Dvadsiataôsma časť
Allison
No tak. Len sa musím upokojiť a všetko bude v poriadku. Nie je to nič viac ako len obyčajná kytica ruží a obyčajný odkaz, ktorý pre mňa už nič neznamená.
Cez otvorené dvere upieram zrak na Michaela sediaceho vo vedľajšej miestnosti. Ešte raz sa poriadne nadýchnem a dodám si kus odvahy.
Natiahnem sa po kartičku s odkazom ležiacu na kuchynskom stole medzi Lindinými kopami fasciklov. Očami len prebehnem odkaz napísaný ozdobným písmom zlatej farby (evidentne si na tom dal záležať) a zahodím ho do koša pod drezom.
Pripravená vchádzam do obývacej miestnosti za Michaelom. Lenže o malý okamih mi zamrzne úsmev na tvári a v krku pocítim niečo ako hrču. Z ťažka prehltnem a posadím sa blízko neho. Srdce mi bilo závratnou rýchlosťou, div, že mi z hrude nevyskočilo.
Keď som sa už chystala, že vyslovím svoju prvú, a priznám sa, pripravovanú myšlienku, Michael vstal a jednoducho zahlásil: „Asi by sme mali už ísť, meškáme.“
Samozrejme, že som touto jeho reakciou zostala poriadne zaskočená, od neho by som to nečakala.
Ako malá ustráchaná školáčka som len pritakala a bez slova ho nasledovala. Z vešiaka som zvesila biely pletený svetrík a prehodila som si ho cez ramená ako aj kabelku. Dvere som za nami zaplesla (zamykať nebolo treba. Linda išla do práce až po mne) a bez slova som vedľa neho cupitala dolu schodmi s ochrankou za chrbtom.
Asi na treťom poschodí som prekonala strach a svojou rukou som sa natiahla k jeho. Letmo som sa ho dotkla až som nakoniec vložila svoju dlaň do jeho a pevne ho stisla.
Vonku stál pripravený čierny Mercedes. Michael k nemu podišiel a ako to už u neho býva zvykom, otvoril mi dvere a galantne mi pomohol nastúpiť. Zavrel ich za mnou, obišiel vozidlo a nastúpil na druhej strane.
Pohľadom som zastavila na spätnom zrkadle, v ktorom som uvidela Billov odraz. Ten sa na mňa len usmial a pokýval hlavou.
Keď sme dorazili pred univerzitu otočila som sa k Michaelovi a chcela som vysloviť pozdrav a rozlúčiť sa (nič iné ma ani nenapadlo, keďže sme celú cestu k univerzite len mĺkvo sedeli jeden vedľa toho druhého) konečne prehovoril. „Ak budeš mať čas, rád by som sa s tebou neskôr večer stretol.“
Och, ale veď to je samozrejmosť. Pomyslela som si v duchu, pričom mi srdce bilo ako zvon od šťastia, keď som na jeho perách uzrela náznak jemného úsmevu.
Hm, jeho pery, ktoré mám mimochodom chuť vybozkávať.
Keď som sa chystala tak urobiť a pomaly sa k nemu nakláňala, zrak mi padol na okno za ním. Okolo auta práve prešiel pán Frfľoš (ako sme ho s dievčatami nazvali), dekan našej fakulty, nevšedne inteligentný génius, ako raz o sebe prehlásil. A mne do časti môjho mozgu, cvične nazvanej, spomienky, sa priplietla situácia spred pár dní ako sa neďaleko premávajúci pán dokonalý sťažoval na moje, v poslednej dobe, častokrát opakujúce sa neskoré príchody. Nechcela som nechať nič na náhodu a urobiť mu opäť radosť.
Takže Michaelové pery budú musieť počkať, teda skôr moja túžba po nich.
Bleskovo sa otrasiem a len mu vtisnem bozk na čelo. „Večer sa vidíme.“ Stihla som povedať skôr ako som nemotorným spôsobom vystúpila z auta. „Tak neskôr, ahoj.“ Zavolá za mnou Michael.
S rýchlym krokom v nohách som našťastie včas pribehla do svojho kancľu (ako to mnohí nazývajú) s pohárom kávy v ruke, ktorú som akoby zázrakom stihla kúpiť v neďalekom bufete. Veci som si zložila na obvyklé miesto pri okne a pri pohľade na hodiny som zistila, že mám ešte desať minút k dobru. Svedomito som si pripravila potrebný materiál na nadchádzajúcu hodinu a čakala.
Ale ako to už u mňa býva v poslednej dobe zvykom, istá časť môjho mozgu neustále myslela na Michaela. V ušiach mi znela jeho posledná a takmer jediná veta, ktorú dnes vypustil z úst.
„Ak budeš mať čas, rád by som sa s tebou neskôr večer stretol.“ – za normálnych okolností by som sa tešila a nevedela by som sa tej chvíle dočkať. Ale teraz okrem radosti vo mne prebýva aj strach z toho čo nastane.
Po práci, unavená, som kráčala dole Sunset Boulevardom, aby som chytila autobus (podarilo sa mi to v poslednej minúte). S myšlienkami niekde v inom svete som si sadla na sedadlo, opriem sa a povzdychnem si.
Keď som vošla do bytu zostala som trochu prekvapená. Pohodené lodičky pri dverách, béžové sako ležiace na zemi. Nemala byť Linda na nejakom babskom záťahu? Neisto sa poškriabem po čele.
„Linda, si doma?“ zvolala som.
„Áno,“ zakričí a vybehne z kúpeľne s obmotaným uterákom okolo tela a hlavy. „Nemala si byť náhodou niekde inde?“ spýtam sa a Lindine lodičky spolu so sakom uložím na miesto.
„Ale áno, len som sa prišla dať domov doporiadku.“ Odpovedá a z malej taštičky vyberá lak na nechty. Spokojne sa uvelebí na gauči a začne sa venovať svojej činnosti. „A ty si ako dopadla?“ spýtala sa ma popri tom ako sa snažila si čo najdokonalejšie upraviť nechty. „Čo ako som dopadla?“ vyhýbavo odpovedám na jej otázku ďalšou otázkou. „ Na mňa toto neplatí.“ Rozšírili sa jej zreničky a pokračovala ďalej. „Videla som aké bolo ráno medzi vami dvomi dusno, tak.“
„Nijako.“ Zamrmlem.
„Zlato, nechcem sa medzi vás dvoch montovať, ale to čo predviedol ráno je od neho tak trochu detinské, nemyslíš?“ urobí náležitú pauzu a pokračuje ďalej. „Uraziť sa pre obyčajnú kyticu ruží, ktorá aj tak skončí v odpadkovom koši sa mi zdá hlúpe. Ako keby si ty bola všetkému na vine...“
„Linda, zastav sa.“ S vystretou dlaňou pred jej tvárou ju stopnem. „Myslím si, že tu vôbec nejde o tú hlúpu kyticu, ale o niečo iné.“
„Ahá, chápem to. Michael vidí v Jimovi soka, alebo sa mýlim?“
„Niečo v tom zmysle.“
„Tak mu to vysvetli, uisti ho. Poviem ti, chlapi sú tvory podivné, preto som aj s tým mojim skoncovala.“ Urobí zvláštnu grimasu a potrasie hlavou, až jej takmer ručník sediaci na jej hlave zletel na zem.
„Hádam mi tým nechceš naznačiť, aby som tak urobila aj ja?“
„Nie, božechráň, to vôbec nie.“ S úľavou som si vydýchla po jej slovách. „Daniel bol jediný svojho druhu, nenapraviteľný agresívny sukničkár. Ktovie, koľko mladých slečiniek stíhal aj popri mne.“ S nechuťou povie. „Zabudni na neho, bol to úbožiak.“
„Ver mi, nemám kedy na neho myslieť. Moju hlavu momentálne zamestnáva niekto úplne iný.“
„Ále.“ So záujmom som spozornela a moje zvukové receptory sa plne sústredili na Lindine slová.
„Prestaň, nie je to nič vážne.“
„Nie, poznám tento tvoj výraz. Kto je to?“
„S Phillipom sme len vo fáze nevinného flirtovania, takže o nejakom vzťahu sa nedá hovoriť.“ Uškrnula sa Linda.
„Fakt? To znie zaujímavo. Takže už chápem prečo sa v poslednej dobe kopili nákupné tašky značkových obchodov po celom byte.“
„Ty si ťava.“ Povie a usmieva sa od ucha k uchu.
V tom sa ale ozve zvuk telefónu z mojej izby. „Vďakabohu, záchrana v podobe rinčiaceho telefónu sa dostavila práve včas.“ Zodvihla ruku a zotrela si pot z čela.
Lenže moje telo akoby stuhlo. Rýchlo som vbehla do izby a pre každý prípad som za sebou zavrela dvere.
Vzala som telefón do rúk a posadila sa na kraj postele. „Haló.“ Ozvala som sa.
„Allison.“ Zaznel Michaelov hlas v slúchadle, ale tentoraz bol iný. Po každé keď mi volá vysloví moje meno tak sladko, nežne. Ale tentoraz je niečo v jeho hlase čo ma znervózňuje.
Panebože! Čo keď je stále nahnevaný a s dnešným večerom si to rozmyslel. Začali môj mozog ovládať nezmyselné myšlienky.
„Ja, dnes nám to asi s tým stretnutím nevyjde...“ No prosím, presne ako som povedala, stále ho to štve.
„Michael, ale...Deje sa niečo? Hneváš sa?“ Jejda, to som prehnala.
„Nie, nehnevám sa. Ide o to, momentálne som v nemocnici a neviem či to stihnem.“
Bože môj!!! V nemocnici?
Opakovalo sa mi dookola v hlave. „Michael, čo sa stalo? Si v poriadku? A v ktorej nemocnici si?“
„Brotman Memorial Hospital. Ale nie je to nič vážne, som v poriadku.“ Vysvetľuje mi čo najpokojnejšie.
„Hneď som tam.“ Zložila som a rýchlosťou blesku som utekala do nemocnice.
Ako najvhodnejší dopravný prostriedok sa mi zdalo metro, keďže ulice Los Angeles už poznám a taxíkom by mi to trvalo podstatne dlhšie. Vbehla som dnu a usadila sa do najbližšieho sedadla. V žalúdku som cítila nepríjemné chvenie, prstami som si poklepkávala po kolene. „Zlý deň?“ povie staršia žena sediaca oproti mne. „Aj tak sa to dá povedať.“ Odpoviem a pokrútim hlavou.
„Rozumiem vám.“ Mierne sa usmeje a pokračuje. „Aj ja som mala dnes zlý deň. Môjmu vnukovi sa stala menšia nehoda na bicykli. Dvojitá fraktúra vretennej kosti.“
„To je mi ľúto. A je v poriadku?“
„Ale samozrejme, je to statočný chlapec. A čo vy?“ Bože, snáď to nebude vážne. „Ehm, ja...zatiaľ neviem.“ Odpoviem. Nemala som chuť odpovedať na túto otázku. Našťastie som už ale musela vystupovať. „Držím vám palce, bude v poriadku.“
Cítila som s trochu zvláštne. Ako vedela, že som nervózna kvôli Michaelovi? Teda samozrejme, že nemohla vedieť, že sa jedná o Michaela. Skôr som mala na mysli to s tým, že bude v poriadku.
Zamyslená som takmer stratila orientáciu a zle som odbočila. Našťastie som sa včas spamätala a vydala sa správnym smerom.
Keď som dobehla do nemocnice, ledva som lapala po dychu. Veď niet sa ani čomu čudovať keď som práve zabehla maratón. Zastavila som sa na schodisku a snažila sa chytiť druhý dych. Keď sa mi to nakoniec podarilo pokračovala som ďalej. Vo vstupnej hale mi najskôr zrak padol na pravú stranu a potom na ľavú. Až keď som sa pozrela pred seba som uzrela dav ľudí. A medzi nimi stál aj Michael a práve niečo rozprával žene na vozíčku. Rozbehla som sa za ním a objala ho.
Konečne, konečne som sa ako tak upokojila keď som videla, že nič vážne sa nestalo a Michael sa usmieva, že ho mám konečne pri sebe a môžem ho pobozkať. Počkať, a čo ostatní. Kašľať na to. Postavím sa na špičky (pri mojej výške sa inak ani nedá) a už si vychutnávam jeho pery. Úžasný pocit – je to ako keď bežíte beh na dlhú trať a potrebujete aspoň malé osvieženie a zahnať smäd.
„Michael, si v poriadku?“
„Som v najlepšom poriadku. Nemaj strach.“ Prihovoril sa láskyplným hlasom. „Čo sa vlastne stalo?“
Od hlavy po päty som si ho premerala pozorným okom. Neušlo mi, že má niečo s pravou rukou.
„Bola to len menšia nehoda pri nakrúcaní.“ Natiahol ruku (tú zdravú) a pevne ma objal okolo ramien.
Od šťastia mi zovrelo žalúdok a navyše ako úžasne vonia. Cítila som sa tak príjemne nervózne. Ani som si neuvedomila, že za mojim chrbtom stojí chlapec. Zaregistrovala som ho až v tom momente, keď prehovoril: „Vďaka Michael, veľa šťastia. Možno sa stretneme na ďalšej kontrole.“ Otočila som sa a za mnou stál chlapec, mohol mať tak jedenásť, možno dvanásť rokov a mal tak ako Michael niečo s rukou.
„Maj sa pekne Brandon. A nabudúce opatrne s bicyklom.“
Zlomená ruka, bicykel. Žeby to bol ten chlapec o ktorom mi rozprávala tá pani z metra. No možné to je.
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa Michael keď uzrel môj vážne uvažujúci výraz. „Ale áno.“ Potichu odpovedám.
„Ehm, Michael môžeš na moment?“ niekde spoza rohu sa vyrútila mohutná postava Michaelovho ochrankára Billa Braya. „Iste, ospravedlníš ma na moment.“
„Ale iste.“ odpovedám. Michael sa otočil, odkráčal o pár metrov ďalej a začal sa o niečom s Billom rozprávať. Chvíľu som ich sledovala a nemohla som prehliadnuť Billové rozhadzovanie rukami, ktoré ma pobavilo.
„Už je všetko zariadené. Môžeme ísť.“
„Už?“ Spýtala som sa trochu prekvapene.
Vonku už stálo pripravené a naštartované auto. Michael mi otvorí dvere a nechá ma nastúpiť. Musím sa priznať, že som trochu prekvapená a sklamaná, že ideme práve takýmto autom. Myslela som si, že bude mať v pláne na seba neupozorňovať, ale autom akým je toto? To si môže rovno na strechu vycapiť tabuľku s nápisom Tu sa vezie Michael Jackson – ale tak čo už. Pred nemocnicou stálo zopár zvedavých ľudí a fanúšikov. Všetci jednolasne kričali Michaelovo meno. Ten sa natiahol k okienku a stiahol ho dole. Naklonil sa až vidí a všetkym zakýval na rozlúčku.
Síce mi Michael nepovedal kam ideme a vlastne ani nemusel. Túto cestu už poznám naspamäť. Za posledného pol roka som po nej prechádzala hádam aj miliónkrát.
Po úvodnom zvítaní sa s polovicou famílie Jacksonových a starostlivej obhliadke a výsluchu Michaelovej mamy sme už kráčali na poschodie do jeho izby. Pohodlne som sa rozvalila na Michaelovú posteľ, kým sa on prezliekal z kostýmu, ktorý mal na sebe ešte z nakrúcania.
Neviem ako to urobil ale v priebehu niekoľkých minút bol so všetkým hotový. Ten muž má určite nejaké nadprirodzené schopnosti o ktorých mi zabudol povedať.
„Si pripravená?“ Položil mi otázku a až po krk si zapol zips na červenej bunde. „Pripravená? Pripravená na čo?“ Na pár sekúnd som ostala akoby som nebola ani na tomto svete. Myslela som si, že Michaelovi sa po dnešnom dni nebude chcieť nič robiť, veď akoby aj mohol s vyvrtnutou rukou.
„Hádam si si nemyslela, že budeme po zvyšok večera sedieť doma.“ Usmial sa na mňa.
Oh páni, nespoznávam ho. Ešte ráno som mala pocit, že sa so mnou do konca života nebude chcieť baviť a teraz sa správa ako by sa dnešné ráno vôbec neodohralo. A neverím tomu, že Michael len tak na to zabudol. Už ho natoľko poznám, že to jeho krehkú dušičku bude zamestnávať ešte dlho.
Neprešli ani tri minúty a už sme sa viezli ktoviekam.
„V poriadku?“ Michael si všimol môj zmätený výraz. „Nemaj strach. Na dnešný večer len tak nezabudneme. Bude plný vzrušenia.“ zašepkal mi do ucha.
Vzrušenia? Prosím?!? Krv v žilách sa mi rozprúdila a žalúdok zvierala nervozita.
Bože môj, čo si to pre mňa prichystal???
Komentáre
Prehľad komentárov
Zranenie !!!
Pri nácvikoch sa stáva všeličo, ale toto bolo len také menšie zranenie a nie je to nič vážne, som rada a spokojná :-DD
Takže k tejto kapitolke, hm, čo dodať ... ja sa opakujem zrejme od začiatku, ale nemôžem si pomôcť, je to pre mňa proste fajnové, pohodové, má to šťavu, teší ma keď si môžem niečo z toho prečítať a ponoriť sa do sveta fantázie :-DD
Tá mini zápletka s tou kyticou bola vydarená, ale to ako Michael zareagoval mi nesedelo, ale stať sa to pokojne mohlo :-DD všetci sú nevyspitateľní :-DD
Bolo to great !! :-*
....
(Misi255, 29. 9. 2011 13:58)
"No tak. Len sa musím upokojiť a všetko bude v poriadku."
To je začiatok. A páči sa mi ako to začalo:)
Dostala som sa konečne k zhodnoteniu, aj keď zachvíľu zase odchádzam na cviko a celá škola mi už lezie na nervy!:D ale o tom som nechcela...
Síce trošku kratšia kapitola, ale celkom vkusná. čítala som ju už dávnejšie, vlastne hneď ako vyšla, ale stále si pamätámv všetko čo sa v nej odohralo, od začiatku do konca. Najviac sa mi v mysli drží to prekvapenie na záver, ktoré si prichystal Michael- bože, čo to len bude?? čím ďalším môže "pán dokonalý" prekvapiť???:) už si ani neviem predstaviť čo originálne by mohol zrealizovať, a preto som hroozne hrozne zvedavá čo to bude:D dúfam, že sa to dozviem čoskoro. Ďalej sa mi OHROMNE páčilo, že sa do deja konečne dostala aj menšia "krízička", Michael sa uzavrel do seba a bolo tam medzi nimi nenšie napätie, aj keď to sa nakoniec ako tak vysvetlilo:) ovšem všetko záleží na ďalšej kapitole...
Ďalej ma zaujala Michaelova nehoda pri nakrúcaní - ďalší údeľ osudu, hip-hip-hurá! Teda, nevysvetľuj si to zle, mňa samozrejme srdce bolí z každej zlej udalosti, ktorá Michaela postihla, ale v tomto prípade mi ide LEN a LEN o dobro tohto príbehu a také veci proste do neho patria, život nie je len "med lízať". Preto som rada, že sa im ten perfektný a dokonalý domček z karát trošku narušil, aj keď to nieje žiadna veľká katastrofa. (ALE JE!!!!! Chudáčik Michael, tá ruka musela bolieť:-*)
Len tak ďalej, prajem MNOŽSTVO ORIGINÁLNYCH nápadov a myšlienok, ktoré sa ešte nikde inde neprezentovali. Neskonale ma potešíš, ak v budúcej časti poriadne zamiešaš karty;-)
GBY!!!!
Michael
(aďuška-jackie, 19. 9. 2012 16:49)