M. Kukučín - Keď báčik z Chochoľova umrie - casť 2
1. 3. 2012
........
18
„Koľko vám ho predal?“
Ondrej cítil výsmech, ktorý ukrýval sa v otázke — neodpovedal.
„Desať — dvadsať mier?“ skúmal Adam s tým istým úsmevom. „Ale iste dvadsať — na málo
sa on nepodberie.“
„Sto,“ temer šepky vyriekol Ondrej.
„Čo? Sto!“ Adam sa prestal smiať. Pozeral s istým súcitom na Ondreja. „Veľký ste mu dali
závdavok — však veľký?“ A temer so strachom čakal Ondrejovu odpoveď.
„Desiatku.“
„Chvalabohu!“ zvolal Adam a úsmev sa mu vrátil zase na ústa. Bolo vidno, že mu odľahlo.
„Máte vy šťastie! Dobre, že viac od vás nevydrankal. Desiatku — no, to ešte ľahko oželiete.
Len načo ste sa mu dali — načo! Ale ste nevedeli, že, že —“
„A čo ťa do toho, Adam?“ okríkla ho žena. „Každý robí, ako môže.“
„Veď to, že robí, ale necigáni takto! Čo nerobí aj on? A tento chudobný človek má mu darovať
svoje mozole?“
„Ale ja?“ ozval sa Ondrej. „Ja nie — kdeže by ja… Ak nemá jačmeň, vráti závdavok duplom…“
„Kdeže duplom! Buďte radi, ak na svoje vy… vy… Ale ako? V dome nemáš šajnového groša
— čítať ich vy ľahko nebudete. Urobte nad nimi kríž.“
Ondrej sa hlboko zamyslel. Rozvažoval, koľko sa nabehá, natrpí hladu a smädu, koľko ráz
sa nevyspí, čo sa natrápi, kým zarobí desiatku. Veď nie každý deň býva taký ako včerajší.
Často príde i strata na čase a ustávaní. Život kupca nie je ver na závidenie — zvlášte u nás,
v krajine roľníckej, kde kupectvo vzala do ruky kasta ľudí, ktorí ho znížili a zaniesli špinou.
A tu má darovať svoju prácu, krvavé mozole človeku ľahkému, ktorý z nich nemá iste osohu:
najviac niekoľko hodín zábavy. To mu bolo kruté. Podlosť, bezbožnosť Adušova dotkla sa
hlboko jeho duše. V tomto okamihu zhnusila sa mu ľudská spoločnosť, ktorá dá šliapať po
svojich zákonoch človeku ľahkému, bez všetkých mravných zásad. Čo sa ho nesprostí — či
nemá na to prostriedkov?
„A kedy už vstane — ten váš pán veľkomožný?“ pýtal sa Adama.
Adam spozoroval, s akým opovržením znelo to „váš“ z úst hosťových. Ten hlas hlboko ranil
Adama. Zdalo sa mu, že Ondrej považuje jeho za pomocníka a účastníka Adušových výstupkov.
„Môj nie — ja mám iného. Môj je Potocký, ten ma i platí. Tento… ja tohto…“
„A prečo ste uňho?“
„Veď tak: heno tej keby krky odkrútil,“ ukázal pri tomto šľachetnom úmysle na ženu. „Ona sa
sem driape — čerti ju vedia, čo ju ťahá. Akože nepôjdeš s ňou, keď si jej pred oltárom sľuboval!“
„Žena má nasledovať muže svého — a nie muž ženu,“ opravil Ondrej.
Zlatý fond denníka SME
19
„Veď keby ja bol pod tým zákonom — ale ja som len na prístupkoch u nej. Hej, keby nie to
— ja by jej dal Domaníc! Ale kde pôjdeš, hriešny človek? Pozrite, i o nohu som mal prísť, a
musíš trpieť… A to všetko len heno tá!“
„Čože urobím,“ bedákala žena, „akože si nechám veľkomožnú!“
„Keby bola na dačo,“ zakríkol ju muž, „lebo by ho ubila, lebo k stolovine priviazala, lebo mu
dáko porobila; toto by nestrpela. Ale čo — ona nie nič lepšia, ešte horšia.“
„Iď ho ty, luciferisko krivý — i tak ťa už Pán Boh dosť potrestal. Akože nestrpíš, keď je to
vlastný muž!“
„Veď tak! Treba sa s ním oblápať, bozkávať, že, že… Ach, hanba!“ odsekol dopálený Adam.
„Toť — s tebou sa bude; s tebou, s takým ufúľancom!“ sekala ho žena. „Čo ťa do toho — čo…“
Ondrej opustil rozvadených manželov. Vyšiel do pitvora. Nemal pokoja. Umienil si vec pokončiť
razom — a to hneď, na tú lebo na tú stranu. Neradil sa s nikým, bez klopania vošiel do
izby pánovej.
Tu panovalo ešte pološero; okná boli zatiahnuté záclonami a zmrznuté. Jedna posteľ nerozostlatá,
pri nej prázdna kolíska; oproti posteľ druhá, na nej rozložený pán Aduš. Ešte tuho spal.
Ondrej ho zobudil.
Trvalo hodnú chvíľu, kým sa Aduš spamätal. No rozišli sa mu driemoty, keď začul triezvy,
mocný hlas Ondrejov:
„Prišiel som po jačmeň, čo som v Podhradí kúpil. Ja, že sa zobudíte, čakal som — ale zas do
polvečier nemôžem. Dajte kľúče a pošlite dakoho so mnou nasýpať.“
„To ste vy — aha! U Mayera — už viem. No, dočkajte, vstanem: cudzích ľudí nehodno posielať
po sypárňach…“
„Chvalabohu, zlodeji sme nie!“ zahriakol ho nahnevaný Ondrej.
„Veď to nepadá na vás — božechráň. Ale čeliadka, viete, aká je v dnešných časoch — darmo
sa na ňu naspúšťaš. Eva, Eva!“ volal mocným hlasom z postele. „Odchýľteže trochu dverí,
nepočuje,“ riekol Ondrejovi, ktorý tak urobil. Na volanie vošla skutočne Eva, Adamova žena.
„Eva, poďže sem,“ a chytiac ju za rukáv, šepkal jej čosi do ucha. Eva počúvala, ale sa nehýbala.
„No, len choď, Eva — veď ja, vieš, to zariadim; neboj sa!“ A žmurkol na ňu, čo bolo podivno,
keď len prvej žaloval sa na čeliadku „v dnešných časoch“.
„Mne zakázali,“ bránila sa slúžka. „Pani veľkomožná by sa hnevali…“
„Pani nabude vedieť. Ja to zariadim. Vidíš, tu je hosť. No, čo nejdeš?“
„Tam mi nedajú.“
„Povedz, že to mne, a dajú.“
„Nedajú — lebo pán veľkomožný sú dlžný… Žid tiež chce svoje. A pani veľkomožná mu
zakázali…“
Zlatý fond denníka SME
20
„Choď mi z očú — trať sa! Len nech vstanem, naučím ja teba slúchať — grobianka! Pred cudzími
ľuďmi takto pána zahanbiť!“ Eva skľúčená vyšla z izby. „Sprostač — takýto neporiadok
v dome: slúžke nemôcť rozkázať! Ale sadnite si,“ obrátil sa k hosťovi, „ja sa hneď oblečiem.
Tam do toho mäkkého si sadnite — to sa volá fotel.“
Ondrej očakával, že pán Aduš bude zronený, v nesnádzach, alebo že bude všetko tajiť, alebo že
vystúpi proti nemu nepriateľsky: a to sa nestalo. Práve bol veselý, jarý, dobrej nálady, vľúdny;
nebolo na ňom vidno, že trápi ho Ondrejova návšteva, alebo do rozpakov uvádza. To urobilo
na Ondreja dobrý dojem. Obavy jeho zas ustúpili. Ožila v ňom nádej, že snáď nebude všetko
pravda, čo dnes napočúval naňho. Obzrel tú vec, ktorú pán Aduš nazval fotelom, sadol si na
ňu, a keď sa v nej usalašil, riekol:
„To je stolička.“
„Trochu stolička, ale celkom nie,“ vysvetľoval mu pán Aduš. „To mi daroval báčik. Môj báčik
je dekanom v Chochoľove: mojej mamy vlastný brat. Červený pás, veľká fara — boháč! On
mi ho daroval; všakver vie, na čom sa dobre sedí.“
„Nám sedliakom sťa kde. Keď sa ukonáš, obsedíš i na skale; len abys’ mal pokoj.“
„Ale že nešla tá stará kvočka — však ste jej nevideli ísť popod oblok — tú — tú… Posielal
som ju po fruštik.“
„Ja som už po ňom.“
„Nezaškodí ho potvrdiť. Ja bez fruštika nikam. Naučil som sa naň, keď som bol na vojne. Slúžil
som u husárov tri roky. Oberst,2 to bol môj báčik, tiež Domanický, ale barón. Chodieval som k
nemu — mal dcéru, pekná škrata bola…“ Aduš si mľasol a hýbal hore-dolu palcom na pravej
nohe, ktorá bola opretá na zem. „Len čo som vstúpil do škadróny,3 spravil ma oficierom. To,
že sme boli v rodine…“
„Ale čo by ste sa obliekali, mne je náhlo,“ súril Ondrej, vidiac, že pán Aduš sedí na posteli
tak, ako bol z nej vstal.
„Akože, hneď!“ riekol pán Aduš ochotne, ale sa predsa nenáhlil. Skúmal gombíky na nohaviciach.
„Veľmi sa trhajú. Šťastie, že ich má kto prišívať. Ale kým som bol slobodný… Viete,
ja som veľmi náramný pri vyzliekaní. Mal som atilu so zlatými gombami — ako detská hlava,
bohuprisám — potratil som ich všetky, do jedného. Báčik mi ju dal spraviť, ten dekan, keď
som sa ženil. Dobrý chlap, ten báčik“, pokyvujúc hlavou, radostne sa usmieval. „Povedá: Ožeň
sa, syn môj. Mládencom nezostávaj, i biblia vraví: žeňte sa, kto môžte… Ale ako, báčik —
povedám ja — ako dovediem Žofku do prázdneho; veď mi ju ten starý oplan — to je môj tesť
— ten mi ju nedá. Veď nemám ničoho; viete, že po otcovi zostal iba ten začatý múr… Viem,
syn môj, viem — povedá — Pán Boh pomôže, a čo ja mám, komu zostane? Nikomu, iba tebe.
Volajú ma do kapituly, ale ja nie: viem, že si potrebný, poručím ti všetko. A vytiahol z truhlice
písma — takýto stôs obligátorov4“, ukazoval pán Aduš, rozvrúc náruč, akoby bol pripätý na
kríž. To — povedá — všetko bude tebe. A to bude mne. Môj apka si vzal jeho sestru, nedoniesla
mu nič do gazdovstva. Nech aspoň báčik nahradí…“
2oberst — (z nem.) plukovník
3škadróna — (z franc.) oddiel vojenskej jazdy
4stôs obligátorov — (z lat.) hŕba dlžobných úpisov
Zlatý fond denníka SME
21
„Ja radšej vonku počkám,“ chystal sa Ondrej k odchodu. Videl, že pán Aduš pre samé reči
neoblečie sa ani do poludnia.
„Nie, nechoďte, lebo vám tu zaspím. Počkajte, keď som bol u tých dragonov…5“
„U husárov,“ oprával ho Ondrej.
„Ach, ba — u dragonov som bol. Čože husári: dragoni sú, čo majú byť! Červené nohavice,
trochu široké, za sárami — pekná uniforma! Zaspal som vám raz — iba príde ordonanc: pán
fír,6 tak a tak — ej, skočil ja, ani čo by hrom udrel. V minúte bol som fertik.7“
„Keby ste sa len i teraz,“ skuhral Ondrej.
„Ono by sa ja i teraz obhodil — keby čakal fruštik; ale tá nešťastná trlica, Eva… Keď nocujem u
báčika v Chochoľove, to som za tmy na nohách. Na kredenci slivovica. V Srieme8 má známeho,
arcibiskup je tam — ten mu posielava sriemsku. Vlani jej dostal plný súdok, mne z nej dal tri
fľaše. Dve sa minuli, tretia zostala pre hostí. Tamto stála pod kozubom, aby bola pod rukou.
Skočil kocúr, zabil fľašku. Poď slivovica po zemi. Štyri týždne mi voňala tu. Keby nie kocúr,
teraz by sme mali! Ale to je slivovica! Proti svetlu — zlato! Dolu hrdlom — olej. Tu od žida,
tá driape. Ale táto ide hladko: ani jej nečuješ, iba šľups, keď ti je v žalúdku. Rozloží sa tam sťa
pahreb, hreje, prechodí žilami — a každá žilka ti hrá a kričí: ešte do jedného, ešte do jedného
kalíška! Eh, keď si pomyslím na ňu… A pomyslite si: báčik vám ju nepije! Povážte — všetko
len pre hostí. Čo sú akí tí hostia, ale ja by už len doprial najradšej sebe… Eh, keby tu bola,
pod kozubom…“ Pozrel na Ondreja; videl, že ho ten nepočúva, ale obzerá si na stene obraz.
Pristúpil k nemu, jednou obutou, druhou bosou nohou. „To je svätý otec Pius XIII., už umrel
— bol hlava našej cirkvi. A vy ste našej viery, katolík?“
Ondrej mu prisvedčil.
„Teraz volá sa svätý otec Lev IX.9 Býva v Ríme, vo Vatikáne — to je nič, iba taký kaštieľ, ale
už nie nový. Tiež som bol v ňom. Báčik ma pojal, keď ta putoval. Stojí na siedmich vrchoch…
A keď omšu slúžil, neminištrujú mu takto chlapci — samí biskupi! — Ej, tam je to už hej. Ten
obraz mi dal báčik z Chochoľova. Všakver pekný! No, ten má tiež peknú faru — no nie? Veď
ste boli uňho!“ A čakal chvíľku na odpoveď. „Oj, ale sa nemôže ani porovnať s Rímom! Nuž
v Ríme fara a v Chochoľove — to je tiež trochu rozdiel.“
Ondrej bol ohlušený rečami domáceho pána. Myšlienky a rozum odpočívali mu ani o výročitých
sviatkoch. Cítil sa zle.
„Ja to už toľko nemôžem počúvať!“ riekol pánu Adušovi.
5dragon — častejšie dragúň (jazdec)
6fír — (z nem.) čatár
7fertik — (z nem.) hotový
8Sriem — územie v Juhoslávii medzi dolnou Drávou a Dunajom
9Pius XIII.… Lev IX. — zrejme ide o chybné číselné označenie pápežov. Správne má byť Pius IX. (1792 — 1878) a Lev XIII. (1810 — 1903),
ktorý bol pápežom od roku 1878, Lev IX. žil v rokoch 1002 — 1054 a posledným pápežom nazývaným Pius bol Pius XII. (nar. 1876).
Martin Kukučín: Keď báčik z Chochoľova
umrie
Zlatý fond denníka SME
22
5
Ondrej čakal, že pán Aduš najeduje sa a povadí s ním, alebo že prestane hovoriť. Ale nesplnili
sa jeho očakávania. Pán Aduš usmial sa a pokýval hlavou.
„To vám uznám, lebo dakto je veľmi netrizňavý. A ja zas nie. Báčik mi vravieva: syn môj, ty
si mal ísť do seminára. I dali ma vskutku do seminára, keď som odbavil piatu latinskú. Báčik
bol u biskupa; biskup prečíta svedectvá, pozrie na mňa a povie: šuhaj sa mi páči; šiestu mu
odpustíme a nech hneď oblečie kleriku. A bolo mi dobre. Vyučil som sa — prišiel na ostatné
vakácie domov — videl Žofku Potockú… Viete, krv nie voda. Prišlo mi ľúto za mojou peknou
mladosťou. Žofka mala na šestnásty rok, dievča v každom ohľade… Nuž vyzliekol ja kleriku
a stal sa gazdom. Radšej chudoba, ale láska — viete, to je nadovšetko. A teraz vám ukážem
moje gazdovstvo.“
Ondrej bol uradovaný, že konečne už vyjdú na dvor, k jačmeňu. V pitvore hodil okom do kuchyne
— tesno, tma. Eva stála pri ohnisku, okolo nej sliepky i s kohútom. Snáď im bolo zima
a vtiahli sa do stavania.
„To je kuchyňa; do času ujde,“ začal mu vysvetľovať pán Aduš, odvádzajúc ho na dvor. „Tento
domček je iba môj majer; ja som vlastne u môjho paholka v kvartieli. Inakšie sa bude tamto
bývať — ukázal na rumy — keď nový kaštieľ dostavím. Štyri izby — tam sa môže dať poriadnejší
richtúnok,1 ako v takejto jednej kutici. Kuchyňa s ohniskom a kotlíkom, keď sa bude prať
v dome, pivnica pod celým domom: jeden oddiel na víno, druhý na švábku a zeleniny. Lebo
víno pri švábke nerado sa drží, naberie do seba toho ducha takého a razí veľmi za okovitkou.
Ej, to bude podarený dom, keď ma v ňom navštívite…“
„A kedy to bude?“ pýtal sa Ondrej.
„Keď ho dostavím.“
„O koľko rokov? Neviem, či to dožijem?“
„Ej, bolo by zle! Materiál mám už hotový, tamto pod stráňou je zem hlinačka — z nej dám
napáliť tehiel. Dreva mám dosť — načože mi je hora! Mám kontrakt i s murármi — hockedy
sú hotoví. Ale nemám ešte groše, viete, také zbytočné. Ale i tie budú, keď báčika Pán Boh k
sebe povolá…“
Hovoril to tak nevinne, že ani sám Ondrej nevytýkal mu bezbožnú žiadosť, ktorá vzťahovala sa
na skorú smrť chochoľovského dekana. Vyviedol ho naprostred dvora, kde bol voľný rozhľad
na všetky strany.
„To, vidíte, všetko moje. Mnoho v neporiadku: treba reparácie, ale to nechávam na potom.
Najprv dom a potom dvor. Tento plot pôjde preč — dám dookola železné latky s končitými
konci. V Domaniciach moc zlodejov — nech sa napichujú na môj plot. Popri latkách bude živý
plot z akácov. Keď akác kvitne, to vám je vôňa! Keď sme ležali v Temešváre,2 akurát akáce
kvitli; včely sa na nich len tak rojili. Ja ich tiež budem držať. Práca okolo nich temer žiadna — a
1richtúnok — (z nem.) zariadenie, nábytok
2v Temešváre — Temešvár, západorumunské mesto
Zlatý fond denníka SME
23
med hotový. Včelín postavím tu za kaštieľ k plotu. Urobím hôrku okolo neho, lebo včely nerady,
keď sa im nablízku hurtuje. Tento dvor rozdelím na dvoje. Prostriedkom pôjde vysoký múr k
samému potoku. Z tejto strany múra bude kaštieľ, k nemu povedie cesta pieskom vysypaná.
Piesok som už vyhliadol — veľmi podarený, biely ani múka. Tou cestou budú smieť len koče
chodiť. Za múrom bude gazdovský dvor, sypáreň, stajne, humná… Potok sa musí zregulovať.
Na brehu zariadim taký park zo samých vŕb. Ale to nebudú našské, to budú smutné vŕby. Tie
rastú v cudzích krajinách: konáre im visia po zem — preto sa volajú smutnými. U báčika v
Chochoľove rastie jedna taká — ale toto budú väčšie, kde väčšie — tu je pôda! Pri kaštieli bude
záhrada, ale len na kvety. Zelenina, kapusta, to pôjde všetko za kaštieľ. Len čo ho vystavím,
dám predeň zasadiť dve brezy. To bude pamiatka odo mňa synovi a vnukom… Nech vidia, ako
som sa o nich staral. Brezy už mám vyhliadnuté, tamto v tej horici; pekné ani sviečky a zhrúbe
také ako ja v páse. Taký veľký strom ľahko presadiť, kto sa tomu rozumie: potom i vám ukážem,
ako to treba. Potom to bude inakšie. Nebude tiecť hnojovka dolu dvorom.“ A pán Aduš bol celý
uchvátený nad budúcim svojím rajom, ktorého obraz tak živo ležal mu v hlave.
„Poďme pozrieť stajne,“ pretrhol ho Ondrej v ďalšom rozvinovaní plánov svojím triezvym hlasom.
Chladnosť a zvuk toho hlasu pripomínali pánu Adušovi skutočnosť, ktorá ďaleko, ďaleko
kulhala za jeho načrtanými plánmi.
„Dobre,“ prisvedčil pán Aduš. „Statku moc nezimujem — nemá akosi ceny,“ riekol, otvárajúc
na stajni dvere. „Radšej krm predám pred jarou, čo zvýši. Tu je kravička, jalovica — pre moju
potrebu dosť, to iba žena čo užíva kávičku; ja nerád. Kravičku mi dali so ženou; báčik z
Chochoľova mi tiež kravu núkal, ale ja nechcem.“ A usmieval sa veľmi falošne. „Ujsť mi i tak
neujde — myslím si — nech mi ju dá pred jarou, vyzimovanú. Viete, preto tak špekulujem, že
budem mať i kravu, i krm v osohu — no nie?“
„Kravička trochu chudá,“ poznamenal Ondrej, nepočúvajúc, čo pán hovorí.
„To je sorta taká! Dávajte jej piškóty, a nestučnie. Ale na osoh! Dvadsať holbí denne — vravím
— dvadsať holbí, ani by ste neverili. A husté — ledva sa vydojí, čo nechce ceckami ísť. Zmúti
sa za otčenáš: päť funtov masla na jedno mútenie. Tú kravu zlatom nevyváži!“
„A prečo niet pomostín? Statku veľmi škodí, keď musí stáť v mokrom.“
„Oj, tu nie, tu odteká. Pozrite na jarok pod slakom — ide rovno do potoka. Tu je sucho. A
keby bolo i trochu vlhko: a keď statok býva pod holým nebom — na daždi a snehu? Veď bola
i táto stajňa dilovaná. Ale čo — krava skočila, rozčesla sa. Hovädo na div — len za mäso dali
osemdesiat zlatých. Kúpim druhú — zlomila si nohu. Ja som sa nahneval; počkaj, reku, ja ti
premyslím — dal ja dile vyhádzať. Teraz môže skákať, koľko sa jej páči, a nebojím sa, že o
ňu prídem. Novú stajňu dám cementom vyliať. Cement trvá veky a dile musíš každých päťšesť
rokov vsádzať nové. Koľký to hneď osoh! Len si vedieť premyslieť: sprostý by neuveril,
koľko ho jeho sprostota stojí peňazí,“ usmial sa pán Aduš, vedúc hosťa k nasledujúcej stajni.
„To je koniareň,“ vysvetľoval.
„Tiež bez pomostín! Či sa vám kôň rozčesol na nich?“ pýtal sa Ondrej s úsmevom veľmi štipľavým.
Pán Aduš snáď ani netušil, že sa mu Ondrej vysmieva; celkom spokojne a vážne odpovedal.
„Ach, nie, ale je iná príčina. Niet pomostín, a predsa aká nízka! Vidíte, vysokých koní nemôžem
držať: sem ich nemôžem postaviť.“
Zlatý fond denníka SME
24
„A tie z Dunajca?“
„Ktoré?“
„Čo ste v Podhradí rozprávali.“
Pán Aduš zobzeral sa stajňou, akoby odpoveď hľadal.
„Á — tie, musel som ich predať. Nepratali sa do dverí. A teraz mi ešte takých netreba. Veľké
spotrebujú mnoho krmu. O dakoľko rokov, nerečiem…“
„O koľko?“ pýtal sa Ondrej.
„To Pán Boh vie — my nie. Ale kedysi iste. Každý musí kedysi umrieť — i báčik z Chochoľova…“
„To jeho smrť ťažko čakáte!“ zvolal Ondrej s úžasom. Pozrel prísne na pána Aduša; ten sa
príjemne usmieval a krútil veľký kľúč na pravom palci.
„Prečo ťažko? Tá príde, kedy jej bude vôľa. Ja mu života ani pridať, ani odjať nemôžem. A
prečo by mu smrť mal vinšovať? Preto, že mi dačo poručí? To by som bol blázon — veď mi
poručí omnoho viac, ak bude ešte dvadsať rokov žiť, ako keby umrel už dnes. Či dnes, či o
dvadsať rokov — jeho majetok mi neujde. Nech ho len Pán Boh zdržuje.“
„A ak by ste vy šli pred ním?“ riekol Ondrej prísne.
„I to sa môže stať. Ale skôr sa stane, že on bude prvý… Ja mu smrť nevinšujem, nemyslite si!“
„Ale čo budeme sa tu po stajniach túlať,“ chytil ho pán Aduš za rameno. „Poďme k židovi.“
„Ja nemám kedy. Urobme poriadok s tým jačmeňom…“
„Dosť času odpoludnia. Poďme sa najprv občerstviť.“
„Najprv urobiť, čo nás čaká a potom krčma a kratochvíľa. Poďme do sypárne.“
„Keď vy nechcete ísť k židovi, ja zas nejdem do sypárne. Prečo nechcete; bojíte sa, že vás
nemám čím potraktovať?“ hovoril pán Aduš urazený.
„Báť sa nebojím, ale robota je robota.“
„Ale to mi neurobíte!“
Vyvinula sa medzi nimi naozajstná potýčka. Ondrej musel všetky schopnosti napnúť, aby sa
nepoddal zvodom Adušovým. A predsa zvíťazil.
„Keď teda nie, obzrieme ešte ostatné stavy,“ rozhodol pán Aduš, udobrený síce, ale s mráčkom
na čele.
„Už sme dosť videli,“ bránil sa Ondrej.
Zlatý fond denníka SME
25
„Ale nie všetko!“ a ťahal ho k cieni. Bolo v nej čosi dreva, čo nestačí ani do Vianoc, a rozobratý
voz gazdovský. Na zadnej osi bolo jedno koleso vyššie, druhé nižšie. Na tento zjav upozornil
pán Aduš Ondreja a riekol: „Vidíte, vy neuhádnete, prečo sú tie kolesá nie jednaké.“
„Prečo?“ a Ondrej sa už zas usmieval. „Keď sa koleso zlámalo, vzalo sa z druhého voza, čo
mal kolesá nižšie alebo vyššie.“
„Povedám, neuhádnete!“ zvolal pán Aduš veselo. „Keď som začal gazdovať, desať ráz, i viac
ráz sa nám voz vyvalil so senom alebo so zbožím. Raz zakvačil Adamovi nohu a ožobráčil ho
na večné veky. Ale ja to budem trpieť? Dal ja urobiť toto vyššie koleso a dal ho na zadnú os.
Keď sa vezie úbočinou, vysoké koleso príde vždy nadol. Od toho dňa som nikdy viac nevyvalil.
Čudujem sa starým gazdom, že na toto ešte neprišli. Vec jednoduchá, len trochu rozumom
pohnúť. Tuto máme pluh, starý je, ale veľmi znamenitý.“
„Lemeš zodratý, bolo by dať nový,“ riekol Ondrej.
„To je lemeš znamenitý. Tento pluh mal už môj starý otec. Ja som ho chcel odhodiť — báčik z
Chochoľova mi daroval ruchadlo. Začnem ja ruchadlom orať — brázdy po pás, za brázdou skaly
ako barany sa vyvaľujú. Zasejem žito — zišlo kde-tu. A samý štrkáč, samá stoklasa v ňom, a
klásky, mohla by ich mačka labkami zakryť. Odložil ja ruchadlo a vrátil sa k starootcovskému.
A čo sa stalo? Úroda na div: jačmeň v tom samom žitnisku ani múr! Ruchadlo som hneď predal
kováčovi a zostal pri tomto pluhu. Tak, vidíte, nie všetky novoty sú dobroty: treba oprobovať,
a čo dobrého, toho sa chytiť, a nielen novoty zavádzať na vospust sveta.“
Tak došli k humnu. Ondrej otvoril dvere a vstúpil na holohumnicu. Dosky boli na nej vytrhané.
„Tam nemáte veľmi čo prezerať,“ hlásil sa pán Aduš. „Humno staré, len na oheň súce.“
„Moc reparácie tu treba.“
„Načo reparovať? Na rok budem možno stavať nové: tohto sa ja už nedám ani dotknúť.“
„Tiež čaká na báčika z Chochoľova?“ usmial sa Ondrej.
„Darmo mi ho nik nepostaví,“ bránil sa pán Aduš.
Ondrej nazrel do záčina — ustúpil s úžasom. Záčin bol skoro prázdny. Ani po prielaz nebol
naplnený. V druhom záčine — lebo humno bolo na dva záčiny — bolo čosi ďateliny a sena,
i to iba močiar. „A kde je — jačmeň?“
„Akože ho budem držať v takomto stavaní! Popýtal som tu susedov okolitých, tí mi dali miesta
v svojich záčinoch. Nepýtajú od hospody nič. Keď sa mláti, tu hus, tu sliepka sa priživí; i plevy
im prepustím za hospodu. No, veď azda nebudem sa dlho takto potĺkať po cudzích humnách.
Na novom bude holohumnica z cementu. Dosky veľmi hnijú a myši rady držia sa pod nimi.
Pod cement myš nepríde.“
„Blahoslavený dom, kde sa i myš má na čom priživiť!“
„No, ja radšej budem svine chovať ako myši!“ zasmial sa pán Aduš.
Tak sa vrátili ku chalupe. Pán Aduš vyhýbal sa dosiaľ úzkostlive sypárni. Niekoľko ráz prešli
popri nej a ani raz nevstúpili dnu. Ale konečne videl, že vyhnúť sa jej nemôže. Pojal Ondreja a
Zlatý fond denníka SME
26
viedol ho ta, kde sa mali splniť skvelé nádeje nášho kupca. Otvorili dvere s drevenou závorou.
Ondrej vstúpil prvý.
„Veď tu boli ovce!“ zvolal, vidiac na pôde zjavné dôkazy, že tu bývali naozaj ovce a nie napríklad
jačmeň alebo dukáty.
„Ovce,“ prisvedčil pokojne pán Aduš. „Ja letúvam dve i tristo oviec. Osoh z nich je veľký. Syr
a dva razy vlna, a zeme sa znamenite pod košiarmi poprávajú.“
„A nezimujete ani jednej?“
„Načo? Padajú na pľúca, na motolice — to sa neoddá. V jar ich dostanem zas lacno.“
„A kde držíte — jačmeň?“ Ondrej pozrel pánu Adušovi prísne do tváre.
Pánu Adušovi o poznanie zapálila sa tvár. Oči mu lietali po dvore.
„Jačmeň? Rozprával som — v susedovom záčine.“
„Ale zrno?“
„Á — zrno?“ usmial sa príjemne. „Ľahko dať zrnu rady! Má tu ležať myšiam na pôživu, volím
ho zaviezť Weissovi do Svätého Tomáša. Čo sa čudujete? Tu ho už nepribudne, skôr odbudne.
Zalanským som ho držal v sypárni cez zimu, myši ho zosekali vyše desať mier. Nech ho predám
hneď v jeseni, mám trikrát dvadsať, šesťdesiat zlatých v osohu. Na grošoch, čo zaň utŕžim,
vyrobím cez zimu druhých šesťdesiat, to je stodvadsať zlatých. Nemusím sa báť ohňa, som
bezpečný — ten strach by neprijal za osemdesiat zlatých — to sú spolu dve stovky. Vlani a toho
roku som zmúdrel. Odpredal som jačmeň hneď v jeseni — a som o dve stovky lepší gazda.“
Rozprával to s takým úsmevom, že ten dvojstovkový osoh bolo mu ozaj vidno na tvári. Len
Ondrej nemal zmyslu pre túto radosť pánovu. Nevôľa mu sadla na čelo.
„To som ja sem darmo chodil!“
„Ja — mne je ľúto, ale kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Ja som vás čakal po ondrejskom
jarmoku. Čakám deň, dva, tri — nechodili ste, ani písmo od vás: ja jačmeň Weissovi odviezol.“
„Ale závdavok ste prijali odo mňa.“
„Netajím — prijal som.“
„Teda sto mier jačmeňa mi dáte!“
„A kde ich vezmem? Ja som ho už predal.“
„Vrátite duplovaný závdavok.“
„To áno — bez všetkého, a čo by kone predal! Keby chcel, mohol by sa i z tých čižiem vyzuť,
lebo sú mi veľmi priestranné. Vy ste neprišli druhý deň — slovo nedržali, závdavok prepadol.
Choďte do ktorej chcete krajiny pod slncom: medzi kupci nájdete všade tie isté zákony. Prvý z
nich hovorí, kto zruší slovo, nesie toho škodu sám. Kto tu zrušil prvý slovo? Vy máte prísť i o
Zlatý fond denníka SME
27
závdavok.“ Tvár pána Aduša bola prísna, ako rímskeho senátora. „Ale recte mi,“ a tu rozlial sa
po nej výraz nesmiernej mäkkosti a dobroty, „kde by sme zašli, my hospodári, ktorí kupčíme
s Bohom, proti ktorému, ak nám nepožehná, nikde vrchnosti nenájdeme, od ktorého milosti a
nemilosti závisíme: kde by sme zašli, keby sme sa začali kupeckými regulami zabíjať? Nie,
nebudeme sa! My máme iné regule, a tie sú — svedomie. Mne svedomie vraví: prijal si desiatku,
tak ju vráť. A ja vám ju vrátim, neporušenú, tak ako som ju prijal. Ale predsa nie tak. Vy ste
mi ju dali starú, obšúchanú, papierkom podlepenú, nikde mi ju nechceli prijať, a ja utratil na
nej desať nových. Ja vám za túto planú bankovku dám desiatku novú, peknú, dobre zachovanú,
nepokrčenú — tak ako z prešu vyšla. Pravda, dnes nie, lebo jej pri ruke nemám; ale keď báčik
z Chochoľova…“
„Dajte mi s ním už raz pokoj! Ja som dal peniaze vám, a nie báčikovi,“ rozpálil sa Ondrej.
„Dal by vám ich milerád, ale nemám. Vidíte, zverím sa vám, ako vlastnému otcovi, so svojím
nešťastím. Podpísal som sa priateľovi na vechsľu. Prišiel o všetko, trešťal som ja. Zložil som
hotových päťsto zlatých. Weiss mi ich požičal. Na to šiel môj jačmeň i ovos sibírsky! Päť stovák
zložiť za druhého, a uvidíte, nehnevám sa. A vy pre biednu desiatku by ste ma zadusili.“
„Keby to bola pravda! Ale vy ste nemali stebla zbožia, keď ste mi ho predávali, vy ste ma
oklamali. Mám svedkov, že ste nič nemali, že ste všetko ešte na koreni a v krížoch predali.“
„To bolo len očistom,“ usmial sa tajomne pán Aduš. Žene sa povedalo, že som všetko na koreni
popredal, ale naozaj to nebolo. Peniaze som pod rukou povracal, jačmeň dal v tichosti vymlátiť,
i ovos, a potajomky predal.“
„A prečo sa to tak tajilo?“
„Žena nevedela, že som sa podpísal. A povedať som sa bál. Raz som sa jej musel zaprisahať,
že sa nikomu nepodpíšem. Ale sľuby sú prázdne hlúby! Vypilo sa, kamaráti navedú človeka na
všetko. Preto som sa pred ňou skrýval…“
„Aha, držím ťa už!“ pomyslel si Ondrej. „Dobre,“ riekol uradovaný. „Ja poviem vašej panej
všetko, ak závdavok hneď nevrátite duplom.“
„To môžete. Ona to už vie; ale nezaškodí, keď jej to i vy poviete. Včera som sa jej sám ja musel
priznať. Nahnevala sa, a preto je dnes v Potočanoch. Ale azda sa zas udobrí.“
„To je všetko nie pravda!“ kričal Ondrej. „Vy ste jačmeň nepredávali nikomu. Ani ste ho nemali.“
„A keď vám poviem svedkov, že som mal?“
„Koho?“
„Weissa vo Svätom Tomáši. Ohláste sa uňho, či mi neprisvedčí!“
„Čo by ja ta chodil? Weiss vám prisvedčí, lebo sa so mnou hnevá. A do toho ma nič. Pristanem
na desiatke, ale vráťte mi ju hneď.“
„Ale jej nemám.“
Zlatý fond denníka SME
28
Ondrej bol nahnevaný, ako snáď dosiaľ nikdy. Vedel, že je podvedený, a vedel, že nemôže sa
pomstiť. Všetky zbrane mu zlyhali, keď ich chcel upotrebiť proti tomuto prefíkanému človeku.
Ale predsa mu napadla myšlienka. Táto zbraň nezlyhá! „Nedáte mi tú desiatku?“
„Dám, ale dnes nie.“
„Dobre, idem do Chochoľova — rozpoviem všetko vášmu ujčekovi.“
Slová Ondrejove mali na pána Aduša zázračný účinok. Nie hnev, nie strach — radosť sa mu
zjavila na tvári. Skočil k nemu a chytil ho za ruku. „Ale ozaj! Hneď mi to mohlo zísť na um.
Choďte, rozpovedzte mu moju biedu — dobre ma uňho omaľujte. Mne nechce uveriť, v čom
som; vás zná, vám vari skôr uverí. A viete, čo!“ nachýlil sa mu nad samé ucho. „Povedzte mu,
že ste mi dali päťdesiatku závdavkom. On vám ju dá. Vy si strhnite dvadsať — to je duplovaný
závdavok — a tridsať dáte mne. A počujte, tých tridsať mi môžte hneď zaplatiť, lebo ich
potrebujem ako kus soli. Mám ísť pozajtre na krštenie — a grajciara nenájdeš v dome…“
Ondrej urobil nad desiatkou tri kríže.
Martin Kukučín: Keď báčik z Chochoľova
umrie
Zlatý fond denníka SME
29
6
Ani sa neodobral od pána Aduša. Rozžialený odišiel z kaštieľa.
To, čo dnes, sa mu ešte neprihodilo. Nebol by nikdy myslel, že i takýto ľudia žijú pod slncom.
Divil sa, ako môže slnce svietiť a dážď pršať jednako na týchto, ako i na druhých.
„Či som vám nepovedal?“ bolo prvé, čo počul od gazdu Juráňa, keď mu všetko vyrozprával.
„Toho richtára nemáte, aby sa mu ten dal. Ani žid mu nechytí. Rozumu má viac ako všetci
fiškáli — čert mu diktuje.“
„Radšej už nerozprávajme o ňom!“ hodil rukou Ondrej. „Škodoval som desiatku, hnevu som
užil za stovku. Nech si ju má. Ja už nikdy s ním nebudem mať nič.“
„Pravdu máte, Janíčko,“ prisvedčila mu Katrena. „A či nie je to vaše poctivé meno?“ opravila
sa hneď.
„Ondráš.“
„Nuž tak, Ondrejko," pokračovala gazdiná. „Pán Boh vám to iným časom vynahradí. Čo vycigániš,
na tom nemáš požehnania. Ja to vždy vravievam, i moja nebohá stará mať, Pán Boh ju
osláv! Lebo čo ti je zo všetkého, keď ochorieš, alebo dáky kríž ťa navštívi?“
„Veď tak, poručeno už Bohu,“ uspokojil sa Ondrej. Ba viac, než uspokojil. Cítil v sebe istú
hrdosť, že nevinne trpí. Tohto citu ešte nikdy nepoznal. Už či preto, že toto prvú krivdu utrpel,
či preto, že našiel ľudí, čo mu krivdu vedeli urobiť zdrojom blaha. Cítil, keď pozrel na gazdinú,
že sladko je i trpieť. Našiel krem toho i inú náhradu. Kým sa trápil u bezbožného Aduša pre
tú desiatku, ona navarila za ten čas halušiek, a to zo pšeničnej múky. A tak ho zas vidíme za
stolom s gazdom a jeho driečnou ženou. Dosť sa vzpierali, ale on nepopustil, kým fľaša neprišla
na stôl; on sám ju objednal u žida.
Obed minul, sedeli okolo stola a zhovárali sa. Ondrejove myšlienky prestali obletovať Aduša,
obracali sa ku gazdinej.
„Len ako sa vám odslúžim!“ zvolal uveličený. „Vy ste ma prenocovali, a ešte takúto hostinu!“
„Jest tu hostiny!“ na to Juráň. „Keby bolo dačo lepšieho — ale čože, sprostý sedliak! Rád si,
keď sa naješ.“
„Ako by nie hostina? A táto dôvera?“ pokračoval Ondrej, ktorého city stávali sa tým živšími,
čím väčšmi ubývalo z fľaše. „Keby len vedel, čo by vám tak … toto…“ obrátil sa ku gazdinej.
„A ja viem,“ ozvala sa, oprúc bradu o ruku a hľadiac mu do tváre svojimi očami. Ondrej až
teraz zbadal, že sú to oči, ako rozkvitnutý ľan, ktorým ťažko odolať. „Zlomila sa mi kúdeľ!“
doložila s úsmevom.
„Iď ho, ty stará ličienka! Treba tebe kúdele! Ostrúham kolík, nasadím a — to je tvoja kúdeľ,“
zahriakol ju muž.
Zlatý fond denníka SME
30
„Od teba nepýtam. Indy by si bol…“
„Stál som ja veľmi o teba!“
„A kto sa to šiel prepasť za mnou? Kto vypisoval tie listy z vojny? Teraz by odtajil!“
„Keby mi boli ruku radšej odstrelili, ako takejto — takejto strige… Ale naučili ťa vo vojne písať
— čo si mal robiť?“ A pri týchto spurných slovách pozrel gazda na ňu, a pohľad ten hovoril
celkom iné, nie to.
A Ondrej omladol medzi týmito. Omladol, lebo videl, že sa ešte radi majú, že svet a život
nezdolel im ešte uchvátiť jediný kvet života a hodiť ho do pece. Zišli mu na um staré, dávno
zašlé časy: keď i on so svojou nebohou takto za stolom sedával, keď si tiež takto robili výčitky
pre každé slovo, ktoré im láska vo chvíľach nestrežených z úst vylúdila…
Vstúpil nečakaný hosť: Adam z kaštieľa.
Bez všetkého úvodu obrátil sa na Ondreja:
„Vidíte, povedal som vám…“
„Dajte mi už pokoj. Nech si má!“
„Nieže tak, nie. I desiatky škoda. Ja za desiatku musím šestnásť týždňov slúžiť. Ja by vám
poradil… Keď tak skupujete všetko, kúpte od nášho jasene.“
V Ondrejovej duši sa všetko prevrátilo. Zvíťazila hmota. Až teraz sa rozpamätal, že za sypárňou
spozoroval bol jasene — len divno, že mu tak z hlavy vypadli. Zobral sa hneď, a Adamovi,
ktorý tiež pošiel s ním, riekol:
„Nechoďte, gazda vám zvie, že rada vyšla od vás, odpráši vás z domu…“
„Bodaj by ste nezlyhali — bodaj ste sväté slovo povedali! Ja iba to chcem: šiel by zas do
Potočian z tohto vyhnanca. Len ma dobre omaľujte…“
Aduš sa nemálo zadivil, keď videl nemilého hosťa vracať sa s Adamom. Šiel im oproti.
„Ja som zas tu. Desiatky nežiadam, ale čosi by vám odkúpil.“
„A čo?“
„Tamtie jasene.“
„Jasene?“ užasol pán Aduš. „Kto vám to poradil?“
„Tuto Adam, váš paholok.“
Pán Aduš bol vážny. Úsmev zmizol z jeho tváre. Očervenel a skríkol na Adama: „Marš z môjho
domu! Hneď a hneď pakuj do Potočian… Aby ťa tu viac nevidel, lebo…“ A podvihol naňho
päsť. Adam na svoju kulhavú nohu dosť rezko kráčal k chalupe. Iba raz sa obzrel; jeho tvár
bola vytešená…
Zlatý fond denníka SME
31
Pán Aduš voviedol Ondreja do záhrady. Za sypárňou bolo ohradené štvorhranné miesto. Ohrada
nová, tmavočerveno natretá. To bolo jediné v celom gazdovstve, na čom sa dalo vidieť, že
pečuje oň starostlivá ruka. V ohrade stáli štyri jasene, vysoké, hrubé, rovné ani svieca. Sám
Ondrej musel sa priznať, že nevidel v svojom živote takých jaseňov. Desiatku boli hodný otcu-
materi. V ohrade pod jaseňmi boli — hroby, štyri hroby. Ležali rad-radom, zanesené snehom.
Nad prvými dvoma vypínal sa spoločný kamenný náhrobok.
„Pod týmto kameňom leží môj starý otec a stará mať,“ riekol pán Aduš vážne, zložiac klobúk.
„Tuto zas moji rodičia, bez kameňa. Toto miesto si vyhliadol sem starý otec, ohradil, i tieto
jasene zasadil. Jasene sú nie moje. Nemôžem ich predať.“
„Tu je všetko vaše — jasene, alebo desiatka!“ riekol Ondrej, uradovaný, že teraz mu už neujde.
„Ako to môžete žiadať? Mám vlastným rodičom olúpiť hroby! A báčik z Chochoľova tiež tu
chce ležať pri svojej sestre… Ako by ja to urobil? Kde by mal svedomie?“
„Keď môžte živých — mŕtvych môžte tobôž. Im tých jaseňov netreba, ale mne desiatka treba.“
„Po smrti im takú hanbu…“
„Aspoň nech vedia, čo mali za syna. Nech sa oni zaň zahanbia, keď on nemá hanby.“ Ondrej
hovoril s hlbokým presvedčením. Jeho každé slovo nachádzalo tisíc ozvien v prázdnej duši
Adušovej.
Pán Aduš pozrel na Ondreja, pohľady sa im sňali. Ondrej bol dojatý. Nebolo v Adušovom
pohľade hnevu, ani úsmevu, ani ľahkej mysle — bôľ sa v ňom zračil. Tvár pokrytá rumencom
— nemohla vydržať cudzieho pohľadu — odvrátila sa.
Ondrej sa ani nehýbal. Nevedel, čo sa deje, ale tušil, že je to veľký, svätý okamih.
A pán Aduš zažil v ňom viac než za celý svoj doterajší život. Akési svetlo vkradlo sa mu do duše,
osvetlilo jej neohraničenú pustotu, prázdnotu. Pán Aduš videl, poznal svoj obraz — zhrozil sa.
Bolo mu teraz úplne jasno, že nemožno takto ďalej žiť…
Spamätal sa a pristúpil k Ondrejovi.
„Ondrej, počkajte mi jeden týždeň — dnes nemám. O týždeň vám statočne vrátim, čo som
dlžen. Jačmeňa, ani ovsa nepredal som ani zrnko — všetko, čo mám, videli ste v humne. Vidíte,
oklamal som vás, peniaze pomíňal…“ Chytil Ondreja za ruku a vrele mu ju stisol.
A divná vec — Ondrej sa neprotivil. Ba protivil sa, povedal: „Na Pavla bude v Zámostí jarmok,
tam mi môžte vrátiť. Veď nie je nahlo.“ Prichodilo mu, akoby to mal celkom iného človeka pred
sebou: človeka známeho, milého, ktorému vďačne otvárame svoj ináč zavretý mešec. Opätoval
to vrelé stisnutie ruky a bol hrdý, že ho mohol opätovať.
Zas odišiel bez odobierky, ale obzrel sa, keď išiel dolu potokom. Pri ohrade, pod jaseňmi videl
schýlenú postavu, tvár ukrytá v dlaniach…
Vrátil sa k Juráňovi bez jačmeňa, bez desiatky, i bez jaseňov — a predsa bol uradovaný.
*
Zlatý fond denníka SME
32
Na Pavla bol v Zámostí jarmok. Bola na ňom i Katrena Juráňova. Ondrej jej kúpil kúdeľ olovom
vyliatu, mosadzou obitú, a k tom takú kotúľku, akej ešte žiadna nevesta v Domaniciach
nevidela.
Keď mu Juráň dohováral, načo to všetko, starý Ondrej pohodil rukou:
„Mám z čoho. Povedali ste, že desiatky nikdy neuvidím, a tu je. Aduš mi ju dnes ráno vrátil.“
„Hm…“ odpovedal Juráň. „Možno bude pravda, že sa mu tá nátura prevráti.“
O Turíciach toho istého roku umrel nanáhle dekan z Chochoľova. Pohreb jeho bol veľký. Všetci
kňazi a učitelia z celého vidieka boli na ňom. Mŕtve telo pochovali v Domaniciach pod jasene.
Jeho sestry syn plakal ako dieťa nad jeho truhlou. Jedni hovorili, že preto, lebo Aduš zostal na
ľade; iní, že mu bolo ľúto, že musel ujca pochovať na takú pustatinu, medzi zrúcaniny starého
blahobytu…
Nech bolo, ako chcelo, ale od pána Aduša nikdy viac nepočul známych slov:
„Keď báčik z Chochoľova umrie…“
