Láska je jednoduchá, to len my ľudia sme komplikovaní
12. 3. 2010
Láska je jednoduchá, to len my ľudia sme komplikovaní
Láska, ten cit, ktorý má na svedomí najväčšiu radosť i svár. No môže ona za to, že nedodržiava naše svetské pravidlá? Že sa neriadi zákonitosťami rozumu? Má sa nám podvoliť, keď to my by sme bez nej ťažko žili?
Najskôr to poznáte: Zbadáte niekoho, ku komu vás začnú tiahnuť všetky zemské sily a vaša myseľ sa nesústredí na nič iné. Pozorujete, odhadujete reakcie a zo všetkého najviac vás ťaží, čo máte robiť. Ozvať sa? Naznačiť niečo? Pravdepodobne sa však odvaha na nič nenájde a tá troška vašej snahy nie je dosť viditeľná. Takže to vzdáte a uzavriete s tým, že je pre vás tá osôbka pridokonalá a asi by o vás i tak nemala záujem. No čo máte robiť? Riskovať odmietnutie?
Ale no tak... Láska je predsa jednoduchá, nie? Tak prečo to nejde? Pre ľudskú hlúposť, neistotu a zbabelosť? Preto, že by vás mohli vysmiať? Chce od nás vari láska veľa?
Čo s nami robí, prečo kvôli nej trpíme? Mala by to predsa uľahčiť, máme byť šťastní!
Nájsť niekoho, kto sa k nám hodí, nie je ľahké a napriek tomu je najťažšie prehupnúť sa z jedného brehu samoty na ten druhý – spoločný. Tá voda sa zdá byť taká studená a hlboká... Utopili by sme sa! Môžeme skočiť šikovne, a predsa sa pošmyknúť na klzkom brehu odmietnutia.
Toto všetko akoby bol vírus ľudskej mysle, nezdá sa vám? Veď keby bol priateľ na tom rovnako, kričíte: „Skáč!“ a viete, že to zvládne! Prečo je to potom pri sebe samom také ťažké? Čo to komplikuje?
Sedíte v parku a vidíte, že je tam okolo vás veľa šťastných párikov v rôznom veku. Chcete patriť k nim? Máte na to dosť guráže? Vyberiete si správne? Čo urobíte vy, keď sa budete musieť rozhodnúť?