25.Feelings
25.Feelings
Neviem, čo sa stalo, ale nastali nejaké problémy. Chalani ich museli riešiť a ja som nemala čo robiť, tak som si sadla na stoličku ku stolu. Rozmýšľala som nad večerom. Bude to poriadne super. Na tento moment som sa tešila, teda pokým ma nezrazilo auto. Potom som sa už zmierila s tým, že na ich koncert nepôjdem. No neskôr som sa naučila rozoznávať ich piesne podľa vibrácii. Každá ich pieseň je trochu iná, čo sa tohto týka. A od vtedy som zase chcela ísť na ich koncert. Aj keď ich nebudem počuť. Niekto mi poklepal prstom po pleci.
"Môžem si prisadnúť?" bol to ten technik, ktorý bol pred tým na pódiu.
Usmiala som sa a prikývla som.
"Nemôžeš od nich odtrhnúť oči," poznamenal.
Celá červená som sklopila zrak. Jasné, že to bola pravda, ale dúfala som, že si to nikto nevšimne.
"Len ťa chcem varovať, že si jedna z mnohých," povedal vážne.
O čo mu ide? Ako to myslí?
"Nie si jedná, ktorú mi predstavovali. A ani jediná, ktorú zobrali na koncert," povedal a odišiel.
Musela som tam sedieť a pozerať do blba poriadne dlho, lebo keď za mnou chalani prišli, bola som hladná ako vlk. Keď sme sa najedli a prišli na izbu, boli tri. Fu... ak je o ôsmej koncert a ja musím ísť znovu do sprchy, zmyť si vlasy, obliecť sa, namaľovať, nalakovať si nechty a učesať, tak to za dve hodiny aby som išla do kúpeľne. Samozrejme sme nemali čo robiť a tak sa začala vankúšová vojna. O piatej do našej izby vošli maskérky, všetky vysmiate a také umelé. Mala som chuť im vyškriabať oči. Keď nás zbadali zdesene vykríkli. Nechápavo som sa pozrela do zrkadla. Preboha. Perie som mala zamotané vo vlasoch a bolo mi jasné, že tak ľahko ho odtiaľ nedostanem. Rýchlo som bežala do kúpeľne. Ako to mám všetko stihnúť za tri hodiny? Keď som si zmyla vlasy dostala som preč asi polovicu peria. Niečo som vybrala prstami a zbytok som vyčesala. Nebolo to až také hrozné. Ešteže som si pripravila oblečenie na koncerty dopredu. Neviem, čo by som teraz robila. Na prvý koncert som zvolila športovejšie oblečenie. Rifle, tyrkysové tričko s okuliarmi, kožená bunda a modré tenisky. Nič zaujímavé. Obliekla som sa a už som opäť stála pred zrkadlom. Spravila som si zapletaný vrkoč na pravú stranu a nalakovala som si nechty. Trošku svietili lebo boli tyrkysové. Dala som si len jemný make-up, špirálu a tekutú linku. Na tiene som sa vykašľala. S chalanmi som sa dohodla, že prídem o pol ôsmej. Zbehla som dole, ale nevedela som kade. Recepčná ma za nimi nechcela pustiť a pustila ma, až keď som jej ukázala spoločnú izbu. Konečne som vošla do ich šatne. Všetci vyzerali úplne dokonale. Usmiali sa na mňa, ale bolo vidno, že sú nervózny. Bolo to na nich vidno najmä, keď stáli za "oponou". Všetkých som ich objala.
"Chalani, vy to zvládnete. Tak ako vždy. Keď prídete na pódiu a začne spievať, tréma opadne," povedala som, keď prechádzali okolo mňa.
Nechcela som stáť medzi ľuďmi a tak som si pritiahla stoličku a sedela som v zákulisí. Hneď ako som uvidela úsmevi na ich tvárach, vedela som si predstaviť ten krik.