1.kapitola 

Mala to byť medzinárodná konferencia, akých absolvoval u desiatky. Na túto sa však tešil. Nadšene vkročil do známej hotelovej haly a zhlboka sa nadýchol. Toto mu chýbalo, tá atmosféra spomienok.

Za uplynulý čas sa tu toho veľa nezmenilo. Ale hotelový personál áno, ako stihol zaregistrovať. Tieto tváre ho nepoznali. A to bolo dobre. Už mal pokrk toho, ako sa mu všetci pchajú do zadku.

Pristúpil k recepčnému pultu a na tvári sa mu objavil úsmev

-Dobrý deň. Som na zozname pozvaných,- zložil na zem svoju športovú tašku, pričom si oblek, starostlivo zabalení v ochrannom obale, prehodil z jedného pleca na druhé.

Mladučká recepčná mu opätovala úsmev.

-Vaše meno, prosím,- vytiahla husto popísanú stránku bieleho papiera. Hneď vedela, o čo ide.

-Benjamin Wilson,- kývol hlavou na zoznam, ktorý držala v ruke. -Zrejme budem uvedení niekde na začiatku.

Recepčná bez problémov našla jeho meno. Začervenala sa.

-Och...prepáčte...nevedela som...- skĺzla pohľadom po jeho športovom oblečení. Ležérny zjav mladého muža ju pomýlil.

Zastavil jej habkanie ráznym gestom ruky. Hľadel jej do tváre.

-To je v poriadku. Ste tu nová?

Začervenala sa ešte viac, vedomá si jeho prenikavého pohľadu. Ben Wilson mal typicky americkú, ničivo príťažlivú tvár a dalo sa vytušiť, že sú mu vlastné aj galantné spôsoby voči ženám.

-Nie, pane,- zdvihla recepčná hlavu a priamo naňho pozrela. Podarilo sa jej zachovať profesionálny tón. -Tu je vaša menovka, program a kľúč od apartmánu. Príjemný pobyt.

Ben sa znova usmial.

-Ďakujem,- narovnal plecia a podišiel k výťahom. Potrebuje si dať sprchu. A potom vyhľadá svojho otca.

Prišiel o deň skôr len preto, aby ho mohol vidieť. Predchádzajúce roky strávil Ben štúdiom v Amerike a Nemecku. S otcom si písali maily, občas sa im podarilo spojiť cez skype a telefóny. Potom sa stav viceprezidentom európskej spoločnosti pre farmárstvo a vidiecky turizmus v Berlíne. Poprední členovia predstavenstva sledovali jeho štúdijné úspechy a schopnosť dosiahnuť to, čo si zaumieni. Rozhodli sa teda, že tento človek bude pre Eurogirder prínosom.

Ben zasvätil svoj život pomoci mnohým európskym krajinám pri rozvoji vlastného cestovného ruchu, usporadúval workshopy, marketingové semináre, kongresy na európskej aj miestnej úrovni, rozdával rady a veľa cestoval. Na Slovensku sa však neukázal ani raz. Dnes zistil, že to bola chyba.

Apartmán, v ktorom bude najbližšie tri dni bývať, mu vyhovoval. Na otca bolo absolútne spolahnuťie. To si na ňom vážil, snažil sa to od neho dokonca naučiť. A keby mal niekedy syna, prial by si, aby sa to naučil aj on.

Prekvapilo ho, že začal rozmýšľať o deťoch. Doteraz mu to ani len nenapadli. Nestretol takú, ktorá by ho milovala pre to, kým je. Po jeho boku sa striedali len dokonale vyzerajúce zlatokopky milujúce jeho financie. Vyhovovalo mu to. Mal na účte dostatok núl na to, aby si mohol užiť s toľkými krásnymi, no naivnými pipkami, s koľkými len chcel. Dával si však pozor, aby to bol vždy iba on, kto rozhoduje o tom, koľko s kohútika pustí, a hlavne, kedy ho pipkiným smerom definitívne uzavrie.

Zazvonil mu mobil. Ben hodil krátky pohľad na displej. Neúnavná Edita. Uškrnul sa a nechal mobil zvoniť. Vliezol do sprchy. Dovolil sviežej vode, aby z neho zmyla únavu z cesty.

Hneď ako zhltol hotelovú večeru, už bežal známymi skratkami dole zelením briežkom k obytnej časti Demänovskej doliny. V ušiach mu znel obľúbení blues, srdce mu divo bilo, nohy vykonávali mechanické pohyby tak, ako boli zvyknuté. Ben kedysi behal aj pätnásť kilometrov. Dnes sa to pokúšal obnoviť.

Mohol si vziať auto, ale nechcel. Sedel predsa v lietadle, potom štyri dlhé hodiny v prenajatom aute. Potreboval si vystrieť nohy a nadýchať sa čerstvého vzduchu s pod Nízkych Tatier. Obdivným pohľadom spočinul na končiaroch, ktoré tento tatranský masív tvoria, a na malú chvíľočku sa mu v mozgu objavila spomienka na niekoho, s kým raz obdiv k tomuto miestu zdieľal. No potom ukázal horám chrbát.

Dole kopcom sa mu bežalo ľahko. Míňal lyžiarske stredisko, zástavku autobusu, dlhé rady odstavených áut po okrajoch asfaltovej cesty. Všímal si stojany hotelov a reštaurácií prebiehajúcich sa v lepšej ponuke jedál či lacnejšieho ubytovania. Hľadel na vysoké smreky, na púpavy učupené v tráve, na usmiatych turistov a na odhalené nohy turistiek.

Keď sa predným objavil vysoký drevený plot, konečne zastal. Pamätal si časy, keď mu tento plot prevyšoval hlavu. Teraz sa situácia zmenila. Ben prerástol plot aj tmavozelené tuje, ktoré strážia vchod do Wilsonovskej vily z oboch strán.

Stlačil zvonček a čakal.

-Prosím?- ozval sa dievčenský hlások z interkomu.

Bena to prekvapilo.

-Je Darren Wilson doma?- opýtal sa. Hľadel priamo na miesto, o ktorom vedel, že sa tam nachádza kamera.

Interkom zachrapšťal.

-Kto ste?- zaznel znovu ten hlások. Dalo sa z neho vycítiť skryté nepriateľstvo.

Ben sa usmial.

-Jeho syn.

-Ocíííí!- vzdialil sa hlások.

Hneď n to sa dvere na vile roztvorili a na prahu sa zjavila tmavá mužská silueta.

-Ben?

-Na striebornom podnose,- odvetil Ben veselo.

Leo zletel zo schodov, otvoril vysokú bránu a vyobjímal sa so svojim strateným bratrancom.

-To nieje možné!- smial sa. -Čo tu robíš? Po toľkých rokoch sa vrátiš a ani nezavoláš!

Ben sa nechal viesť do priestrannej haly.

-Nebol som preč zase až tak dlho. A chcel som, aby to bolo prekvapenie.

Pohľad mu zastal na peknom vysokom dievčati, ktoré zvedavo postávalo na schodoch.

Leo si to všimol.

-Nela Amporn Palanová, toto je tvoj stratení príbuzný Benjamin Luke Wilson. Ben, predstavujem ti svoju dcéru Nelu.

Ben podišiel ku schodom a pobozkal prekvapenej Nele ruku.

-Veľmi ma teší, slečna. Mali ste iba tri roky, keď som vás videl naposledy.

Nela sa zachichotala a vybehla hore schodmi do svojej izby.

-Celý otec,- uškrnul sa Ben a pozrel na Lea. Schytal zato capnutie po temene.

-Hej!- šúchal si Ben hlavu. -Myslel som to v dobrom. Očividne si nemal pravdu, keď si tvrdil, že to dieťa nieje tvoje a že to do svadby s Vanidou nútime.

-Mýlil som sa v mnohých veciach,- povzdychol si Leo. Nalial sebe aj Benovi brandy. Ustlali sa na kožený gauč. -Prečo si sem prišiel?

-Je tu, dad?

Leo zavrtel hlavou.

-Minuli ste sa. Tak to dopadne, keď sa neohlásiš dopredu.- Vystrel si dlhé nohy. -Tvoj otec je stále činný, aj keď ho už roky dobiehajú.

-Nehovor mi, že stále robí Santa Clausa pre deti z detských domovov a rozhadzuje svoje peniaze na charitu.

Leo hľadel na tekutinu vo svojom pohári. -Tvoja mam usporadúva jeden dobročinný večierok za druhým. Niektoré veci sa nikdy nezmenia.

-Čo robíš ty?

-Vediem hotel, v ktorom budeš mať zajtra svoj dvadsaťminútový vstup,- odvetil Leo.

-Tak predsa si to dotiahol na riaditeľa. Nejako mi to išlo.- Ben pochopil, že Leo o jeho príchode na Liptov vedel. A predsa to pred Darrenom zatajil.

-Mnoho ľudí z rozhodnutím tvojho otca nesúhlasí.

Benovi sa taktiež nožík otváral vo vrecku, keď si predstavil, že Leo vedie ich rodinný hotel. Povzdychol si.

Vstal a pozrel sa z francúzskeho okna na maminu záhradu. Bývala na ňu taká pyšná. Poriadne poobracala záhradného architekta, kým bola s konečnou podobou spokojná. Predtým mu to pripadalo neuveriteľne zábavné. Teraz už ten pocit nemal. Z celej tej veľkoleposti tam vonku i dnu dýchal smútok.

-Nechystáš sa oženiť?- vyrušil ho Leo nečakanou otázkou.

Ben sa prekvapene zvrtol na päte.

-Do toho sa ty nestaraj.

-Darren sa cíti osamelí. Moja Vanida už nemôže mať ďalšie deti, tak sa všetky jeho nádeje vlievajú do teba. Poctivo sleduje tvoj pohyb a každú krásku, s ktorou sa objavíš na verejnosti, tak sa všetky jeho nádeje vlievajú do teba. Poctivo sleduje každý tvoj pohyb a každú krásku, s ktorou sa objavíš na verejnosti. Už ma unavuje počúvať dookola tie jeho povzdychy, že s tou by to už mohlo konečne vyjsť.- Priamo pozrel na Bena. -Zatiaľ si nijakej nenavliekol zásnubný prsteň.

-Ani nenavlečiem,- stisol Ben pery. Položil nedopitý pohárik na stôl a stratil sa v kuchyni. Dostal chuť na čistú pramenitú vodu.

Keď sa vracal k Leovi, zrak mu padol na schody. Neodolal a vybehol hore. Otvoril dvere na izbe, ktorá kedysi patrila jemu. Oči mu zastali na saxofóne. Stál opretý o okenný rám presne tak, ako ho tu nechal. Dotkol sa prstami jeho mosadzného tela. Vedel by na ňom ešte niečo zahrať? Je to také nepravdepodobné a lákavé zároveň...

S obrovským sebazaprením sa od saxofónu odvrátil. Prezeral si svoj stôl, posteľ, police s cédečkami, ktoré počúval, vyblednuté spomienky na svoju sestru Brianu. Všetko ležalo na svojom mieste tak, akoby nikdy nebol odišiel. Otvoril najväčšiu skriňu, chvíľu v nej šmátral, až napokon vytiahol okrúhlu plechovú škatuľu z nemeckých mentolových cukríkov. Vybral strieborní prívesok v tvare meča na čiernej koženej šnúrke. Boli časy, keď ho hrdo nosil na krku. Položil ho pred seba. Potom si prezeral fotografie. Všetky, na ktorých bola sním. Očami hladkal jej tvár. Tú istú, ktorú miloval a ktorú teraz nenávidí celé jeho vnútro zovrel bolestný kŕč. Urobil zo seba blázna, že sa do nej zamiloval.

Rýchlim pohybom zbalil fotografie a nastrkal ich späť do plechovej škatule. Prívesok si vzal so sebou. Ten šmejd nestojí za nič. Nevedel sa dočkať, kedy sa ho zbaví. Len sa nedokázal rozhodnúť, či ho utopí v horskej riečke tu na Liptove alebo zahodí do Stredozemného mora. Po tomto trojdňovom zastavení sa na Slovensku musí letieť do Barcelony. Práca nepočká.

Hodil plechovú škatuľu naspäť do skrine. Prívesok v tvare meča si vložil do vrecka a rozhodol sa vrátiť dole k Leovi. Už bol v tejto izbe pridlho.