v rôznych spoločnostiach. Sleduje pojem modálnej osobnosti – typická osobnosť určitej kultúry (typický Číňan)
3. sociológia – do istej miery sa zaoberá osobnosťou, skôr osobnosťou spoločenských vzťahov. Zaujíma sa o roly ľudí, ako sa v nich správa, ako ich prežíva. Zaoberá sa človekom ako príslušníkom určitej skupin
4. neurovedy – výskumy týkajúce sa mozgu a jeho fungovania
5. biologická antropológia – meranie telesných tvarov.
Aplikačné odbory
I. medicína – uplatnenie psychológie osobnosti najmä v psychiatrii. Pri liečení porúch. (psychidiagnóza, psychodiagnostika)
II. pedagogika – uplatnenie poznatkov vývinovej psychológie osobnosti v procese vzdelávania a výchovy.
III. personalistika – aplikácia do riadenia a pracovného procesu v organizáciách z hľadiska ľudského faktora. bežný každodenný život – využitie aj v nom.
Definície osobnosti:
Cattel- Osobnost je tvořena systémem faktorů, které determinují její chování
Guilford - osobnosť je jedinečný vzorec rysov.
Vágnerová- osobnosť je komplexný, relatívne stabilný systém, ktorý funguje ako celok, skladá sa zo vzájomne prepojených somatických a psychických vlastností a prejavuje sa v reakciách na rôzne podnety a situácie.
H.J. Eysenck Osobnost je více či méně stabilní a trvající organizace osobního charakteru, temperamentu, intelektu a těla, která determinuje jeho jedinečné přizpůsobení okolí.
Delenie definícií osobnosti:
Definície osobnosti podľa Lindzey, Hall
biosociálne – osobnosť je sociálne stimulačná hodnota
vzájomne pôsobenie ľudí na seba
biofyzické – osobnosť je organická vrodená zložka
základ = stavba tela, z ktorého je možné odvodzovať charakteristiky osobnosti
súhrnné - osobnosť je sumou charakteristík, ktoré sú pre ňu typické
integratívne – osobnosť je ucelená jednota foriem sociálneho správania
Definície podľa Allporta
súhrnné – súhrn biologických, psychologických a sociálnych vlastností bez vnútorného usporiadania
integratívne – identifikácia jednej centrálnej vlastnosti, na ktorú sú viazané ostatné
hierarchické – je usporiadaná do vrstiev
adaptačné – systém, ktorý sa prispôsobuje prostrediu a zároveň ho mení
diferenčné – je systém podobných a rozdielnych vlastností v porovnaní s inými
Říčan- 3 významy pojmu osobnosť:
1. hodnotiaci pojem- (pozorovaný človek)- pozoruhodný človek, ktorý je vnímaný
2. psychická individualita jedinca- osobitosť- odlišuje sa od iných ľudí
3. osobnosť ako architektúra/štruktúra psychicky- rozčlenenie psychiky na relatívne zložky, ktoré majú určitú funkciu Osobnosť je súhrn týchto zložiek
Modely skúmania osobnosti
Fenomenologický- ideografický prístup:
Je zameraný na detailne štúdium jednej osoby. Zameriava sa na subjektívnu skúsenosť- opisuje vnútorné zážitky a procesy človeka
.Behavioristický- nomotetický prístup:
Je zameraný na štúdium väčšieho množstva osôb a na hľadanie všeobecných zákonitostí osobnosti.
výskumné stratégie (podľa Říčana)
Jednotlivé techniky sa môžu plne uplatniť najprv vtedy, keď sa ich používanie plánovite, v rámci dobre vypracovaného výskumného projektu, prípadne účelne vedeného individuálneho vyšetrenia. Pretože je tu určitá analógie zo zbraňami a plánom bitvy, hovoríme o stratégiach.
vývinové projekty:
I. Kvantitatívne vývinové zmeny- vekové krivky
-veková krivka vyjadruje kvantitatívne zmeny určitého znaku v závislosti na vek. Krivky rôznych výkonov (schopností) v mladosti väčšinou stúpajú, potom sa vyrovnávajú, prechádzajú obdobím stálosti ( „plató“)a konečne opäť klesajú. U povahových vlastnostiach prebiehajú tieto krivky rôzne.
II. Kvalitatívne vývinové zmeny
Typickým znakom vývoja osobnosti je jej narastajúca zložitosť, tak ako sa telo vyvíja z jednej bunky až po špecializované mnohobunkové orgány a predstavujú stále zložitejší riadený celok, tak isto aj prežívanie a zložky architektúry osobnosti sa postupne diferencujú a postupne integrujú (ako aj telo) do celku v ktorom je všetko koordinované a harmonizované. Vývinové štádia sa od seba kvalitatívne odlišujú, nie sú zlomové ale sú dané biologickými faktormi (puberta, u žien menopauza), sociálnymi (dosiahnutie statusu dospelého), ale aj psychologickými (pochopenie abstraktných pojmov, prvé skutočné zamilovanie).
III. Dedičnosť a prostredie
V personologií sa skúmajú osobitné predpoklady k vývoju individuálnych rozdielov, vlastnosti v zmysle osobitosti. Každá psychická vlastnosť ma biologickú dedičnú zložku. V minulosti bývali psychológovia rozdelení na dva tábory. Jedni preceňovali podiel dedičnosti v schopnostiach a v povahových vlastnostiach a tvrdili, že prostredie iba nepatrne modifikuje prejav vlastností. Z druhej strany sa argumentovalo, že človek je pri narodení ako čistý list ,, tabula rasa“ a záleží jedine na tom, čo na nej napíšeme výchovou. Tento spor, známy tiež ako nature versus nurture (prirodzenosť versus výchova). V súčasnej dobe tieto spory v psychológii sa vyjasnili metodologické a teoretické problémy okrem vplyvu dedičnosti a prostredia. Individuálné rozdiely v predpokladoch pre rozvoj ktorýchkoľvek psychických vlastnostiach majú štyri zdroje:
- predovšetkým je tu génová výbava, ktorou nám predávajú rodičia, teda ktorú dedíme
- od počiatku, keď sa rozhodne o tom, ktoré z rodičovských génov jeden každý z nás faktický dostane (príroda pritom dbá na variabilitu, nedostane každý so súrodencov taktiež), až do pôrodu pôsobí rada vplyvu, napr. matkina životospráva, ochorenia matky i plodu. Dochádza aj k vnútromaternicovým genetickým mutáciam. V dôsledku toho všetkého sa vrodené individuálne rozdiely líšia od dedičných, sú väčšie.
- Za tretie nutne uvážiť biologické vplyvy pôsobiace neskôr (ale hlavne behom pôrodu a skoro po ňom), ktoré zároveň ovplyvňuje predpoklady psychického vývoja. Konečnou aj keď do istej miery a ďalej ovplyvniteľné ( najmä poškoditeľnou), biologickou základňou psychiky nazývame konštitúcie.
- Posledná časť variability vlastností je daná výchovou a vzdelaním, obecne povedané učením, pričom podiel konštitúcie a podiel učenia v konečnej variability je opäť pre každú vlastnosť inak
Rozlišujeme teda interindividuálnu variabilitu dedičnou, o niečo väčší vrodenou, opäť o niečo väčší konštituční s konečne tu, v ktorej sa uplatní všetkého pôsobenia prostredia, vrátane učenia.
Ak meriate teda psychické vlastnosti u ľudí rôzne blízko príbuzných a vychovávaných buď v tej istej rodine, alebo v rôznych rodinách môžeme vypočítať koľko percent variability pripadá na dedičnosť a koľko na prostredie. Mieru dedičnosti každé vlastnosti možno vyjadriť koeficientom, ktorý nadobúda hodnotu od nuly až po teoretické maximum 1,00. Dedičné predpoklady pre telesné a duševné vlastnosti sú zakódované v génoch a uplatňuje sa v priebehu života podľa programu organického zrenia. Dedičná je iba predispozícia
Taxonómia v psychológii osobnosti
a) Problém
V diferenciálne psychológii sa experiment používa málo. Prevláda tu taxonomická/klasifikačná/ stratégia, t.z. výskumy, ktorých snahou je účelne roztriediť prejavy individuálnej povahy- „povahopisné symptómy“. Ide o stanovenie základných vlastností osobnosti. Taxonomický/klasifikačný/ postup je v každom vednom odbore tým dôležitejším, čím je tento odbor mladší. Osobnostné procesy vlastnosti, ktoré však od seba nedokážeme poriadne oddeliť a skúmať samostatne.
Taxonómiou sa rozumie systematická klasifikácia, triedenie.
b) Faktorová analýza
- špeciálna metóda, ktorá svojrázne kombinuje matematickú štatistiku a obecnú vednú metodológiu a psychológiu.
Zákl. myšlienky: celý systém má zmysel len vtedy, ak je odvodených vlastností ďaleko viac ako faktorov. Problém je v tom, že faktory nie je možné priamo zisťovať, merať. Dokonca ani dopredu nevieme, ktoré faktory by sme mali zisťovať. Východiskom faktorovej analýzy je pojem korelácia, bez ktorej znalosti by sme nielen vo faktorovej analýze, ale v celej diferenciálnej psychológii nutne zastávali na povrchu. Faktorová analýza sa stala najdôležitejšou metódou, ktorá umožňuje plodné taxonomické výskumy v psychológii osobnosti.
prístupy k skúmaniu osobnosti -podľa Vágnerovej
o Empirický- Analýza ľudskej psychiky z hľadiska jednotlivca tj. Osobnosti, štúdium jej štruktúr psychických vlastností v ich individuálnom variabilnom komplexe.
o Teoretický- štúdium jednotlivých psychických funkcií osobnosti a poznávanie ich typických znakov.