Feelings 2-26.časť
„Nika, vyrieši sa to, nemusíš,...“
„Zayn, prosím ťa odvez ma domov. Nechcem tu byť už ani o sekundu dlhšie. Ten sviniar klamal a ja som si to zlizla za neho. A môj chlapec ma nazval štetkou. Vlastne môj bývalý. Nemám tu už viac čo robiť. Prosím, odvez ma domov,“ povedala som zadržujúc slzy.
„Ak na tom trváš,“ povedal Zayn a zobral si kľúče od auta.
Prešla som okolo davu, ktorý sa prizeral na to ako odchádzam a na nikoho som sa nepozrela. Ani som nevedela, či tam Niall je alebo nie je. Vtedy mi to bolo jedno. Počkala som, kým Zayn odíde z parkoviska a dala som slzám voľný priebeh. Plakala som potichu no on si to aj tak všimol.
„Buď prosím ťa ticho,“ vzdychla som si, keď som videla, že ide niečo povedať.
„Na to, že máš sedemnásť si trochu drzá,“ povedal.
„Nemám náladu,“ šepla som a zavrela som oči.
Celú cestu sme boli ticho, za čo som bola Zaynovi vďačná. Posledné na čo som mala chuť bolo rozprávať sa. Oči som otvorila, až keď auto zastalo.
„Si doma,“ zahlásil.
Keď som otvorila oči, čakalo ma prekvapenie. Nestáli sme pred naším malým domčekom ale pred vilou.
„Povedala som domov, Zayn,“ prevrátila som očami.
„Toto je aj tvoj domov,“ povedal Zayn a išiel mi otvoriť dvere.
Nechcela som, no nemala som na výber. Vystúpila som z auta a vošla som do domu plného spomienok. To som sa prvý krát zoznámila s chalanmi. Tu som im povedala, že som hluchá. Tu mi Niall prvý krát povedal, že ma ľúbi. Tu som chalanov uvidela po dvoch rokoch. Všetko to mi prešlo hlavou, keď som vošla do obývačky a sadla som si na gauč.
„Dáš si čaj alebo kávu?“ opýtal sa Zayn.
Nič som nepovedala len som si zložila tvár do dlaní a ticho som vzlykla. Sadol si vedľa mňa a jemne ma rukou objal okolo pása. Nezvládla som to. Spustila som hysterický plač. A zrazu to bolo ako pred rokmi. Sedel a nič nevravel. Neľutoval ma a nevravel, že všetko bude v poriadku. Proste len sedel a objímal ma. Bol to ten starý Zayn z tej starej chatrče, kde sme sa stretli.
„Prepáč,“ povedala som, keď som sa odtiahla a všimla som si, že jeho tričko je on mojich sĺz a riasenky.
„To je v poriadku,“ povedal jemne.
Ani neviem ako a zrazu sme sedeli na gauči prikrytí dekou a pili sme čaj. Neviem či to bolo tým, že som sa konečne uvoľnila a poriadne som sa vyplakala alebo som skutočne bola taká unavená ale viečka mi pomaly začali padať. Chcelo sa mi spať a ja som tomu nevládala a ani nechcela vzdorovať.
„Zayn?“
„Hm...?“
„Zavezieš ma domov? Som unavená a chcem sa vyspať.“
„Môžeš spať aj tu.“
„Dobre, dobre,“ povedala som bez rozmyslenia, už skoro v polospánku.
„Zayn?“
„Áno?“
„Zavolaj mojej mame.“
„Už som jej volal, Nika.“
„Tak to je dobre...“
„Si unavená, musíš sa poriadne vyspať. Dobrú noc.“
Tesne pred tým ako som sa stratila vo svete snov, som pocítila niečie ruky pod mojimi kolenami a na chrbte. Potom bol podo mnou už len prázdny priestor. Potom som sa už stratila v tme a snoch.
Z pohľadu Nialla:
Bol som aký naštvaný, že keď Nika odišla so Zaynom bolo mi to úplne jedno. Zostal som sedieť na pláži a nadával som sám sebe, že som hlúpy. Ako som si mohol myslieť, že sa zmenila? Stále je rovnaká štetka ako keď sem prišla. Ale aj takú si ju mal rád, šepol mi hlások v hlave. Tak to teda nie. Neviem ako dlho som tam sedel, zatiaľ čo všetci boli vo vode a bláznili sa. Bol za mnou Liam, ale poslal som ho preč. Atmosféra zhustla po odchode tých dvoch. Ale uľavilo sa mi, že na chvíľu vypadli. Neviem, čo by som urobil alebo povedal, keby tu boli. Miestami som aj tak cítil Harryho pohľad na sebe. Neriešil som to. Keď sa zvečerilo Zayn sa vrátil na aute. Schválne som nastúpil do druhého auta aby som nemusel byť s ním. Aj Harry to pochopil a tak som bol len s Louim a El. Kým sme prišli domov, z nikým som nehovoril.
„Som unavený. Dobrú,“ povedal som.
„Niall... no tak. To sa na nás budeš hnevať večne,“ povedal Zayn.
„Aj keby, teba do toho nič,“ štekol som po ňom a vyšiel som hore schodmi do svojej izby.
Pred tým ako som zaspal som myslel na Niku a na to, či som urobil dobre. Zaspal som s presvedčením, že to už aj tak nezmením.
Super!
(*Blackie*, 25. 7. 2013 2:49)