ALLISON
„Tak, už sa to nesie.“ Vbehla do útulnej izby Janet a v rukách držala dve šálky rozvoniavajúcej horúcej čokolády. Veselo sa usadila vedľa mňa na posteľ a pritom mi podala jednu zo šálok. „Tak rozprávaj, ako to vám dvom klape?“
Pravdupovediac, vôbec nemám chuť na rozhovor o mne a Michaelovi. Odkedy bol naposledy u mňa sme spolu vôbec neboli. Jediný zdroj kontaktu bol telefón.
„Deje sa niečo? Nechutí ti tá čokoláda?“ S obočím niekde vysoko vo vlasoch po mne Janet kukla. Lyžičkou zamiešala sladkú pochutinu a ochutnala z nej. „Veď je skvelá.“
„Nie, Janet, čokoláda je výborná, len.“ Ostala som ticho a prázdnym pohľadom som sledovala hladinu mojej najobľúbenejšej maškrty v šálke. „Neboj sa, nie je v nej cukor. Mama do nej dala umelé sladidlo.“
„Nejde tu o tú čokoládu, Janet.“
„Aha, Michael. Však?“ Oblizla lyžičku a odložila ju spolu so šálkou na nočný stolík.
„Janet, ako si prišla na to, že ide o Michaela?“
„Vieš, pokiaľ ide o môjho brata a teba, mám taký šiesty zmysel. Tak už povedz, čo zase to tupelo vyviedlo.“
„Veď to, že nič.“
„Ako to, nerozumiem.“ Zamyslene sa poškriabala vo vlasoch. „Stalo sa niečo počas vášho výletu na nakrúcaní Captaina Ea? Aj Michael bol odvtedy nejaký čudný, vôbec sa nechcel so mnou baviť.“
„To nie. Bolo to od neho milé, že ma tam vzal. Tak si predstav, že ma dokonca zoznámil s Georgeom Lucasom.“ Pousmiala som sa nad spomienkou na Georgea, ako sa so mnou priateľsky zvítal. Ale to je teraz vedľajšie.
„Tak potom? V čom je problém?“
„Janet, nehnevaj sa na mňa, ale naozaj nemám chuť sa baviť na túto tému. Musím to prebrať najskôr s Michaelom. Potom sa určite všetko dozvieš.“
-----------------------------------------
„Ahoj Allison. Janet.“ Pozdravil Michael skôr ako vošiel do Janetinej izby.
„Ty musíš mať nejaké zvláštne nadprirodzené schopnosti, ktoré si mi zatajil, však?“ Zalomila Janet rukami vbok a s očami prižmúrenými ako detektív nespúšťala zrak z prekvapeného Michaela. „Ako to myslíš?“ Opatrne sa priblížil a vtisol mi bozk na privítanie. „Ako si vedel, že tu je aj All? Pokiaľ ja viem, mala prísť až večer.“
„Janet, váš smiech bol počuť až pred hlavnú bránu.“ Zažartoval Michael, načo sa Janet urazila a uštedrila mu peknú ranu priamo do ramena.
„Nepôjdeme radšej do mojej izby?“ Obrátil sa na mňa.
„Bože môj, už bežte.“ Odpovedala Janet miesto mňa a už nás oboch hnala preč.
„Naozaj sme sa tak hlasno smiali?“ Bola moja prvá otázka, keď za nami zavrel dvere a ľahol si vedľa mňa do postele. „Isteže nie. Mama mi to povedala.“
„Asi ti príde divné, že som prišla skôr, ale nemohla som to doma vydržať.“ Nadvihla som obočie a poškrabala sa na hlave – tieto sprievodné gestá som robila vždy, keď som mala niečo dôležité, či vážne na srdci a nevedela som, ako mám začať.
„Deje sa niečo vážne, však? Tento tvoj výraz tváre už dôverne poznám.“ Ľahol si na bok a lakťom si podoprel hlavu.
„Nie, nie je to zase až tak vážne.“ Odchlipla som si už zo studenej (horúcej) čokolády.
„Nemusíš to robiť.“ Dlhé hnedé prsty priloží na moje zápästie a chlácholivo ma pohladí. Táto Michaelova empatia ma vždy na ňom brala.
„Ako vieš, že chcem s tebou hovoriť presne o tomto?“
„A o čom inom by si chcela. Tiež som nad tým dlho premýšľal. Bol som tým až príliš rozčarovaný a chcel som všetkým ukázať aké mám úžasné dievča...“
„Michael.“ Polohlasne som vyslovila jeho meno a chcela som pokračovať ďalej, ale ten mi priložil prst k perám a zastavil ma.
„Počkaj, to nie je všetko, čo som chcel povedať. Ide tu o to...takto je to lepšie. Zbytočne by sme na seba iba pútali pozornosť, veď vieš.“
„Pôjdeš tam sám?“
„Nebudem tam sám. Spoločnosť mi budú robiť predsa Quincy a Lionel.“ Pokrčil ramenami a úsmev odhalil biele rovné zuby.
„Ale vieš, že to raz bude musieť prísť, tak prečo nie teraz?“ Začnem uvažovať skôr sama pre seba.
„Viem, ale teraz je na to priskoro.“
„Ach, Michael. Hneváš sa?“
„Nie, nehnevám sa. Veď koniec koncov je to tvoje vlastné rozhodnutie.“ Vstal a prstami prešiel po rámiku, v ktorom sa vynímala naša prvá spoločná fotografia.
Mrzí ho to! Poznám to na ňom. A to ešte nevie načo som sem pôvodne prišla. Opäť si to zle vysvetlil, ach.
„Michael, povedz mi čo vlastne chceš!“ Nervózne som sa pomrvila a opäť si odchlipla z pohára. „Na jednej strane hovoríš, že by bolo lepšie na to zabudnúť, presviedčaš ma, aby som ostala doma. A keď sa už definitívne rozhodnem, tak sa jednoducho urazíš. A nemáš na to najmenší dôvod. Niekedy sa v tebe naozaj nevyznám.“
„Nie som urazený, nie som.“
„Michael, tým, že sa mi otočíš chrbtom, nezakryješ svoje pocity. Naozaj som uvažovala nad tým, že by som tam s tebou šla. Ale keď sa tak na teba pozerám, celá tá eufória zo mňa opadá.“ Vstávam z postele a chystám sa na odchod, ale v tom ma Michael zastaví a objíme ma okolo pása. „Myslíš to vážne?“ Zaryje sa mi do zreničiek.
„Áno, práve preto som prišla, aby som ti to oznámila.“
Vymámim sa z jeho objatia. „Ale ty by si bol radšej keby s tým nesúhlasím a nemusel by si ma tam brať, však?“
„Ach, je mi to ľúto, že si toto myslíš. Ja som ťa len nechcel do ničoho nútiť, chcel som to nechať na tebe.“ Povie opatrne do ticha. „Nechcem aby sa moja sláva plietla do nášho vzťahu.“
Zmĺknem.
Namiesto toho aby som zareagovala sa zahľadím na hromadu papierov, ktoré ležia v rohu izby a nespúšťam z nich oči. Až keď môj mozog prepne na racionálne myslenie, doženiem sa k odpovedi.
„Michael, veď ja viem. Ale aj tak náš vzťah je už skôr oficiálny ako neoficiálny. Všetci o nás vedia, všade o nás píšu...mám pokračovať?“ Sadnem si na podlahu do tureckého sedu a rukami si podopriem hlavu.
„To má byť výčitka?“
„Nie, samozrejme, že nie. Viem ako si sa snažil strážiť naše súkromie.“ Naznačím mu aby si ku mne prisadol. Nakloním sa k nemu a pritisnem svoje pery na jeho. Nežne sa s nimi pohrávam. Pomaličky sa odtiahol a zašepkal mi do ucha.
„Tak ako sa teda moja lady rozhodla?“
Len som sa naklonila k jeho perám a pokývala som hlavou. Vzal mi tvár do dlaní a vtisol mi bozk na čelo.
„Počkaj tu, hneď so späť.“ Vstal a s veľkým úsmevom odkráčal preč, pravdepodobne do kuchyne. Využila som túto chvíľku, keď som sama a pokolenačky som sa presunula k rohu, kde ležali hromádky papierov. Chvíľku som premýšľala, či vôbec mám to právo prezrieť si ich, ale zvedavosť víťazí.
Prvá myšlienka, čo ma napadla bola, že by mohlo ísť o nejaké texty k piesňam, alebo básne, poprípade Michaelove kresby, ale nie. Boli to listy.
Zamilované listy!!!
Čo to má sakra znamenať? Tie slečny nevedia, že je zadaný?
Viem, že nemám najmenší dôvod žiarliť. Sú to len listy od pobláznených fanúšičiek, ale aj tak.
Si ten najúžasnejší muž...
My dvaja jednoducho patríme k sebe...
Stačí, keď otvoríš oči a zistíš, že naša láska je tá pravá, skutočná.....
Bože, tie dievčatá sú evidentne do neho zbláznené. Pousmejem sa nad ich výlevmi. Mali by práve ony otvoriť oči, inak si tú pravú a skutočnú lásku nevšimnú a nenájdu.
Ako som sa prehrabávala listami narazila som na jednu, ešte neotvorenú obálku. Mám alebo nemám? To predsa nemôžem urobiť, to by bolo už príliš.
V tom ale do izby vchádza za sprievodu hvízdania neznámej melódie a s vedrom zmrzliny v rukách Michael. Prudko zastaví, keď ma uvidí s obálkou v ruke nad jeho korešpondenciou.
Fajn, tak to je poriadny trapas. Mám sa vyhovoriť? To bude asi zbytočné. Čo by som mu povedala. Aj tak ma už predtým videl ako civím na tú kopu.
„Michael, ja....“
„Všetky si ich prečítala?“
„No, teda vlastne nie.“ Pohodím obálku medzi ostatné listy. „Prepáč mi to, Michael. Nemala som to čítať.“ Snažím sa ospravedlniť môj počin.
„To je v poriadku. Mal som ti o takýchto listoch povedať.“
Preboha, hádam si nemyslí, že by som nevedela, že mu fanynky vypisujú listy. Len ma zarazilo aké odvážne. Veď ja som s ním viac ako rok a nepovedala som mu také veci, ako písali baby v tých listoch.
„Michael, nevadí mi to – to že ti píšu. Viem, že ženám sa páčiš. Počúvam to dennodenne. Lenže problém je v tom, že ťa poznajú len z televíznej obrazovky. Vedia len to kým si a nie aký si. Preto sa mi zdajú tie listy, prepáč mi to, aj smiešne. A trochu ma aj zarážajú tie odvážne veci, ktoré tu vypisujú, veď vieš ktoré.“
„Občas sa s bratmi na tom zabávame.“ Izbou zaznie Michaelov chichot. Vezme posledný list a posadí sa ku mne. Položí na zem vedierko so zmrzlinou a otvára obálku. Vyberie z nej list staroružovej farby a začíta sa. No jeho výraz na tvári nenasvedčuje tomu, že by mu to prišlo vtipné, ako mi pred to pred malou chvíľou prezentoval. Znervóznela som z toho natoľko, že som mu ho jednoducho vyšklbla z ruky a začítala som sa.
To čo sa nachádzalo v obsahu ma zarazilo a...ranilo.
V liste sa totiž nenachádzali žiadne vyznania.
Ten list bol o mne!!!
Niekomu sa zrejme nepáči, že ja a Michael tvoríme pár a dosť ma v tom liste osočuje. Dokonca ma nazýva zlatokopkou a šľapkou. Vraj nie som dosť dobrá pre neho, že som odporná.
Prečítam si posledný riadok.
Tak komu dáš prednosť. NICOLE.
Ja ti dám prednosť, ty p-p-pobehlica jedna!!!
Odhodím list a vystrelím z Michaelovej izby. So slzami v očiach sa rútim dolu dreveným schodiskom. Dokonca som prehliadla aj Janet a Katherine, ktoré zrejme debatovali v obývačke a kričali na mňa, keď ma uzreli ako so vzlykom odchádzam z domu. Potrebovala som čerstvý vzduch.
Sťažka som preglgla. Už som myslela, že si to namierim rovno k bráne a najbližším autobusom sa odveziem domov, ale veci ako peňaženku spolu s kľúčmi a bundou som si zabudla v Michaelovej izbe.
„Allison, počkaj!“ Vletel mi do uší Michaelov hlas, ktorý beží rovno za mnou. Ale bola som taká rozrušená, že som ho ignorovala a utekala som ďalej. Až keď ma napokon dobehol som spomalila.
„Dostávaš takéto listy pravidelne?“ Sklamane som sa na neho pozrela a utrela si slzy z očí.
„Nie, nikdy som podobný list nedostal. Ver mi.“
Pokývnem hlavou a sklopím zrak na trávnik, len aby som sa mu nemusela pozrieť priamo do očí.
„Keby som vedel, čo ten list obsahuje, nikdy by som ho neotvoril.“ Zastrčí ruky do vreciek od čiernych nohavíc. „Je mi to tak ľúto.“
„Nemusíš sa ospravedlňovať. Ty predsa za to nemôžeš.“ Pohladím ho po ramene. Súdiac podľa výrazu v jeho tvári ho to vzalo viac ako mňa.
„Nemala právo niečo také napísať.“
„Michael, nechajme to radšej tak. Aj keď ma to mrzí, čo si myslí o mne osoba, ktorá ma vôbec nepozná.“
„Skutočne sa nechceš o tom porozprávať?“
„Teraz nie.“
Michael len prikývol a jazykom si navlhčil spodnú peru. Hm, jeho zlozvyk, v poslednej dobe to robí stále.
„Oh.“ Zvýskol a začal si rozopínať zips na žltej mikine. Vyzliekol si ju a prehodil mi ju cez ramená. „Je dosť chladno.“
Aj keď je za nami polovica februára a na sebe mám len pletený svetrík, vôbec mi nie je zima. Práve naopak, krv v mojich žilách sa rozprúdila natoľko, že aj ten posledný kúsok odevu, ktorý mám na sebe by som pokojne zhodila zo seba. Ale Michaelovým galantným gestom som nemienila opovrhnúť.
„Michael, nenahneváš sa, ak pôjdem teraz domov?“
„Domov? Myslel som, že ostaneš na večeru.“
„Ehm, radšej pôjdem.“ Rozhodla som sa aj napriek Michaelovmu prosebnému pohľadu. Nemohla som tam ostať. Cítila som sa mizerne. Prvýkrát v živote mi Michaelova prítomnosť nerobila dobre.
„Odveziem ťa?“ Napokon súhlasil, keď zistil, že nemá žiadnu šancu presvedčiť ma.
„To je v poriadku. Pôjdem autobusom. Aj tak som ešte chcela ísť pozrieť Lindu.“
Potrebovala som sa s ňou stretnúť. A ako sa poznám, skončím s revom v cukrárni pri poriadnom kusisku zákusku, ako si Linde vylievam srdce. A kašlem na celú hyperglykémiu, nech ma aj šľak trafí. Potrebujem sladké na nervy.
MICHAEL
„Michael, zlatko, deje sa niečo?“ V ušiach mi zaznie Katherinin príjemný hlas.
„Všetko je v poriadku, mami.“
„Michael, mne nemusíš klamať. Poznám, keď sa moje dieťa pre niečo trápi.“ Prisadne si ku mne za okrúhly stôl a nežne ma pohladí po chrbte ruky. „Tak čo sa medzi vami stalo. Videla som ju ako so slzami v očiach vybehla z domu.“
„Medzi nami je všetko v najlepšom poriadku, lenže...“ Zastavím sa a preglgnem, viem, že sa potrebujem niekomu vyrozprávať a komu inému by som sa mohol, ak nie mojej matke.
„Mami, vieš, ide o to, spravil som isté rozhodnutie, o ktorom nie som na 100 percent presvedčený.“
„A nerozhodli ste sa náhodou spoločne?“ Jej láskavé oči sa vryli do mojich. Vedela presne o čom hovorím. Už sme sa aj na túto tému bavili.
„Myšlienka, že pôjdeme spolu na Grammy Awards vo mne skrsla celkom spontánne. Bola medzi nami kvôli tomu aj menšia výmena názorov. Spočiatku s tým nesúhlasila, ale napokon zmenila svoj názor a dala mi kladnú odpoveď.“ Urobil som kratšiu pauzu, počas ktorej som sa osviežil mojou obľúbenou minerálkou Evian. „Priznávam, mám obavy, čo bude nasledovať po tomto. Nebude ľutovať svoje rozhodnutie? Prečo vlastne nakoniec súhlasila, keď bola tak razantne proti?“
„Michael, teraz ti to vysvetlím nie z pohľadu matky, ale ženy.“ Skonštatovala mama.
„Predpokladám, že ju máš rád.“
„Rád?“ Pousmial som sa. Je to príliš slabé slovo na vyjadrenie mojich citov. Vlastne môžem povedať, že ktorékoľvek slovo sa mi zdá príliš slabé.
„Určite aj ty sám si urobil nejaké gesto z lásky k nej.“
„Mami, myslím, že viem kam tým mieriš.“
„Michael, máš veľmi múdre dievča. Ona dáva tebe to, po čom si ty vždy túžil – ten obyčajný ľudský svet, chvíle strávené mimo objektívov fotoaparátov a kamier, kde si užívate vlastné súkromie. Robí to z lásky k tebe. Chce byť súčasťou tvojho života. Podelila sa s tebou o ten svoj a teraz si na rade ty.“ Vstala od stola a nakukla pod pokrievku od hrnca. „Ženy sú niekedy tak veľmi komplikované.“ So smiechom dodáva.
„Heh, zase až tak nie.“ Zasmial som sa do vetra. „Ďakujem, mami. Za všetko.“ Vrúcne ju objímem a vtisnem bozk na líce. „Keby niečo, budem vo svojej izbe.“
ALLISON
„Reveš ako malé decko.“ So zvýšeným hlasom trepne Linda päsťou po stole až predo mnou nadskočí tanier s čokoládovým koláčom.
„Linda, prestaň. Ľahko sa ti to hovorí. Sype sa to na mňa jedna radosť.“ Vzlyknem a napchám si do úst za kus koláča.
„O čom to hovoríš?“ Vybafla na mňa tak hlasno, že sme sa nevyhli zvedavým pohľadom prítomných ľudí.
„Tomu tvojmu nevypisuje listy nijaká Nicole a netvrdí mu v nich, že si zlatokopka.“
„To máš pravdu, ale snáď preto nebudeš robiť takú drámu.“
„Vieš ako som sa pred ním cítila?“ Spustila som plecia a zhlboka sa nadýchla, pretože mi opäť začalo zvierať hrdlo pri spomienke na dnešnú nepríjemnú situáciu.
„Ty kokos, to sa mi snáď iba zdá. Je to iba obyčajná závistlivá hlúpa ženská. Najlepšie čo teraz urobíš je, že to vypustíš z hlavy a začneš sa konečne venovať podstatným veciam.“ Z kabelky vytiahne krabičku cigariet. Elegantne jednu chytí medzi prsty a zapáli. „Uvidíš, všetko bude dobré.“
„Linda, asi máš pravdu. Sú aj horšie veci ako nejaká Nicole.“ Musela som súhlasiť, jej slová dávali celkom zmysel.
„Samozrejme, že mám pravdu.“ S natešením luskne prstami, koniec debaty.
„A čo máš inak nové?“
„Okrem toho, že mi na univerzite končí zmluva, nič.“ Neohrabane som sa pomrvila na mieste a pretrela si unavené oči. Dofrasa! Zaiste som si ich rozmazala.
„A čo budeš robiť?“
„Linda, tak to vôbec netuším. V poslednej dobe som veci podobného typu nestíhala riešiť.“ Napravím sa a povystieram obe nohy, už mi z toľkého sedenia začínajú tŕpnuť.
„Vieš čo, po ceste domov sa môžeme o tom porozprávať, dobre?“
------------------------------------------
Konečne, moja milovaná posteľ.
S chuťou sa do nej zvalím a prikryjem sa hebučkým paplónom. Dnešný deň mi dal poriadne zabrať, preto netrvalo dlho a už som takmer zaspala. Lenže skôr ako som sa definitívne ponorila do ríše snov ma niečo vyrušilo.
Telefón.
Prosím, nechajte ma spať. Zamrnčala som a vcucla pod paplón.
Keď sa však telefón nemienil vzdať, so zavretými očami som inštinktívne siahla po slúchadle. „Prosím?“ Monotónnym hlasom sa ozvem.
Nič, nikto sa neozýva, počuť len šum. „Haló?“ Zvýšim hlas. Niekto sa evidentne dobre zabáva, alebo bojuje sám so sebou, či sa ozve.
„Michael, si to ty?“
„Uhm, zobudil som ťa?“ S tichým a previnilým hláskom šepotal do slúchadla.
„Nie, teda vlastne, chystala som sa spať. A prečo šepkáš?“
„Randy s Marlonom ešte nespia. Nechcem aby nás niekto vyrušil.“ V slúchadle niečo zašuští, zrejme privieral dvere od svojej izby. „niekoľkokrát som sa ti snažil dovolať a ty si to nezdvíhala.“
„Ehm, áno, prepáč. Bola som s Lindou, veď vieš.“
„Sú takmer dve hodiny. Mohlo sa ti niečo stať.“ Povie vyčítavo.
„Michael!“ Zhíkla som, pretože ma dojal. Aj keď hovoril s vážnym tónom. Naozaj sa o mňa bál. „Prepáč mi to, musela som si prečistiť hlavu a...“
PRASK.
Na druhej strane ostalo hrobové ticho. „Michael, si tam? Michael!!!“
Čo??? Tresol mi slúchadlom?
Pozriem na telefón, ako keby mi mal dať jasnú odpoveď, čo sa práve stalo. Ale čakám márne.
Skúsim znovu vytočiť číslo, ale telefón je hluchý.
***
Hneď po prebudení som z postele vystrelila ako víchor a navliekla sa do nových džínsov a dlhého pruhovaného svetra. Na skrášľovacie procedúry nebol čas, len som si vydrhla zuby a husté vlasy zopla do drdolu, a už som prášila dolu Melrose Avenue na najbližšiu zástavku. Nastúpila som na autobus, ktorý mal priamu cestu do Encina. O necelých 15 minút som vystúpila na známom Hayvenhurst Boulevard.
„Ahoj, All. Ty sa tu kde berieš?“ Pribehla ku mne prekvapená Janet a vystískala ma.
„Ahoj, Janet, prišla som za Michaelom, je doma?“
„Samozrejme, že je. Ale ešte spí.“ Položí svoju ruku na moje rameno, keď vidí ako nervózne prestupujem zo strany na stranu. „Stalo sa niečo medzi vami? Vyzeráš divne.“
„Ach, Janet, keď ja vlastne neviem.“
„Ako to, že nevieš? Poď, porozprávame sa o tom.“
Janet ma zaviedla do svojej izby. Zamkla dvere a dokonca zastrela okno slabooranžovým závesom, ktorý vytváral spolu so slnečnými lúčmi prenikajúcimi cezeň v celej miestnosti príjemnú atmosféru.
„A povedz mi to všetko pekne dopodrobna a odzačiatku.“
„Michael sa na mňa hnevá.“
„Michael a hnevať sa? To je nejaká hlúposť.“ Mávne rukou akoby nič.
„Nie, Janet, myslím to vážne. A môžem si zato sama.“ Rozčarovane spustím plecia a pohľad sústredím na biely huňatý koberec pod nohami. „Správam sa k nemu hrozne, ale je úžasný, akú ma so mnou trpezlivosť.“
„A súvisí to s tým včerajškom, videla som ako si vybehla z domu.“
„Nie len s tým, je toho viac. Omnoho viac.“
Rozrozprávala sa som sa. Povedala som jej o všetkom. O Michaelovom návrhu, o našich výmenách názorov, skrátka všetko čo ma ťažilo na srdci.
„Správala som sa ako malé decko.“ Vydýchla som a hlavu si zaryla do dlaní.
„To by som netvrdila. Chápem ťa, že máš z toho strach, veď kto by na tvojom mieste nemal. A keby si náhodou potrebovala poradiť, môžeš sa na mňa spoľahnúť, už viem ako to v tomto svete chodí. A tú Nicole, či ako sa volá, vypusti ju z hlavy.“
„Hih, ďakujem, Janet, určite nezabudnem. Ale teraz idem za Michaelom.“
Potichu som sa vytratila z Janetinej izby a vkĺzla som do Michaelovej. Pozriem na posteľ, ale tá je prázdna, dokonca vyzerá nedotknuto. Pomalým krokom sa presuniem na druhú stranu a nakuknem cez posteľ. Ako inak, už sa to stávalo pravidelným Michaelovým zvykom, že namiesto toho, aby si ľahol do pohodlnej postele, si ustelie priamo na podlahe. Vraví mi, že mu to robí dobre na chrbticu, s čím pochopiteľne ja osobne nesúhlasím. Mala som tú možnosť spať na podlahe, dokonca sme to absolvovali spolu, ale na druhé ráno som vstala celá ubolená. Nič neprekoná mäkkú a dokonale ustlanú posteľ.
Kľaknem si pred neho a nosom sa jemne dotknem jeho. Vôbec však nereaguje. Nebudem ho budiť. Môj problém počká. Vyzerá tak roztomilo, keď spí.
Schúlim sa k nemu do klbka, ale ako som chcela k sebe pokrčiť kolená, nechtiac som do Michaela kopla.
„Ouvej.“
„Dobre ránko.“ Kukol na mňa spod hustých rias a s chuťou sa povystieral.
Presne toto na Michaelovi tak milujem. Nikdy som z jeho úst nepočula vetu typu: 'A ty tu čo robíš?' alebo 'Ty sa tu kde berieš?'
Vždy sa mu vyčaril sladký úsmev na perách a svojim úprimným výrazom mi dával najavo radosť z toho, že ma vidí.
„Nehnevaj sa, nechcela som ťa takto neľudsky zobudiť.“
„Krajšie prebúdzanie si ani nedokážem predstaviť.“
No nevravím. Nemilujte ho.
„A čomu vďačím za návštevu?“ Zvedavo naklonil hlavu a s očakávaním na mňa pozeral. Prišlo mi to ako keby presne vedel, že mu chcem povedať niečo dôležité, že to nie je jedna z tých bežných návštev.
„Vieš, večer, keď sme spolu telefonovali...niečo ťa nahnevalo, keď si zložil?“
„Zložil?“ Zvraštil čelo a zatváril sa ako keby o tom nič nevedel. Hádam mi len nechce povedať, že tak neurobil, dobre viem, že mi položil.
„Vôbec som ti nezložil. Mali sme menší problém s elektrinou.“
„Aha.“ Skrivila sa mi tvár. Bolo mi jasné, že sa mi podaril urobiť ďalší trapas.
Panebože, veď mi to mohlo zapnúť, keď potom aj telefón zostal hluchý. A evidentne sa aj Michael dobre na tom zabáva súdiac podľa toho, ako sa mu pery vykrútili do zakrývajúceho úškľabku. Nechcel, aby som sa cítila ešte viac trápne. Výchova a là stará škola sa v ňom nezaprie. Síce to moc nepomohlo, cítim sa rovnako trápne, radšej len pomyslene mávnem nad tým rukou. Veď aj takéto situácie patria do života a obzvlášť do toho môjho.
„Prepáč, Michael, som taká hlúpa.“
„To nie si,“ pohotovo zareagoval. „Si len skrátka svoja.“
Ostalo medzi nami ticho, ktoré občas prerušil slabý chichot, keď sa nám navzájom stretli naše pohľady, ale nevydržalo to dlho. Obaja sme razom vybuchli do smiechu.
Heh, som skrátka svoja. Beriem to ako kompliment. Vidieť, že si už na moje trápnosti zvykol a berie ma takú aká som.
„Dnes mi už ale neujdeš, tak ako včera.“ Naoko karhavým tónom mi hovorí.
„Sľubujem, že dnes nie.“
Michael
(aďuška-jackie, 20. 9. 2012 15:17)