Jermaine Jackson: Prolog
16. 9. 2013
Stojím s ručníkom okolo pasu pri umývadle v kúpeľni hotela v kalifornskej Santa Marii a dívam sa do zrkadla. Práve som sa osprchoval a v miestnosti je toľko pary, že skoro nevidím. Zahmlené zrkadlo mi pripadá ako plátno utkané z hmly, na ktoré môžem zaznamenať to, načo v súčasnej dobe neprestávam myslieť.
Natiahnem ruku a prstom napíšem: MICHAEL JACKSON JE NA 1000 PERCENT NEVINNÝ. Na konci urobím bodku, ale nakoniec ju prekreslím na smajlíka, pretože verím na šťastný koniec. Prehliadam si tu vetu a predstavujem si, čo bude nasledovať: víťazstvo, spravodlivosť, rehabilitácia. Je 10. marec 2005, jedenásty deň súdneho pojednávania, ktoré môjho brata obviňuje so zneužitia dieťaťa.
MICHAEL JACKSON JE NA 1000 PERCENT NEVINNÝ, prečítam nahlas.
Uprene pozorujem ľavý horný roh zrkadla a sledujem, ako sa smajlík začína rozpúšťať. V tej chvíli sa v spomienkach prenesiem do Michaelovej kúpeľni v Encine v Los Angeles kde býval než sa presťahoval na ranč Neverland. Teraz v roku 2005 vlastne len napodobňujem to, čo urobil v roku 1982. Vtedy do ľavého horného rohu na svoje zrkadlo napísal čiernou nezmazateľnou fixkou, ktorá farbou odpovedala mramorovému obloženiu: THRILLER! STO MILIÓNOV PREDANÝCH NOSIČOV... VYPREDANÉ ŠTADIÓNY.
Mysli na to, predstavuj si to, ver tomu a urob všetko, aby sa ti to splnilo. Keď budeš mať silnú vôľu, premeníš sen v realitu. To nám rodičia vštepovali už od detstva. „To zvládneš... vôbec o tom nepochybuj,“ počujem v duchu Josephovo slova, ktoré nám pri prvých improvizovaných skúškach súrodeneckej skupiny Jackson 5 opakoval stále dookola. „Budeme cvičiť tak dlho, až to zaspievaš správne. Mysli na to, predstavuj si, ako to spievaš... a podarí sa ti to.“ Maminka najláskavejším tónom dodávala. „Vry si to do pamäte a sústreď sa na to.“ Vtĺkali nám do hlavy desiatky rokov predtým, než sa pozitívne myslenie dostalo do módy, a tak nie je divu, že sme optimisti a ideme do všetkého naplno.
Michal chcel s albumom Thriller dosiahnuť ako sólový spevák a inovátor čo najväčšieho úspechu, a to, čo napísal na zrkadlo vyjadrovalo jeho nádeje. Roky po tom, čo sa presťahoval do Neverlandu nápis zmizol, ale nechal na skle stopu, pretože kedykoľvek sa zahmlilo, znovu sa nápis objavil ako tajná šifra napísaná neviditeľným atramentom. Zahmlené zrkadlo mi vždy pripomenie Michaelove ctižiadostivé prianie.
O tom, čo vytvoril od 80tých rokov, nikto moc nevedel, pokiaľ to nevyšlo, ale základnú koncepciu si vždy napísal tam, kde ju mal denne na očiach, alebo si ju nahral na magnetofón. Takže ju mohol kedykoľvek vidieť alebo počuť. S nápadmi sa nezveroval, pretože nechcel, aby mu do práce niekto zasahoval, a spoliehal sa iba na seba. Od novembra 2003, kedy bol po prvý krát obvinený a zatknutý, až do dnešného dňa v marci 2005, psychickú silu nutne potreboval.
Od tej doby, čo prebieha súdny proces, vstáva každý deň už o pol piatej aby sa pripravil a nazbieral energiu vydržať ďalší deň rituálneho ponižovania.
Včera 9. Marca začal 15 ročný Gavin Arvizo, ktorého obžaloba predstavuje ako obeť, s neuveriteľným svedectvom, v ktorom nechýbali nechutné podrobnosti. Sedel som celú dobu za michaelom, rovnako ako som pri ňom sedel už od samého začiatku procesu. Na prvý pohľad vyzeral nezúčastnene, tvár celkom bez výrazu, ako keby sa ho pojednávanie netýkalo, ale ja som vedel, že sa jeho sebaovládanie a psychika začínajú pod tým obrovským tlakom rútiť.
Do kúpeľne preniká studený vzduch a výrok na zrkadle mizne, ale to nič nemení na mojom presvedčení, že Michael zo súdu odíde ako slobodný človek. Keby som mohol vyryl by som to aj na babičkin náhrobný kameň. Mysli na to, predstavuj si to, ver tomu a urob všetko, aby sa to splnilo.
Hoci som rodinné krédo napísal na zrkadlo, trápenia a starostí sa nemôžem zbaviť.
Neustále sa zaoberám spomienkou na dobu, kedy sme si mysleli, že Hollywood je čarovný raj a zem zasľúbená.
Idem do izby a sledujem správy miestnej televíznej stanice, aby som sa na jedenásty deň pojednávania pripravil. Myslím na Michaela, ktorý je v Neverlande. Teraz už na dvor iste prichádzajú autá. Michael je hore už celé štyri hodiny. V spálni si dal zo strieborného podnosu raňajky, čo znamená, že si medzi prebudením a odjazdom ukradol 45 minút súkromia. Všetko čo robí je naplánované ako program koncertného vystúpenia.
Myslím na to, čo dosiahol a čo teraz musí znášať.
Ako sa z niečoho tak krásneho mohol stať tento hnus? Môže za to sláva? Znamená obrovský úspech jedného černocha ohrozenie amerického sna? Ide o to, aby sa Michaelove meno nepreslávilo viac ako nahrávacia firma? Alebo ide o autorské práva? O to autora zničiť, a pritom udržať prítok peňazí?
Nedokážem na tieto otázky odpovedať.
Odvrátili sa od neho hollywoodski priatelia a právnici, spojenci a producenti preto, že považujú priateľstvo s ním za riskantné a dívajú sa na neho ako na obchodnú zmluvu? A čo tí „kamaráti“, ktorým tak ochotne naslúchal, keď mu našepkávali, že by sa mal od rodiny dištancovať, pretože to s ním nemyslíme dobre? Prečo teda nestoja po jeho boku a neuisťujú ho, že mu skalopevne veria a súd ho obžaloby sprostí?
Teraz keď je v stávke jeho sloboda a všetko, čo vybudoval, Michael poznáva na koho sa môže spoľahnúť a čo znamená podpora rodiny. Ľutujem, že nedokážem vrátiť ten čas, že nemôžem zodvihnúť gramofónovú ihlu a postiť platňu späť do doby, kedy sme spievali ako Jackson 5, jeden bez druhého sme neurobili ani krok, chceli sme to isté a chovali sa k sebe navzájom ako praví bratia. „Jeden za všetkých, všetci za jedného.“ Hovorievala vtedy matka.
V duchu začnem hrať otrepanú hru na „čo by bolo, keby...“ a prichádzam k záveru, že sme mali postupovať úplne inak, zvlášť pokiaľ ide o Michaela. Keď chcel viac priestoru, prestali sme sa o neho starať a nechali ho napospas nenásytným supom. Dovolili sme aby jeho život riadili cudzí ľudia. Mal som niečo urobiť, trvať na svojom, a keď ma k nemu jeho poskokovia nechceli pustiť, mal som trebárs bránu Neverlandu zbúrať. Mal som vedieť, že mu hrozí nebezpečenstvo, a zostať pri ňom, aby som ho chránil. Zanedbal som povinnosti vyplývajúce z bratského puta, ktoré nás odjakživa spája.
Náhle zazvoní mobil, volá matka. „Michael je v nemocnici,“ oznamuje vyľakane. „Sme tu s ním... spadol a urobil si niečo s chrbticou.“
„Už idem,“ odpoviem a skokom som pri dverách. Hotel stojí v rovnakej vzdialenosti od súdnej budovy ako od Neverlandu a nemocnica znamená len krátku zachádzku. Aby som sa vyhol novinárom, ktorí čakajú vpredu, stretávam sa s riaditeľom pro postrannom vchode.
Na chodbe na druhom poschodí sa hemží neobvyklé množstvo sestier i pacientov, a keď prídem bližšie všetci stíchnu. Pri zavretých dverách súkromnej izby stoji známa skupina bodyguardov v tmavých oblekoch, ktorí vyzerajú ako by strážili samotného prezidenta. Ustúpia a nechajú ma vojsť.
V izbe panuje prítmie, pretože závesy sú zatiahnuté. Michael má na sebe čierne sako a modré nohavice od pyžama, stojí pri lôžku.
„Ahoj, Erms,“ privíta ma polohlasom.
„Čo sa ti stalo?“
„Len som si narazil chrbát,“ odpovie s vynúteným úsmevom.
Keď doma na ranči vyliezal zo sprchy, šmykol sa a chrbát ho teraz veľmi bolí. Život mu v súčasnej dobe rozdáva jednu ranu za druhou a táto je proste len posledná na rade. Ale veď je pedofil, tak si to zaslúži, nie? Polícia predsa musela zhromaždiť nezvratné dôkazy, inak by nešiel pred súd! Ľudia sa ešte budú diviť, ako je tento súd nespravodlivý.
Okrem Michaela je na izbe aj mama s Josephom. Sedia pri stene po mojej pravici a tak isto ako ja nevedia, ako inak by mu mohli pomôcť, než že s ním ostanú a budú sa tváriť povzbudivo. Michael, ktorý si narazil rebrá a bedrovú chrbticu, každú chvíľu zvraští tvár, ale ja mám pocit, že duševná bolesť ho trápi ešte viac než fyzická.
Behom posledného týždňa doslova zišiel. Aj keď má 46 rokov, štíhle telo vypracované od tanca akoby zoschlo, začal mať neistý krok a nádherný úsmev sa premenil vo vynútenú grimasu podobnú tej, ktorou ma obdaril, keď som prišiel. Je kosť a koža a vyzerá vyčerpane.
Pohľad na to, čo s ním súd robí mi trhá srdce. Chcem, aby to už skončilo, a mám sto chutí zlosťou kričať namiesto Michaela, pretože on to nedokáže.
Začne hovoriť o včerajšej svedeckej výpovedi: „Ja viem prečo sa na mňa upli, chcú ma zničiť... všetkých proti mne poštvať. To majú v pláne, to je ich zámer.“
Otec nikdy nemal rád citovo vypäté situácie, a zatiaľ čo si Michael vylieva srdce, snaží sa rozhovor stočiť na iný plán, na koncert v Číne.
„Teraz na to nie je vhodná doba.“ Napomína ho matka.
„Naopak, teraz sa to hodí najlepšie.“ Odpovie Joseph. Považuje čas mimo súdnej siene za príležitosť hovoriť o niečom inom než o procese. „Aspoň na to prestaneme myslieť,“ dodá.
Michaela jeho príspevok ku konverzácii neprekvapí ani neodvedie od myšlienok, ktoré sa mu tiahnu hlavou. Rovnako ako my, dobre vie ako Joseph uvažuje. Zrejme chce zabudnúť na obavy z bezprostredných udalostí, ktoré nemôže ovplyvniť, a tak sa upína na to až Michael bude zase voľný a bude koncertovať. Myslí na všetko na konci tunela, lenže jeho slová neupokojujú, ale pôsobia naopak necitlivo. Michael ho nepočúva. „Veď som neurobil nič zlé. Ja proste nechápem...“
Viem čo chce povedať. Iba spieval a tancoval, aby ľudí bavil, šíril posolstvo nádeje, lásky a dobroty, aby ich prinútil uvedomiť si, ako by sa mali k sebe chovať navzájom a k deťom zvlášť. A aj napriek tomu čelí obvineniu, že jedno dieťa zneužil. Je to podobné, ako keby sa Santa Claus musel pred porotou zodpovedať za to, že chodí k deťom do izieb.
Obžaloba nemá jediný dôkaz, ktorí by ten proces ospravedlňoval. FBI to vie, o polícii platí to isté a o nahrávacej spoločnosti Sony ako by dal. Úrady sa jednoducho snažia dať niečo dohromady. Mysli na to, predstavuj si to, ver tomu a urob všetko, aby sa ti to splnilo. Lenže v tomto prípade je cieľ priamo odporný.
Michael zodvihne oči z podlahy. Tak smutného som ho ešte nevidel, ale je na ňom poznať, že sa chce zveriť. Až do tejto chvíle pred nami svoje pocity schovával. Vždy sa ovládal a kľudne hovoril o tom, že namiesto sudcu v talári, dôveruje tomu na nebesiach. Teraz ho však kvôli včerajšiemu svedectvu a bolestiam chrbta všetko sebaovládanie opustilo.
Očividne je so silami na konci.
„ Stále o mne klamú, prečo?“
„Chlapček môj...“ vzdychne si matka, ale Michael zodvihne ruku aby ju zarazil.
„Tvrdia o mne príšerné veci, robia zo mňa netvora. Vraj si bielim kožu. Zneužívam deti. V živote by som... je to lož, všetko sú výmysly,“ povie ticho chvejúcim hlasom.
Potom si začne nervózne ťahať sako ako netrpezlivé dieťa, ktoré sa chce čo najskôr dostať z oblečenia. Hoci ho chrbát bolí, rýchlo prestupuje z nohy na nohu.
„Michael,“ ozve sa matka.
Lenže Michael je už tak rozčúlený, že má v očiach slzy. „Môžu ma obviňovať a presvedčiť celý svet, že majú pravdu, ale veľmi sa mýlia, sú úplne mimo.“
Josepha ten emocionálny výbuch ochromí a matka si zakryje tvár rukami. Michael si rozopína gombíky a vyťahuje ruky z rukávu. Sako mu spadne z ramien a visí mu iba na pažiach, takže vidíme jeho hruď.
„Pozrite sa na mňa!“ vzlyká. „Tak sa na mňa pozrite. Všetci sa mýlia, že som úplne niekto iný!“ Rozplače sa.
Stojí pred nami so sklopenou hlavou, akoby sa hanbil. Po prvý krát mám možnosť zhliadnuť , ako jeho kožná choroba postúpila, a doslova to so mnou otrasie. Aj napriek tomu, že sme mu zo všetkých najbližšie až doposiaľ mu hanblivosť nedovolila, aby nám to ukázal. Svetlo hnedý hrudník pokrývali rozsiahle škvrny. Tiahnu sa nielen cez plece, ale belia sa aj na rebrách a na bruchu, ďalšie na boku. Na jednom ramene a paži má menšie. Vlastne je viac biely ako hnedý, takže pripomína belocha poliateho kávou. Takto vyzerá kožná choroba Vitiligo, o ktorej média tvrdia, že ju predstiera a kožu si bieli.
„Snažím sa ľudí inšpirovať... učiť ich...“ hlas sa mu vytratí. Matka vstane a pristúpi k nemu aby ho utešila.
„Boh pozná pravdu. Boh ju pozná,“ opakuje.
Aj keď ho kvôli boľavej chrbtici nemôžeme k sebe pritisnúť, snažíme sa vyjadriť mu podporu. Pomôžem mu znovu si navliecť sako. „Musíš byť silný, Michael,“ nabádam ho. „Uvidíš, že všetko dobre dopadne.“
Za chvíľu sa spamätá a uistí nás. „Už som v poriadku, zvládnem to.“
Musím ešte v ten deň letieť do zahraničia a tak mu pripomeniem, že hneď po príjazde sa do súdnej siene opäť vrátim a opäť budem pri ňom stáť. Tých pár dní čo budem preč, ma vystriedajú ostatní bratia aby tam nikdy nebol sám.
Po mojom odchode vyriadia bodyguardi odkaz od obhajcu Toma Mesereaua, ktorý už sedí v súdnej sieni. Sudca sa rozčuľuje, že Michael ešte nedorazil, a prehlasuje, že ak sa nedostaví behom hodiny, odvolá kauciu. K tomu, že sa zranil a má bolesti zjavne nechce prihliadnuť.
V hoteli sa zbalím a potom sa v televízii dívam, ako brat ide k súdu. Pod dáždnikom, ktorý mu chráni pleť pred silným slnkom sa šuchce v rovnakom oblečení, a ktorom som ho pred malou chvíľou videl, to znamená v pyžamových nohaviciach a v čiernom saku, pod ktorým má teraz biely nátelník. Po jednom boku mu kráča Joseph, po druhom človek z ochranky a podopierajú ho, aby nekríval.
Michael si dáva záležať na tom aby v súdnej sieni vyzeral dôstojne a oblečenie si starostlivo vyberá. Za to, že tentokrát musí prísť v pyžame sa určite veľmi hanbí. Hovorím si, že tento cirkus sa začína vymykať kontrole... a to trvá len desať dní.
Vrhnem sa k telefónu a vytočím určité číslo, človek na druhej strane linky mi potvrdí, čo znovu potrebujem počuť. Áno, súkromné lietadlo čaká na letisku Van Nuys. Všetko je zariadené. Odštartuje ako náhle dáte povel. Musíme to vedieť deň dopredu. Potom DC-8 so štyrmi motormi odvezie Michaela do Bahrajnu, kde môže začať nový život a na podvodnú americkú justíciu zabudnúť. Po tomto divadielku sa ochotne vzdám občianstva a odveziem ho na miesto, kde na neho takzvaná spravodlivosť nedosiahne. Pomôže nám jeden blízky priateľ a pilota sme už najali, takže to isto zvládneme. Brat sa ničím neprevinil a v žiadnom prípade nesmie kvôli tomuto absurdnému obvineniu skončiť za mrežami. Neprežil by tam ja nehodlám sedieť so založenými rukami a dovoliť, aby ho za ne strčili.
Plán B sme zrealizovali bez toho aby Michael o tom vedel. Keď som mu povedal, aby so nerobil starosti, pretože sme vzali do úvahy všetky možnosti, určite niečo tušil, ale na podrobnosti sa nepýtal. Ešte ich poznať nemusí. Ten čas ešte nenastal.
Akonáhle Tom Mesereau naznačí, že sa ručička na váhach spravodlivosti vychyľuje v náš neprospech, odveziem Michaela na letisko v San Fernando Valley v Los Angeles. Z Neverlandu ho prepašujeme v noci zabaleného v prikrývke alebo nejak inak. Zatiaľ ale nič nepodnikáme, pretože Tom každý deň prehlasuje: „Dnes to pre nás dopadlo dobre.“
Pripadá mi, že svedecké výpovede potvrdzujú pravý opak, ale Tom vie, kedy neznejú vierohodne a obžaloba predkladá dôkazy, ktoré musia v porote vzbudzovať pochybnosti. Rýchlo sme sa naučili neposudzovať priebeh procesu podľa prekrútených správ z médií, a preto stále vyčkávam. Ale vysáva to zo mňa odvahu a tak píšem odkazy na zrkadlo.
Keď sadnem do auta a vydám sa na juh, nastavím tempomat a premietam si kde berie Michael silu toto všetko znášať. Som na neho veľmi hrdý. Média ho považujú za vinného pokiaľ mu súd nepreukáže nevinu, vytrubujú pochybné svedectvá, aj keď dôkazy svedčia proti obžalobe a uvádzajú ich len tak mimochodom, aj napriek tomu sa Michael drží. Spomeniem si čo povedal v roku 2003, keď to všetko začalo.
„Lož má krátke nohy a ďaleko nedôjde, kdežto pravda beží maratón... ale nakoniec zvíťazí.“
Predstavujem si ako v oslobodzujúcom rozsudku odchádza zo súdnej siene. Vidím to pred sebou ako filmovú scénu. Až ta hrôza bude za nami, urobím všetko čo je v mojich silách, aby jeho meno očistili. Najhoršie už pominie a média nebudú môcť na neho hádzať ďalšiu špinu. Budem ho brániť, pretože ho dokonalo poznám. Viem ako uvažuje, čo chce a ako žije. Viem, kto sa pod tým kostýmom superstar skrýva. Poznám brata z Jacksonovej ulice číslo 2300 ako sám seba. Mali sme spoločný sen, spievali sme v skupine Jackson 5 a dosiahli sme slávy. Hoci sme potom šli každý svojou cestou, hádali sme sa a spôsobovali si bolesť, hoci sme boli vystavení obrovskému tlaku a vyvolávali škandály, neprestali sme si rozumieť. Michael so mnou plakal, ja som na neho kričal odmietol ma vidieť a prosil aby som pri ňom zostal. Boli sme voči sebe lojálni, ale taktiež sme jeden druhého nevedomky zradili. Pretože sme spolu prežilo toľko dobrého a zlého a boli si tak blízky, viem o ňom to, čo môže poznať len milujúci brat.
Jedného dňa, až tento proces skončí, prestanú Michaela ľudia súdiť a pokúsia sa ho chápať. Budú sa k nemu chovať láskavo a s porozumením. Ako sa on choval ku všetkým, čo mu skrížili cestu. Zabudnú na predsudky a domnienky, prestanú sa na neho dívať ako len na popovú hviezdu a začnú ho vidieť ako ľudskú bytosť: nedokonalú, omylnú a zložitú. Ako človeka, ktorý verejnosti nastavoval masku, ktorá sa diametrálne líši od toho aký bol v skutočnosti.
Jedného dňa pravda skrátka pobeží maratón a zvíťazí!!!
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.