8.Feelings
8.Feelings
Po tvári mi tiekli slzy. Ako mohol? Jasné, on môže všetko. Bežala som domov. Nechcela som trčať v izbe, lebo by mi to len pripomínalo, že nie som doma. A ak by náhodou prišiel niekto z rodiny a začal to riešiť... Nepoviem im to. A vtedy mi čosi napadlo. Tašku som si zhodila v chodbe. Ani som sa nevyzula ( mama ma zabije ) a prebehla som cez kuchyňu a obývačku von na terasu. Zahľadela som sa na druhý koniec záhrady, ale cez slzy som toho veľa nevidela. Rozbehla som sa po pamäti. Prebehla som celú záhradu a dostala som sa až ku zadnej bráničke. Prosím, nech nie je zamknutá, čokoľvek len nech nie je zamknutá. Neviem, či pomohlo moje prosíkanie alebo som mala prosto šťastie, bránička sa utvorila, keď som stlačila kľučku. Zavrela som ju za sebou a rozbehla som sa. Behala som rada. Hlavne, keď som mala nejaký problém. Neviem ako dlho som bežala a ani si nepamätám presný smer, ktorým som bežala, ale zrazu som stála, pred nejakým rozpadnutým dreveným domčekom. Pomaly som otvorila dvere. Tu nikto nebýval už asi pekne dlho. Vošla som do prvej izby, ktorú som videla. Toto miesto si musím zapamätať. Tá príroda okolo pôsobila tak upokojujúco, že som na chvíľu prestala plakať. Sadla som si na zem oproti oknu, rukami som si objala kolená a rozmýšľala som. Ako som si mohla myslieť, že mi to prejde? Veď on je frajer triedy. Nemala som hovoriť to, čo som povedala pred celou triedou. Ale on ma vyprovokoval. Urazil ma. Keby som mu to nepovedala, rozplačem sa pred tou tabuľou, ale myslím, že by to bolo lepšie ako toto.
Obedná prestávka ( koniec vyučovania ) :
"To čo máme za gebuzinu?" opýtala sa Suzi, keď sme sedeli pri stole.
"Robíš si srandu? Toto je za posledných päť rokov najlepšie jedlo, aké som jedla v školskej jedálni. Keby si vedela ako varia u nás, tak by si niečo také nepovedala, " hovorila som s plnými ústami, oblizujúc si ústa aby som nebola špinavá.
Zvyšok obeda sme strávili preberaním nejakých hlúpostí. Už som mala dojedené tak som sa jej pozdravila, zaďakovala som jej za pekný prvý deň a odišla som. Celoú cestu po škole sa na mňa ľudia pozerali. Niektorý dosť divne, iný sa smiali. Žeby sa klebeta šírila tak rýchlo? No a čo. Aspoň do mňa nebudú šprtať. Počkať. Veď oni ani nemohli, keď nevedia, že som hluchá. Niekto ma chytil za plece a otočil. Suzi.
"Počkaj Nika," povedala a niečo mi dala dole z chrbta.
"Nechaj to tak Nika. Nesmieš si z toho nič robiť," hovorila mi keď som sa jej snažila zobrať papier z ruky.
Nakoniec mi ho dala aj keď z veľkou nevôľou. Pozrela som sa na ten papier a skoro som odpadla. Nie, nie, NIE! Vedela som, že je odporný, ale až takýto? Na papieri bolo nakreslené ucho a bolo prečiarknuté červenou farbou. Pod tým bolo napísané ÚBOŽIAČKA. Pod tým bolo napísane: Podpis: Ale veď ty vieš kto som. Nie! Nemám ani žiaden dôkaz, že to urobil on. Do očí sa mi valili slzy. Podala som papierik Suzi a bežala som domov. Určite po mne niečo kričala ale ja som sa už neotočila.
A tak tu teraz sedím a rozmýšľam, čo som komu urobila, že ma život takto potrestal. Zrazu na mňa padol nejaký tieň.
"Nech si ktokoľvek, choď preč a nechaj ma," povedala som no zdvihla som hlavu ak by mi chcel dačo povedať.
Skoro som odpadla. Veď tam stál... Mozog som mala ako zamrznutý a nedokázala som rozmýšľať nad ničím iným ako nad dnešným školským dňom. Sklonila som hlavu a opäť som začala plakať, aj keď predo mnou stál Zayn Malik.
rozpadnutý drevený domček
Zayn