Veronica:

„Nic, nemôžeš tam ísť!“ chytil ma Liam a pritiahol si ma k sebe. Snažila som sa mu vytrhnúť, ale nešlo to.  "Čo mám robiť? Bože..Musím tam ísť, oni ich nezachránia.." bola som hrozne vyplašená. Srdce mi prudko bilo a plakala som. V tom dome som vyrástla. Ale najviac som sa bála toho, že sú tam naši.. Do domu práve vbehol hasič. „Možno tam ani neboli.." snažil sa ma upokojiť. Silno som ho objímala. Cítila som dym a rozkašlala som sa. Oheň pukal a pri každom puknutí mi naskočila husia koža.  

Stáli sme tam asi celé hodiny. Ľudia sa pomaly rozchádzali, hasiči mali stále dosť roboty, ale oheň vyhasínal a nakoniec sa stratil úplne. Po dome však zostali len trosky.. Keď som zbadala náš dom, teda vlastne to čo z neho zostalo, strašne som sa rozplakala. "Koho sa mám spýtať, či..?? Kde sú moji rodičia?" pozrela som sa na Liama. Spolu sme šli k hasičom a tí nám povedali, že nenašli nič. No obávajú sa, že tam mohol niekto byť.. Sadla som si na obrubník a objala som si rukami kolená. Nevedela som, čo mám robiť. Tohto som sa bála. Bola som až príliš šťastná na to, aby to vydržalo..Vedela som, že sa niečo stane. Ale že to bude až také strašné, tak na to som pripravená nebola. Liam si sadol vedľa mňa a bez slova ma objal. "Čo mám robiť?" šepla som a vzlykala som mu v náručí. Bol najprv ticho, potom sa potichu ozval. „Ešte nič nie je isté, Nic. Poď, pôjdeš ku mne. Počkáme si, ako dopadne vyšetrovanie.."

Skoro som odpadla, keď kúsok ďalej zastalo auto a vystúpili z neho moji rodičia. Najskôr som myslela, že to boli iba moje predstavy ale bola to skutočnosť. Našťastie. Vraj ich pozval otcov kolega na návštevu. Osobne sa mu pôjdem poďakovať. Mamina bola strašne bledá a začala plakať, dokonca aj otec plakal, keď zbadal dom.  Keď som ich poriadne vyobjímala, išla som za Liamom, ktorý stál na boku a tiež bol vyplašený. "Ja.." začala som ,ale ani som nevedela, čo mám povedať. Iba som ho objala. „Som rád, že sú v poriadku.“ Povedal a tiež ma objal.   "Aj ja..veľmi. Ďakujem, že si tu so mnou." Liam prikývol a usmial sa. "No a.. kde dnes budete?“                                

"Ja neviem.. Asi pôjdeme ku starej mame. Býva kúsok odtiaľto." povedala som a pozrela som sa na ruiny čo zostali z nášho domu. „Nic, ak budeš čokoľvek potrebovať, som tu pre teba.“ povedal Liam. Pozrela som sa na neho a pohladkala som ho po líci. "Ďakujem. Ale poďme radšej preč, dobre?“ objala som ho okolo pása. On ma chytil okolo ramien. "Budeš aj dnes u nás, alebo..?"                                                                                                  

 Dohodla som sa s našimi. Oni prespia u starej mamy a ja som išla s Liamom. Keď sme už v objatí ležali v posteli a ja som sa z toho všetkého spamätávala, spýtala som sa. "Liam? Spinkáš?" Pokrútil hlavou a otvoril oči. "Nie. Nejako sa mi ešte nechce."  "Ešte si mi nepovedal nič o tvojej rodine." šepla som.                                                                  

 "A čo by si o nej chcela vedieť?"

"Máš súrodencov?" 

"Dve staršie sestry. Dostával som od nich lekcie, ako zapôsobiť na dievčatá. Ale veľa som sa asi nenaučil, že?"

"Ja si myslím, že hej." usmiala som sa pobozkala som ho na plece. "A čo tvoji rodičia? Čo robia?" 

„Otec vlastní jednu firmu, mama je doma a stará sa mi o korytnačku." zasmial sa.  

"Čože??" začala som sa smiať. 

 "Nesmej sa. Lolly je náhodou veľmi dobré zvieratko." smial sa aj on. 

 "Lolly??" smiala som sa. 

"Prestaň. No a čo, ja mám rád korytnačky. Lolly mám od ôsmich, tak sa nediv, že sa tak volá." 

"Dobre.." smiala som sa, tak som si radšej zakryla perinou aj hlavu. "Lolly a lyžičky. Fajn celkom." 

 "Vidíš, čo všetko už o mne vieš. Ja o tebe neviem takmer nič. Povedz mi aj niečo o sebe." 

"Ja nie som taká zaujímavá." 

"Určite si. Ani na mne toho nie je veľa zaujímavého." 

"Ale je..Ja nemám strach ani z lyžičiek ani z príboru." 

"Ja nemám strach z celého príboru! Len z lyžičiek.“ 

 "Dobre..dobre.. Hovorím za seba." zasmiala som sa.  

 "Tak z čoho máš strach ty?" 

"Že ťa stratím.." 

 Pozrel sa na mňa. "Na to ani nemysli. Mňa sa už tak ľahko nezbavíš." usmial sa a pobozkal ma.

 "To som rada." usmiala som sa. "Dobrú noc, láska." 

"Dobrú." usmial som sa. Uložili sme sa a v objatí sme zaspali. Vlastne, len on, ja som nemohla spať, tak som len počúvala jeho dych. Nejako ma to upokojovalo. Potom na mňa však doľahla strata domova. Predsa len..zhorel tam v podstate celý môj doterajší život..