Đuch- 1. časť
"Dobre teraz Ballonné," zavelila trénerka a oprela sa o tyč upevnenú na zrkadle. Vyskočila som, na jednu nohu som dopadla v demi- plié a kročnou nohou do sur le cou de pied. Mala som pocit, že sa mi to celkom vydarilo a tak som sa usmiala. "Celé zle," zahučala a zmraštila sa jej tvár, "pozri sa ako máš pokrčené koleno a tiež na tú špičku na na kročnej nohe!" Prišla ku mne a dosť silno mi pobúchala po nohe, aby som ju vystrela. Bola to neznesiteľná bolesť, ale za tie roky som si už zvykla. "Dúfam, že nabudúce to bude lepšie. Za necelé 2 mesiace je tu súťaž a ty ani nevieš Ballonné, ako potom chceš zatancovať celú kombináciu? SOm z teba nesmierne sklamaná." Tak teda sklamaná?! Nemôžem zato, že si neohnem nohu 30° dopredu. Ale za tú dobu, čo cvičím balet som si už mohla zvyknúť.
Z haly som vošla do šatne. Na elasťáky som si obliekla riflové kraťasy a cvičky vymenila za balerínky. Nechcelo sa mi dávať dole aj dres. Vyšla som von zo súkromného baletného štúdia nachádzajúceho sa v prahistorickej budove, kde už na mňa čakal vodič v čiernom mercedese. "Dobrý deň slečna Anna, kam to bude?" "Ako vždy- domov..." vzychla som si a zvalila sa na zadné sedadlo. Sledovala som okoloidúcich. Každý z nich bol tak iný, ale nikto nebol sám. Sám ako ja.... "Dobre, neľutuj sa zas!" prikázala som si v duchu a opýtala sa šoféra: "Je oco vlastne doma?" "Nie, ráno som ho bol zaviesť do Bratislavy na letisko. Išiel pracovne do Nemecka." "Takže zas prázdny dom?" "Keď si odmyslíte mňa, chyžnú, kuchára a záhradníka, tak potom áno." "Škoda, že to nemám ako využiť." "Ak budete chcieť môžeme si večer zahrať šach." "Ďakujem, Ešte popremýšlam."
"Dovidenia," povedala som, keď sme zastali na príjazdovaj ceste tesne pred vchodom. Otvorila som obrovské vchodové dverea ocitla som sa v priestrannej predsieni. NIkto tam momentálne nebol. Vyzula som sa a topánky odločila so skrine. "Slečna, slečna!" kričla na mňa chyžná Janka, keď som brala hore schody po troch. Bola to malá modrooká blondínka. "Koľkokrát som ti povedala, že mi máš hovoriť Anna?" "Prepáčne sleč...teda Anna, učiteľ klavíra vám doniesol noty, kým ste boli na hodine baletu. "No super," posťažovala som sa a zobrala si zväzok papierov hrubý asi 2 cm.
Vošla som do izby, kde už na mňa čakali Muro a Tara. "Choďte von na záhradu," prikázala som čiernemu kocúrovi a fenke veľkého bradáča. Rozhliadla som sa po rozhlahlej izbe. Pustila som si záznamník. Zas nič. A čo som čakala? Že by mi zavolala nejaká namyslená spolužiačka alebo nebodaj mama? Veď na čo by aj... Som iba jej dcéra. Nevidela som ju dobré 4 mesiace. Aj to tu vtedy bola asi na hodinku. Veď zachraňovanie veľrýb je dôležitejšie ako jej rodina. Ako ja a otec. Keby pred 9 rokmi neodišla určite by bolo všetko inak. Minimálne by som nemala doma každý deň inú zlatokopku, s ktorou si otec užil a potom ju poslal kade ľahšie. A možno by som ja nebola iba vzduch.
Sadla som si na stoličku pri klavíri a pohladila klávesy. Hranie ma vždy upokojí. Teda možno ani nie, ale určite sa odreagujem pri pohľade na 1 000 nôt predo mnou. Otvorila som zväzok od učiteľa niekde v strede a prečítala: "Bruce Springsteen- Streets of Philadelfia? Tom myslíte vážne pán Nitriansky?" Noty som si položila pred seba a žačala hrať. Celkom sympatická pesnička. Melodická. Len ten text... Asi ako pri väčšine pesničiek. Pamätám si ako som sa smiala, keď som v rádiu počula prvýkrát Tic- Toc od Keshy. NIekedy je nevýhoda, že hovorím, píšem aj rozumiem plynulej angličtene, nemčine, španielčine, francúžštine a snažím sa aj o taliančinu. Áno, takto to dopadne, keď nemáte čo robiť po večeroch a keď je váš záhradník španiel a kuchár talian.
Keď som si pieseň zahrala asi tretí raz obrátila som stránku, kde bola pesnička Someone like you (niekto ako ty) od Adele. Učiteľ tam dopísal- nové. Omg, veď tá pesnička vznikla pred 50 rokmi, predpokladám, že to bolo niekedy v roku 2011. Poťukala som si po čela a začala hrať. Popri hre som sledovala aj slová. Dávali zmysel. Popravde celkom sa mi to páčilo. Asi prejdem na trošku starší typ hudby. "Never mind, I'll find someone like you. I wish nothing but the best for you, too. Don't forget me, I beg..." spievala som si a pri posledných slovách zo mňa vypadli slzy. Nezapomínaj na mňa.
Ja viem, nič moc. Asi ako vždy, ale aj ja som si už zvykla. Dnes som dala Ducha takže DTMAL bude až zajtra. Viem, že som nedodržala dátum, ale ja robím, čo môžem, ale viete. Keby som nebola blbá mohla som dať čašt napríklad v piatok, ale to by som nemohla byť taká blbá. Lebo do siedmej som boal tréningu a potom si idem na bus, ktorý neexistuje a keď mi to došlo tak som sa pekne krásne musela 7 km trepať domov peši. Tak napr. preto som už potom nestihla dať časť. Cez víkend som zas bola u starkej, kde to najde a tak. Takže ďakujem za pochopenie :)
Krásna časť :)
(Deniska, 16. 4. 2012 21:46)