V dnešnej dobe sa veľa hovorí o tom, aká je cirkev zlá, čo zlé napáchala i pácha ďalej. Mnohí tí, čo vidia jej škandály sú právom nahnevaní. Opúšťajú ju...
Často aj úprimne veriaci človek nevie čo má robiť, lebo je veľmi zmätení. Miluje Boha, túži žiť kresťanský ideál, ale viadiac toto všetko naokolo sa mu stráca spred očí.
Mnohí potom odchádzajú do iných cirkví či denominácií.
Tento problém nie je iba v zahraničí, ale aj tu na Slovenku.
Spomeňme si na mnohé finančné či morálne prehrešky cirkvi.
Každý počul o kauze Bezák.
Možno bude aj pre vás trochu inšpirijúci.
Rakúske médiá nedávno zaplnili správy o masovom odlive veriacich z Cirkvi. Uplynulý rok v tejto tradične katolíckej krajine z Cirkvi vystúpilo viac než 87 000 veriacich, čo je skoro dvojnásobok predošlého roka.
Hlavnou príčinou sú vraj aféry kňazov, ktoré sa prevalili práve v posledných mesiacoch. Zvrhlé skutky služobníkov Božích a ich zastieranie nadriadenými prinieslo pobúrenie veriacich aj neveriacich. V krajinách, kde sa platí cirkevná daň, sú reakcie na aféry obzvlášť viditeľné a citeľné pre Cirkev, keďže odlev veriacich znamená aj menej peňazí na platy duchovných a podobne. Verím, že mnohí opustili svoje duchovné zázemie preto, že ich pohoršenie bolo väčšie ako pozitívne skúsenosti zažité v Cirkvi. A to je smutné. Na druhej strane - škandály určite viacerým poslúžili aj ako vhodná zámienka pre neplatenie dane. No a kto túto daň v Rakúsku odmieta platiť, automaticky vystupuje (či je „vystúpený“) z cirkevného spoločenstva. Aj ja som sa po prevalení afér pohoršila, nahnevala, rozosmutnila. A keďže momentálne žijem v krajine pod Alpami, zamyslela som sa aj nad tým, kamže to smerujú moje cirkevné dane. Na odškodnennie obetí zneužívania? Na súdne procesy s nimi? Nebolo mi z toho veselo. Nech je to akokoľvek, nakoniec som si povedala – dám cisárovi, čo je cisárovo a Bohu, čo je Božie a nech on súdi, na čo sa jeho peniaze používajú.
To, že svinstvá vypudili ľudí z Cirkvi, je normálne. Ja si dokonca myslím, že „dobre nám tak“. Nech je to výzva pre nás všetkých, aby sme sa vrátili k podstate kresťanstva. Ten, kto nežije, ako hlása, na to jedného dňa musí doplatiť. Veď aj Biblia hovorí, že čo nie je pevné, vykýve vietor. Potrebujeme si uvedomiť, že veriacich v kostolných laviciach už automaticky neudržia krsty, cirkevné sobáše a nedeľná povinnosť svätej omše - ale jedine autenticky žitá viera. Ako povedal rakúsky kardinál Schönborn, Cirkev by sa mala viac zamerať na Božie veci, na šírenie evanjelia – a to, či je dôveryhodná, musí rozhodnúť kazdý človek sám za seba. Motív príslušnosti k Cirkvi sa v súčasnosti mení z tradície na osobné rozhodnutie – a je len dobré, že sa tak deje. Toľko kardinál.