Príbe-hihihi :-)
zdroj: www.flak.sk
BRANNÉ CVIČENIE
píše Sisa Záhadná
Život v škole sa rozbiehal na radosť učiteľov ako po masle. Druhý deň po slávnosti už bol rozvrh, od pondelka sa normálne učilo, skúšalo. My všetci, zlenivení po prázdninách sme horko-ťažko chytali dych. Odvážnejší sa pokúšali vzpierať tomuto tempu záškoláctvom. Už, už vyzeralo, že to nevydržíme, keď do triedy vtrhla zadychčaná Marfuša. Celá šťastná oznámila zničeným žiakom, že bude branné cvičenie. Nastalo všeobecné tešenie a mne sa zdalo, že triedna Marfuša sa teší najviac. Zrejme i ona mala toho šialeného septembrového tempa plné zuby.
Všetko lepšie ako sedenie v škole, povedali sme si i my Fľakáči, keď sme si popoludní vo Fľakoklube miesto aktoviek chystali ruksačiky. „Pripravte si i dajaké zbrane“, navrhol Bendžo. Rozrehotali sme sa ako kone. „Chceš sa hrať s poplašníkmi?“ „Zoberieme petardy“, navrhol Bendžo. Nápad to nebol zlý. Rozbehli sme sa preto všetci rýchlo do-mov a keď sme sa podvečer opäť zišli, každý mal pár petárd z minuloročného Silvestra. Tešili sme sa už vopred na tú srandu.
Ráno sme vyrazili. Marfuša pochodovala na čele triedy. Niekto potichu zahlásil: „Stádo vede vůl.“ Zanietene kráčajúca Marfuša to našťastie nepočula. V botaskách a rifliach, pre ňu celkom netradičnom oblečení, dupala podľa vopred pripraveného plánu do blízkeho lesa. Zo začiatku sme kráčali po vychodených cestičkách, čo bolo fajn. Ale potom Marfuša odvážne zamierila pomedzi malinčie a inú suchú chamraď k vytýčenému cieľu. Celí dodriapaní a zni-čení sme zastali na akejsi čistinke v lese. „Tak tu sa zahráme“, vyhlásila Marfuša spotená a zničená. „Jasné!“, zakričali sme my Fľakáči ako jeden. „Najskôr však potrebujeme ,cik, pauzu.“ Triedna tento dôvod uznala a my ako správni Slováci, poďho do lesa. Tento les zrejme pritiahol takých ako sme my. Všade boli hnedé kôpky, niektoré prikryté papiermi a lopúchmi, niektoré len tak, ako ich turisti nakládli. Keď som to videl skríkol som: „Sem s tými petardami.“ Rýchlo sme ich rozmiestnili a čakali. Keď si postavičky spolužiakov čupli do trávy, nastal náš čas. Zapálené a na vhodnom mieste položené petardy buchli. Bola to šou, lepšia ako Billy Cosbyho v telke. Spolužiaci behali po lese bez gatí. Ktosi videl vraj i Marfušu. My sme sa tam rehlili tak, že sme sa skoro po.... V tom vybuchla jedna zabudnutá petarda, poskočila, spadla do hnedej kôpky a rozprskla sa. Vtedy nás smiech rýchlo prešiel. Buchla rovno pred nami. Stali sme tam v nemom úžase. Gate na pol žrde, celí pehaví a aj smradľaví. Teraz sa rehotali ostatní na čele s Marfušou.
Domov sme sa vracali premrznutí, mokrí, lebo voda v potôčiku veru nebola najteplejšia. Hmotu síce odstránila, ale smrad nie. Marfuša nás za naše nápady tentoraz nepotrestala. Vždy, keď sa na nás pozrela, ako sa vlečieme 10 metrov za ostatnými, začala sa rehliť ako pubertiačka. Horší trest za náš nápad by nevymyslel ani sám riaditeľ PaeDr. Fľakatý, CSc.
Tak teda Fľakáči, pozor! Priateľsky vám radím, dobre si rozmyslite, kde a kedy použijete bojové zbrane. V slovenskom lese určenom na oddych radšej nie.