9.Feelings
9.Feelings
Zaynov pohľad:
Šiel som na svoje obľúbené miesto, aby som trochu popremýšľal. Už som tam dávno nebol, lebo som nemal čas. Poriadne ma zaskočilo, že keď som vošiel, uvidel som sedieť na zemi dievča, ktoré plakalo. Tak kamarát, ak nechceš vzbudiť pozornosť, rýchlo odtiaľto vypadni. Neskoro.
"Nech si ktokoľvek, choď preč a nechaj ma," povedala a zdvihla hlavu.
Spoznala ma. Si došiel kamarát. A vtedy ma to dievča prekvapilo. Aj keď ma spoznala, nezačala kričať ani nič podobné. Pozrela sa na mňa, no potom sa znovu sklonila a začala plakať. Ten prízvuk. Keď hovorila, znelo to inak. Určite nie je odtiaľto. Je celkom pekná. Poriadne pekná. Čo ju asi tak trápi? Odhodlal som sa vykročiť.
Nika:
Zrazu som pocítila čiusi ruku na svojom chrbte.
"Si v poriadku?" opýtal sa ma.
Pozrela som sa do tých známych hnedých očí, ktoré som toľko krát videla na fotkách a túžila som ich vidieť naživo. Po tvári mi opäť stekali slzy, takže som nič nevidela. Pokrútila som hlavou. Teraz som potrebovala niekoho, kto by ma len počúval a nič nehovoril. Ja ani neviem prečo, ale zrazu som ho objala a opäť som sa rozplakala. Nič nehovoril. Len tak sedel vedľa mňa a držal ma v objatí. Keď som sa upokojila, odtiahla som sa a začala som sa mu ospravedlňovať.
"Neospravedlňuj sa. Radšej začni rozprávať, čo sa stalo," povedal mi.
A tak som mu všetko povedala. Teda všetko ako všetko. Takú dosť podstatnú vec som mu nepovedala. Nechcela som aby patril medzi tých, čo ma ľutujú, lebo som hluchá. Povedala som mu, že sme sa presťahovali a toto bol môj prvý školský deň. Spomenula som Mika a to, že ma strápnil, ale nie čo presne bolo na tom papieri napísané. Trvalo mi to dosť dlho, lebo občas som sa musela upokojiť pri záchvate plaču. A on tam len sedel a počúval ma. Žiadne, to bude v poriadku alebo podobné hlúposti. Za to som mu bola neskutočne vďačná. Keď som dorozprávala pozrela som sa na hodinky. Do pekla. Pol šiestej, naši ma zabijú, lebo nevedia, kde som. Rýchlo som sa zodvihla a utekala von. Bežal za mnou.
"Hej počkaj. Ako sa vlastne voláš?" zakričal.
"Nika," povedala som mu no nespomalila som, aj keď som utekala dozadu, aby som videla, čo hovorí.
"Počkaj. Bol by som rád keby sme sa ešte stretli, Nika," povedala a usmial sa tým svojím typickým úsmevom.
"Ja tiež. Zajtra o takom istom čase tu?" opýtala som sa.
Nepovedal nič len prikývol. Tak fajn. Rozbehla som sa. Ale kade? Mala som poriadne veľké šťastie, lebo som našla zadnú bránu nášho domu.