Ôsma časť
Michael
Dvadsiaty druhý december tisícdeväťstoosemdesiatštyri.
Tento deň by som mohol pokojne nazvať aj jedným z najnudnejších dní v mojom živote.
Je to smiešne použiť toto slovo v spojitosti s mojím menom a profesiou. Niektorí ľudia si myslia, že človek ako ja, sa nudiť nikdy nebude, že mám vždy čo na práci, ale nie je to pravda, aj Michael Jackson sa dokáže nudiť.
KLOP - KLOP - KLOP KLOP - KLOP.
Ozvala sa séria zaklopaní. Zbystril som zrak, zameral sa na kľučku od dverí a sledoval som, ako sa plynulým pohybom pohybovala smerom nadol. Spoza gaštanovo hnedých dverí sa vykukla hlava s elegantne upravenými vlasmi. Presne ako som predpokladal, nebol to nik iný, ako jedna z najkrajších, najúžasnejších a najmilších žien tejto planéty – moja maminka.
Pomalinky prekĺzla do mojej izby a so sebou priniesla teplú polievku, ktorej príjemná vôňa sa rozliehala po celej miestnosti.
„Michael, zlatko, nesiem ti teplú polievku,“ pošepkala tichým hlasom a sadla si vedľa mňa na posteľ.
Opatrne som vzal misku zo strieborného podnosu a jemne k nej privoňal.
„Ďakujem mami, vonia fantasticky,“ vložil som si prvé sústo do úst a nechal si poláskať chuťové poháriky touto famóznou dobrotou.
„Michael stalo sa ti niečo? Ešte pred dvoma dňami si žiaril ako také slniečko,“ hodila na mňa ustarostený pohľad a pritom ma hladila svojou teplou dlaňou po líci.
Nadovšetko milujem svoju mamu, a ďakujem jej za každý moment jej života, ktorý venovala mne a mojim súrodencom, za jej nekonečnú lásku a starostlivosť.
„Nerob si starosti mami, len nemám čo na práci, tak znudene ležím v posteli,“ hodil som do úst posledné sústo polievky a misku som opatrne položil späť na podnos.
„V poriadku zlatko, ale mal by si sa ísť aspoň na pár minút prevetrať na čerstvý vzduch,“ usmiala sa na mňa tým typickým maminkovským spôsobom a odišla preč.
Pravdepodobne šla robiť poriadky s Randym a Marlonom, lebo z chodby sa ozývali čudesné zvuky a do toho ich nekontrolovateľný rehot.
Po dlhom zvažovaní maminho návrhu som usúdil, že predsa má len pravdu a pár minút na čerstvom vzduchu mi v žiadnom prípade neuškodí.
Vyhrabal som sa teda asi spod sto kilovej deky a v kúpeľni som prešiel každodennou hygienou. Z taštičky, ktorú som mal uloženú v poličke som vytiahol krycí krém. Trochu som si nabral na prsty a starostlivými pohybmi som prekryl biele fľaky na tvári a krku.
Oči som si obrúbil čiernou ceruzkou a vlasy som si upravil voskom a nechal som si pár kučierok padať do čela (tak to mám najradšej).
Ešte raz som sa poriadne poobzeral v zrkadle, či som na niečo nezabudol.
Zo skrine som vytiahol modrú bundu s bielym lemom, prehodil cez seba a pokojne som mohol ísť dopriať mojím pľúcam dávku čerstvého kyslíka.
Len čo som vyšiel z izby, pred očami som uzrel asi tú najkomickejšiu scénu všetkých čias.
Marlon spolu s Randym kľačali na podlahe, v rukách handra, pred nimi vedro s príjemne rozvoniavajúcim čistiacim prostriedkom na parkety (tuším pomarančová vôňa to bola) a „veselo“ drhli svinčík, ktorý s istotou urobili oni dvaja (prečo by to inak čistili, však).
Samozrejme, že som to nevydržal a vybuchol som do hurónskeho smiechu.
„Tak toto sa nevidí každý deň,“ uštipačne som poznamenal a už som utekal do izby po fotoaparát. Bola by večná škoda nemať toto zvečnené.
„Chalaníííí, a teraz povedzte sýýýýýýýr,“ stihol som ich cvaknúť ešte skôr ako po mne Randy stihol hodiť mokrú handru.
„Ha ha ha, vtipné. Však teba by ten smiech prešiel keby to máš čistiť spolu s nami,“ frflal Marlon pritom ako vykrúcal špinavú handru do vedra.
„Vieš čo, nestoj tam ako soľný stĺp a poď nám pomôcť.“
„Nehnevajte sa na mňa, ale následky vášho vyčíňania si odpracujte sami,“
opatrne som prešiel po podlahe, zbehol po schodoch a vyšiel na záhradu až sa nadýcham čerstvého vzduchu.
Len tak som sa prechádzal, ale asi po pol hodine ma to prestalo baviť. Oprel som sa o strom a premýšľal som, ako vyplním svoj voľný čas.
V tom sa mi v hlave začali premietať udalosti spred dvoch dní. Bol to naozaj príjemne strávený deň v jej spoločnosti. Tak rád by som ju chcel opäť vidieť. Škoda, že som si zabudol, pod vplyvom veselých udalosti, vypýtať jej telefónne číslo.
Napadla ma aj taká vec, že by som zašiel za ňou, ale vidím to len ako hlúpy plán.
Bože, čo sa to so mnou deje. Veď ona sama mi povedala, že má priateľa a teraz s najväčšou pravdepodobnosťou trávi svoj čas s ním, tak prečo by ho mala tráviť so mnou, s tým, koho takmer ani nepozná.
Zodvihol som zrak k nebu a zadíval sa na tú nádherne belasú farbu.
Panebože, nikdy v živote som sa necítil tak zmätene ako teraz, miešalo sa vo mne asi milión päť pocitov.
Na jednej strane mi môj rozum hovoril, aby som s tým prestal.
Na druhej strane túžba vidieť ju znova, bola oveľa silnejšia ako reč rozumu.
No nič, risk je zisk!
Oznámil som šoférovi a Billovi nech pripravia auto.
Ani nie o päť minút sme už boli na ceste za ňou. Nervozita, ktorú som práve pociťoval na každom kúsočku môjho tela sa nedala ani len slovami opísať. Bol som absolútne nesvoj.
Prsty na rukách som si stláčal takou silou, až som si ich takmer polámal.
O necelú trištvrte hodinu sme už stáli pred majestátne vyzerajúcou budovou.
Chvíľu som len tak sedel v aute a cez tmavé sklá auta som pozoroval, čo sa deje na ulici.
„Michael, ísť s tebou aj hore?“
„Nie, to nebude nutné, zvládnem to aj sám,“ vyfučal som zo seba posledné zvyšky vzduchu, ktorý som mal v pľúcach. Nasadil som si tmavé okuliare, natiahol kapucňu na hlavu a rýchlo som sa presunul k hlavnému vchodu, ten bol akoby zázrakom pootvorený, takže som nemusel zvoniť zospodu.
Vnútri som si pozrel rozpis obyvateľov bytovky (nechcelo sa mi chodiť od dverí k dverám a študovať menovky).
Na úhľadne popísanom papieri som vyčítal, že býva na piatom poschodí. Síce tam nebolo jej meno, ale akéhosi Jima, usúdil so to z toho, že to meno bolo nanovo prepísané.
Bleskovo som vybehol na piate, najvyššie poschodie a zastavil som sa pred dverami s číslom devätnásť.
Môj žalúdok bol komplet stiahnutý. Zhlboka som sa nadýchol. S roztrasenou rukou som zaklopal na snehovo biele dvere. Spoza nich sa začali ozývať neidentifikovateľné pazvuky a nepravidelné kroky.
Dvere sa začali otvárať slimačím tempom a stalo sa presne to, čo som nechcel, aby sa stalo. Vo dverách stál on!
Tváril sa naozaj čudne keď ma uzrel, ale po chvíli som zistil prečo to tak je. Bol totižto značne pod vplyvom alkoholu. Normálne som sa čudoval, že ten chlap dokáže stáť na vlastných nohách.
Chvíľku na mňa len tak hľadel a niečo si mrmlal a potom akoby vytriezvel, schmatol ma za bundu, stiahol k sebe do bytu a dvere za nami zabuchol.
Komentáre
Prehľad komentárov
Už je to tu !
Naša zápletka sa mi začína mocne páčiť, Michaelove pocity sú úplne na mieste, ona sa mu páči, je mu s ňou príjemne a chce byť často po jej boku, čo to znamená ? Láska, správne :-DDD
Opitý Jim môže vyrobiť nepríjemný problém nežému Michaelovi, ale necháme sa prekvapiť tvojou fantáziou darling :-**
....
(Misi255, 8. 1. 2011 21:01)
Stankááá:D ty máš akú fantáziu a predstavivosť!:D
Konečne som sa dostala k skomentnutiu new kapitolky, a zase nemám čo dodať:D mám sa opakovať z predošlých kapitol???:))
Krásne, Michael s maminkou - to bolo fest citlivé a cute!.*.
Neskutočne sa teším na novú kapitolu, som zvedavá čo sa tam všetko odohraje:D Ach, keby bude nová??:D Prosím ťa!:-)
Vážne ma to dostalo... Ale nebola až taká krátka, ako si prízvukovala na začiatku... pekne všetko po poriadku, tak ako má byť, nič si nezabudla, spomenula si to najhlavnejšie a výsledok?
Páči sa mi to. POCHVALA!!!:-*
Teším sa na novú... ale hrozne:D
Ďakujem za to, že píšeš... Si poklad.
GBY ILY MBY KM KB!!:-*
:))
(Katra, 6. 1. 2011 11:14)Krasne opisane pocity voci maminke:) krasne dokonale:)ale ten koniec som napata velmi co sa tam stane:)tak sup sup novu kapitolku:)
....:P
(Atiiiik, 31. 12. 2010 13:44)
Taaak toto ma naozaj dostalo...
Randy a Marlon nemali chybu s tým ako drhli tú dlážku... a keď Mike vytiahol ten foťák :D:D
A ten koniec.. Ako dlho mám čakať na pokračovanie?? :D
Dúfam, že ho nezmláti ... :D
Teším na pokračovanie... len tak ďalej :D
ILY, GBY :-*
Michael
(aďuška-jackie, 8. 9. 2012 15:23)