J.G. Tajovský - Maco Mlieč
1. 3. 2012
Maco Mlieč
„Mliečnik, a koľkože ste vy to už u richtárov?“ vše zastavil som sa pri starom richtárovie kraviarovi,
keď pásal pod cestou kravy.
Maťo vytiahol zaslinenú fajočku z úst, popravil na sebe vrece a jednu ruku pridvihol k oku,
ako by na pozdrav.
Poďakoval som mu a Maco díval sa, či sa ho dačo opytujem, lebo bol hluchý zpoly.
Zopakoval som hlasnejšie otázku, on dával pozor aj na ústa, a potom sme sa už shovárali.
Vedel, čí som, aj ma poznal, lebo som mu vše podal ohorok, alebo aj celú cigaru.
On mi bol za to dôverným a mňa zaujímal, že vídal som ho voľakedy na bystrých vraníkoch
v ľahkom vozíku s gazdom lebo gazdinou do mesta, do poľa; alebo zase seno svážať, drevo
voziť. Potom, keď okrivel, chodil s volmi za pluhom a teraz, že už aj ostarel, zoslabnul, pasie
už tretie leto kravy.
„A, pán môj, ktože to ráta?! Nuž od chlapectva,“ odpovedal hlasom, ako keby bol mal plné
ústa fučky, starý Mliečnik, pravým menom Maco Mlieč, ale tak ho už od štyridsať rokov nikto
nepovolal, a na priemeno počúval tak, ako keď ho mamka voľakedy Macíkom pozvala.
„A teraz že koľko máte rokov?“
„Ktože ho tam… Nuž ale budem mať iba dáky rok-dva menej ako náš gazda. On sa bol takto
v lete oženil a ja potom na jeseň prišiel som k nemu za paholka.“
Gazda mal už aspoň šesťdesiat rokov, lenže sa ten nedal s Macom ani porovnať. Bohatý, doprial
si, nič nerobil, peší nevyšiel ani do poľa, nuž mal brucho ako súdok a tvár ako mesiac na splni,
a na Macovi iba ohorená čierna chlpatá kožka na širokých, veľkých kostiach, čaptavá noha a
dokľavené prsty na rukách.
„A plácu že akú máte?“
„Peňazí?“
„Hej.“
„A len tak, čo potrebujem: na dohán, švíbalky a… A načo že sú mi už teraz? Aj tak by som ich
užiť nemohol. Ženy, detí nemám… A gazda sľúbil, že ma opatrí až do smrti, či budem vládať
dačo robiť lebo nie,“ s akousi hrdosťou odpovedal starý Mliečnik, že má také zásluhy.
Sedeli sme na medzi.
Maco pripálil si fajočku, dva-tri razy lepšie potiahol, aby sa mu rozfajčilo, utrel si zpakruky
zaslinené gamby a obrátil svoje myšacie oči na mňa a pokračoval.
Zlatý fond denníka SME
3
„A čože viacej človek zgazduje za mladi, ako keď ťa na starosť má kto opatriť a po smrti
zahrabať? To je najväčšia pláca, čo ja mám sľúbenú od môjho gazdu, Pán Boh mu daj zdravia.“
Skoro som nevedel, čo Macovi proti tomu namietnuť.
„Ale je to zaslúženô! Len si porátajte. Slúžite aspoň tridsať rokov, a čo by vám len po piatke
bolo vyšlo na rok, viete, koľké by ste teraz mali peniaze? Mohli by ste si len tak žiť a nemuseli
ani kravy pásť. I tak je to na vás už zle, tieto pľušte v jeseni, a zima, vietor, kravy zabiehajú.“
„A, ľaľa, aké sú tiché. Muchy neštípu, a môže sa rozpásať celým poľom,“ pretrhol ma v reči.
„No, len si porátajte, čo vám vravím.“
„A čože budem rátať… Veď ma zase choval za meru rokov,“ nechcel rátať Maco, lebo peniaze
maly preňho platnosť len po šesták-dva, za čo si mohol pálenky, dohánu a švíbaliek kúpiť.
„Odieval,“ pokračoval ďalej, „a pálenka a dohán — to tiež voľačo vynesie, čo len dva paklíky
do týždňa, a na fruštik, olovrant každý deň za pohár a cez kosbu, žatvu aj päť razí — to tiež
voľačo do roka koštuje aj toho gazdu. Zase treba uznať. Aj takto v meste, keď som čakal na
gazdu, už ako je richtárom, veru aj vína, mäsa, cigaru mi podal, mal by som hriech tajiť. A
mne bolo jedno: či v meste na vozíku pod cieňou driemať a či doma v koniarni,“ nevedel dosť
vynachváliť gazdu.
Zadivený vstával som.
„Tak vy ste, Maco, celkom spokojný so službou a plácou?“
„A veru sa nemôžem ponosovať, ani za mladi, ani na starosť.“
„Tak zdravý zostaňte.“
„Zdravý si choďte,“ rozišli sme sa.
*
Ja vlastne nemusel som sa pustiť ani do reči so starým Macom, len sucho rozpovedať jeho
históriu, nakoľko ju znám. Ale aby ste nepovedali, že vymýšľam, radšej som sa zastavil minulej
jesene pri ňom na medzi, aby ste z jeho vlastných úst počuli, ako sa má, že je so službou, s
plácou a celým svojím životom spokojný a hrdý na svoju sluhovskú vernosť a prácu, za ňu sa
mu už vyše štyridsať rokov dajú každý deň najesť, vypiť, pofajčiť a má sľúbenú opateru do
smrti, či bude vládať robiť lebo nie, a po smrti slušné zahrabanie.
Starý Mliečnik ako osemnásťročný prišiel k majetnému sedliakovi za paholka ku koňom.
Otec jeho valaštil, nuž aj malý Maco bol pri otcovi do sedemnásteho roku honelníkom a potom
poď do lepšej, väčšej služby za paholka k mladému gazdovi. (Tohoto otec bol tak nanáhle
zomrel, nuž mať chytro oženila devätnásťročného jediného syna a gazdovali.)
Mladý Mlieč bol mocný, robotný ako koník. Povrávali ľudia, že to preto, že bol od rodu trocha
nasprostastý a aj hluchý.
Zlatý fond denníka SME
4
Prezvaly ho teda dievky, ako do dediny prišiel a počínal ich, ako druhí paholci, naťahovať —
Mliečnikom, už neviem, či preto, že bol krátky, široký, hrdla nič — ako by ho z pňa odťal.
Zjednala ho mať, a kým tá a otec žili, stará gazdiná zaodievala Maca, dala mu vše na dohán,
lebo sa už bol naučil, ako všetci chlapci, ešte na salaši fajčiť, ale pár zlatých vše vyšlo materi
Macovej, ačkoľvek brala zo synovej pláce na každé sviatky po zlatom, po dva.
Ale rodičia mu potom jedno za druhým pomreli, stará gazdiná tiež, a Macovi na piaty rok už
nevyplatili, na šiesty ho nejednali a Maco slúžil ďalej.
Dali sa mu najesť, kúpili mu súkna na háby, krpce, dávali mu každý deň pálenky, na dohán si
vše vyprosil a takto šiel rok za rokom.
Keď mu rodičia pomreli, Maco sa bol chcel aj oženiť, ale za takého mrzkáňa hluchého nechcela
ísť žiadna dievka.
Je pravda, že Maco čela ani skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý preliaknutý,
len líca ako by ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, ako by ho všetky predné zuby
bolely. Vlasy ako ježa a hrdzavé voľáke, uší skoro nič. Ale jednak, keby sa bol poprosil, bol by
sa mohol oženiť. Ale on dievkam vynadal, naštekal a o ženu sa viac neobzrel.
Začas sa ešte držal ako mládenec, holil si celú tvár, vlasy si mastil, začesával a dával podstrihovať.
Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej, tým viac sa zanedbával. Neumýval sa, iba
v nedeľu, alebo keď ho gazdiná lebo dievky od stola zahnojeného oddurily; nečesal sa, len keď
mu vlasy už na plecia visely, vzal rajnicu, založil na hlavu a podstrihol si ich sám, aby nemusel
dva groše platiť, alebo mu ich zastrihli druhí paholci, pravda, z roztopaše, vše ho spravili na
väčšiu opicu, ako sa sám. Ruky utieral o nohavice lebo klobúk, a krpcov ani nevyzúval, iba keď
ho dačo omínalo, alebo keď podošvu bolo treba prišiť. Do hory, do poľa bolo to všetko dobré,
a keď išiel do mesta, zahodil na seba čiernu dlhú huňu a tá to všetko zakryla.
„A čo koho doň? Ani gazdu nič, keď si svoju robotu spraví…“
Tak za vyše dvadsať rokov bol Maco pri koňoch: oral, svážal, v zime okolo dreva, hnoja a vozil
gazdu, gazdinú do mesta.
Roboty bolo vždy dosť. Sluhovia iba jesť chodili do čeľadnej a sotva si stačil ústa utrieť, už
gazda, gazdiná vydávali nové rozkazy, robotu aj na tri dni.
Maco spával pri koňoch na pograde,1 a potom neskoršie, keď sa mu bolo ťažko štverigať hore,
spravil si posteľ vedľa koní.
Kone rád opatroval Maco, ako svoje vlastné, lepšie ako seba. Koľko razí, keď vyvolili gazdu
za richtára a cvalom vše v zime doleteli do mesta, stiahol Maco so seba známu čiernu huňu a
zakryl spotené kone, a on popchal premrznuté ruky krížom pod pazuchy, alebo ich rozháňal a
prestupoval hore-dolu, kým gazda meškal u slúžneho2 lebo na stoličnom dome.
Maco vozieval gazdu, gazdinú aj do poľa, na lúky, lebo už boli stučneli a nemohli, nemuseli sa
peší unúvať za robotníkmi. Maco stal sa tak viac panským kočišom ako sedliackym paholkom.
1Maco spával pri koňoch na pograde, visutej posteli v maštali.
2Kým gazda meškal u slúžneho, náčelníka okresu (úradníka, vymenovaného na to miesto)
Zlatý fond denníka SME
5
A gazda ho mal rád, lebo zo šiestich koní jeho dva boly najbystrejšie, najkrajšie a Maco ich
vedel isto v ruke držať a k tomu bol trpezlivý v čakaní do nekonečna.
Keď mu jedny kone ostarely, kúpil mu gazda druhé, mladé a tak sa stalo, že raz podvečer hnal
po gazdu do mesta. Mladé, nevycvičené kone sa mu splašily, prevrhly vozík do hrádze a Maco
zlomil si nohu.
Dal Maca gazda do špitála, lebo „škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma
zle malo vyhojiť“.
Maco sa vystrábil, ale noha zostala jednak krivá, lebo mu ju dolomilo v kolene, v ňom ho stále
potom pichalo, že nemohol sa na ňu smele opierať, ale vláčil ju vyvrátenú za sebou a pristupoval
až do smrti viac na priehlavok, ako na podošvu.
Nebol už teda súci ku koňom, a potom aj roky prichodily, prišlo mu robiť na voloch.
O pár rokov ale nevládal už ani volom jarmo na šiju vložiť, tak opadol. Premyslel teda gazda
tak, že ho dal ku kravám.
„Nech sa zahadzuje na tej jednej za nimi,“ smial sa, keď sa o tom s gazdinou radili.
Maco teda pásaval kravy od jari do jesene a cez zimu kŕmil, napájal, odchraňoval.
Spával už v telienci a veľmi si chválil, že mu nefučí a teliatko neublíži.
Že sa takto pomaly vracia ta, kde býval ako malý chlapec, k mladému statku, to si Maco raz
nevedel uvedomiť, každému násilnému ústupku bol vďačný, vlastne nevedel, že ustupuje.
Keď mu kone vzali, dobre, „aj tak mi už žily v rukách drevenejú“. Vzali mu voly, dobre, „ani
naložiť ako sa patrí, ani podvihnúť, ani brázdu, ako má byť, vytiahnuť… Táto noha moja čaptavá.
Ale druhých ožobráči ešte horšie. Nuž ďakovať Bohu, že som tak, ako som… Hó, Rysuľa,
ideš sem, Soboňa! Sto bohov, ale ti nadám, len sa mi ho opováž na cudzô. Nemáš dosť svojho?“
Ani nepomyslel na svoj úpadok.
Keď som sa takto po poli prešiel, vše som prišiel s ním do reči a som ho podpaľoval, a keď sa
mi trafilo k richtárovi, to sme si ho doberali aj s notárom, kedy sa už bude ženiť, a radili mu
všetky staré dievky, vdovice a prespanky.
Jedna že má peniaze, druhá troje detí, tretia že pije a bude pri nej aj jemu dobre, a s tou-onou
ho vždy domŕzali, že za ňou chodí…
„Len sa musíš dáko obriadiť, oholiť, škandry ostrihať, lebo ja ťa takúto pľuhu neosobášim,“
hovoril mu vážne notár.3 My sme sa smiali a Maco vytŕčal tri zuby zpod širokej gamby a tiež
sa uškŕňal, ale len preto, že sme sa smiali všetci.
Maco skutočne už bol zanedbaný úplne. Už aj desať rokov, čo sa neholil, len si tak vše nožnicami
zpamäti po brade kostrnky posrážal. Oči zaliate, vlasy ako stará riečica, ruky od blata a hnoja
všetky dopadané, len tá vrchná gamba, zarastená, čo mu trčala, a tie zuby zpod nej ako koly.
3„Ja ťa takúto pľuhu neosobášim,“ hovoril mu vážne notár. Notári, ktorí boli ako závislí úradníci exponenti vládnúcej triedy v Uhorsku, bývali
zpravidla i matrikármi. Civilný sobáš u matrikára bol povinný pre všetkých obyvateľov Uhorska. Až po odbavenom civilnom sobáši mohol
nasledovať cirkevný sobáš.
Zlatý fond denníka SME
6
„Ale, pán urodzenký, radšej trocha toho dohániku do fajočky…“4
Notár mu vše dal panenského dohánu5 do handričky a Maco, aby sa ho čím viac navoňal, hybaj
večer do čeľadnej za pec na lavicu a fajčil aj očima aj ušima; vyškrabal, pomiešal a fajčil znovu,
kým ho dievky nevyhnaly, že smrad robí.
„Ale veď mi je zima, ako ma trasie, a mokrý som… A čože? Aké panie! A druhí paholci vám
môžu smradiť,“ bránil iba vari toto jediné svoje právo a nechcel vyjsť.
Ale keď ho toľko vyháňaly, naučil sa celkom opatrne fajčiť v maštali a do čeľadnej prestal
chodiť, iba ak k jedlu. I to mu vyniesli: lebo už nechceli s ním z jednej misky jedávať.
V jeseni počal Maco polihovať na poli aj doma.
Zima, dych mu počalo stavať, v nohe ho tiež štiepalo. Ale nikomu sa neponosoval, len keď
veľmi štiepalo, hladil si rukami nohu, alebo ju v poli nad ohníkom prihrieval. Na bok mu voľakto
poradil surovej kapusty. Gazda mu so smiechom pripomenul, že to už pred smrťou, notár
doložil, že sa mu prichodí ponáhľať s tou ženbou, ak chce ešte dačo užiť, a každý dačo, ale
všetci len na posmech.
Maco ani slova, ani len dohánu od notára nezapýtal. Len si kázal dievkam navariť pľúcnika, že
mu ktorýsi kraviar-kamarát poradil, ale tie mu ho nenavarily. Priložil si ho teda sám k ohnisku
a dievkam našomral, že „pocháble pochabie, len frajerov keby bolo…“
Ale pľúcnik hneď nepomohol, kapusta tiež nie, nechal lieky tak a iba čo si častejšie vošiel pýtať
na dohán a od gazdinej pýtaval si pálenky s korením do skleničky. Do dohánu poradili mu mrvu
zo sena namiešať, a tak mu vraj ozaj dalo ľahšie dýchať.
O Vianociach už nevládal ani okolo statku. Tak ho vše aj za pol hodiny dusilo, že mu až slzy
tiekly. A od slabosti musel sa oprieť, sadnúť, a len fajku, fajku. Vše naprosil paholkov a tí zase,
keď videli, čo je s ním, aj z vlastnej vôle hodili sena kravám, napojili, odchránili.
Po Vianociach prichodí tuhá zima.
V telienci počalo Maca drgľovať, čo si aj vše slamy prihodil a vriec a handár na seba nanosil.
Ráno museli ho budiť, vlastne dvíhať, do jedla siliť, ale aj to len tak pobabril, lyžicou popichal.
„Už ja ďaleko nepotiahnem,“ vravel si sám sebe. „Ale hovädo je hovädo a aj to si musí odpočinúť.“
Na dvore ticho, všetko zaspáva, iba v Macovej duši ako by sa dnilo.
„S gazdom však na čom som? Mne sa len vari predsa bude treba porátať, ako mi aj ten —“
pomyslel na mňa. Porátanie, pravda, počal teraz chápať s druhej strany, nie, ako som ho ja bol
navádzal.
„Chová ma, šatí ma, na Všechsvätých nové krpce, baranicu mi kúpil… a ja roboty žiadnej.
Akože to ešte odslúžim, ak ma toto nepopustí…? Nepovedať nič? To by bolo… Nevedieť ani
4„Ale, pán urodzenký…“, ten titul sa pôvodne dával len zemanom (generosus = urodzený), neskôr aj iným vzdelancom.
5Panenského dohánu, doma vypestovaného, nie kúpeného v trafike.
Zlatý fond denníka SME
7
ako umierať. Akože si ľahneš do tej zeme?! Veď by som ani nezhnil,“ prišla mu na myseľ
jeho celoživotná filozofia: poriadne robiť (sebe či cudziemu, to mu bolo vedľajšie) a statočne
zomrieť.
Zodvihol sa so slamy a zavliekol pod okno.
Svetlo.
Otvorily sa dvere a okúňavo vovliekol sa do izby Maco.
Gazda sedel za stolom pri poháriku a prezeral akési ľajstre obecné.
„Gazda…,“ a zakašľal i zapišťalo mu na prsiach a stiahlo hlas, „ja sa už ďaleko nepovlečiem…
prišiel som sa porátať… ak som vám dlžen, koľko by som vám to teda ešte mal dosluhovať?“
vzrušene začal Maco.
„A čože je tebe, Maco, veď si ty voľáky celý nanič, shrbený, premenený,“ vstal a divil sa gazda,
lebo ho už pár dní nebol zbližša videl.
„Veď zato. Ak by som vám mal doplatiť, to by ma v tom hrobe večne mrzelo, že som si tak
vygazdoval na starosť,“ povedal a vypadly mu slzy.
„Ale, čoby, ešte ja mám…“ — sňal kalendár a s čistej strany vyčítal, „všetko spolu trinásť
zlatých ti vyplatiť a od Všechsvätých ti zase hádam dačo zvýši… Na ráno porátame s gazdinou
a tieto ti, ak chceš, aj hneď vyplatím,“ stával sa gazda veľmi spravodlivým aspoň teraz.
Macovi sa náramne uľahčilo, utrel si košeľou ústa, nos a oči a bol by sa zasmial od radosti,
keby ho nebolo všetko bolelo.
„Ale nie, gazda môj, neustávajte sa. Mi to bude vari dosť na pohreb. Len ma,“ a pristúpil ku
gazdovi a chytil ho za ruku, „nie ako koťuhu, dakde pod plot. Veď kým som vládal, robil som
ako druhí…,“ a Macovi slzy zablyšťaly sa pod chlpatou obrvou.
„Si hádam človek ako druhý,“ uistil gazda Maca ohľadom pohrebu. „Nuž ale či sa už ozaj
sberáš zomrieť?“
„Veru, vari už tu moja hodinka. A nestojím už ani za toho Miša (slepý starý kôň, čo sečku
rezával, mlieko do mesta vozil a takú ľahšiu robotu konal), nuž načože som na oštaru svetu aj
sebe,“ teraz už celkom spokojne hovoril Maco.
Gazda počal Macovi smrť vyhovárať, ako by sa jej ten bol bál, a Macovi bolo, ako keby mal
ísť na svadbu.
Hovoril mu, že mu pošle na ráno Švingorku (babu): „Namastí ťa špiritusom a do čeľadnej ti
musia postlať, zohreješ sa, prejde ti za dva-tri dni, a budeš chlap ako buk,“ a na potešenie nalial
Macovi do pohára vína.
Maco vzal, priložil k ústam, ale mu vypälo žalúdok, položil zpäť.
Gazdu vypočul, ale sa nepotešil. Bolo mu to ľahostajné. Ak vyzdravie, bude robiť; ak zomrie,
bude v hrobe hniť. A jemu bolo akô jedno, takô druhô.
Zlatý fond denníka SME
8
„No, dobre, keď pošlete, ale jednak, gazda môj aj gazdiná,“ a hľadal ju očima po izbe (ale tá
bola u sestry), „ďakujem vám, že ste ma celý môj život vo vašom dome obchodili, chovali, šatili
a všetko… Pán Boh vám daj zdravia, aj vašim deťom,“ chytil Maco gazdovi ruku a bozkal mu
ju prv, než by si ju bol mohol odtrhnúť od Macových úst.
Konečne aj richtárovi vypadly slzy a v svedomí bohvie, čo si myslel, ale všetko dobré. Bolo
už však neskoro.
Maca našli ráno studeného v telienci.
Gazda vystrojil mu krásny pohreb s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy
spravodlivé meno Macovo, aj kedy sa narodil a zomrel, že richtára celá obec pochválila, len
sluhovia v obci povrávali si, že však ho mal za čo pochovať…
