Liam:

Keď dorazil aj Paul, mohli sme vystúpiť. Musí mať všetko pod palcom a bez neho nemôžeme ani na krok. Odspievali sme jedno malé vystúpenie na autogramiáde a potom prišlo samotné podpisovanie a fotenie sa. Neskôr, keď sa všetko skončilo, chalani sa pobrali domov. Len ja som si vzal svoje auto a vyrazil iným smerom.. Netuším, prečo som to spravil.. Asi som bol poriadne sprostý, alebo to bolo len nejaké tajné želanie mojej mysle, no ocitol som sa pred dverami do domu, kde bývala Veronica. Viem, že som to nemal robiť, ale.. nedokážem si pomôcť.. Zaklopal som a otvorila mi pravdepodobne jej mama. Najprv otáľala, ale nakoniec ma pustila dnu. Zaklopala na dvere Veronicinej izby. "Zlatko, máš tu návštevu." povedala a odišla. Nechala ma stáť samého predo dvermi do je izby. Pohľad mi okamžite padol na ňu. Nevideli sme sa viac, ako pol roka. Zmenila sa.. Prechádzal som po nej očami a dlho som nevedel zo seba dostať nejaké slová. Nakoniec však zo mňa vyšlo šepotom len prosté "Ahoj."

Veronica:

O týždeň neskôr som už bola doma. Stále som mala väčšie brucho, takže som si obliekala rozťahané veci. Práve som si hľadala vhodnú školu, keď ma vyrušila mama. Pozrela som sa na ňu, no pohľad mi zostal na tom, kto stál za ňou. Myslela som si, že mám halucinácie.. Nedokázala som sa mu ani odzdraviť. Vyzeral inak. Ešte krajšie ako pred tým. Neverila som, že je tu. Myslela som, že už na mňa dávno zabudol. Čo povie Paulo, keď sa to dozvie?? A čo poviem Liamovi ja? Určite bude žiadať vysvetlenie. Zaklapla som notebook a pozrela som na neho. "Nemal by si tu byť.." povedala som, no sama so nespoznávala svoj hlas.

(tu budú písané myšlienky jednotlivo pre každého, nedá sa to proste sústrediť na jednu osobu, takže..) Liam & Veronica:

Zarazil som sa, keď som ju počul. Nezmenil sa len jej zovňajšok. Hlas mala oveľa tvrdší, ako kedysi.. "Viem, že nie. Ale.. Chcel som ťa vidieť. Musel som vedieť, čo je s tebou.."

"Tak už to vidíš.." povedala som a hľadela som si na ruky.

"Nechceš sa so mnou ani rozprávať? Vysvetliť mi všetky tie telefonáty, na ktorých konci bolo len pípnutie odkazovky? Tie noci, kedy som kvôli tebe ani chvíľočku nespal, lebo som sa bál, čo je s tebou?" pozrel som sa na ňu. "Čo sa to vtedy s nami stalo?"

Zaťala som zuby. Nemôžem mu nič povedať..Paul by bol schopný všetkého. "To je už jedno, nie? Veď si šťastný. Zabudni na mňa."

"Jedno? Nie, nič mi nie je jedno. Vôbec nie som šťastný. Všetko to len hrám, keď niekde som, aby sa o tom nerozprávalo, ale vo vnútri mám jedného obrovského červa, ktorý na nahlodáva vždy, keď si na teba pomylsím.."

Pozrela som na neho so slzami v očiach. Chcela som ho ešte vidieť. Tie jeho krásne oči, pery, ktoré sa na mňa zvykli usmievať.. "Prepáč mi." šepla som. Musí ma nenávidieť. A ani sa mu nedivím. Ja nenávidím samu seba.

Pozrel som sa jej do očí a videl som v nich bolesť. Prvé, čo mi došlo bolo, že to nespravila ona. Nerozišla by sa so mnou.. "Nic.. vysvetli mi to. Prosím ťa. Ak budeš chcieť, potom ´ta nechám na pokoji, ale chcem vedieť, prečo si ma odkopla. Pravdu, nie tie chabé výhovorky z esemesky."

Nemôžem mu povedať pravdu. Ale čo iné mu mám povedať? Iba som nemo pokrútila hlavou. "Radšej choď, prosím ťa."

"Nepohnem sa odtiaľto.. Prosím." chytil som ju za ruku.

Okamžite mi naskočila husia koža. No nedokázala som sa na neho pozrieť. "Tak to tu budeš veľmi dlho.."

"Ostanem tu tak dlho, kým mi to nepovieš. Nezbavíš sa ma. Povedz mi, čo sa zmenilo? V jeden deň sme sa šťastne objímali a bozkávali a hneď, ako sa vrátiš domov mi nedíhaš telefón.."

"Veci sa menia.."