Moje terapie
Výsledky doteraz absolvovaných terapií
Kováčová - v MARINE som bola celkovo 9krát . Vtedy tam brali deti až od troch rokov no u mňa bola uplatnená výnimka. Ako som už v mojom príbehu spomínala, môj prvý pobyt trval 6 mesiacov s malou prestávkou. Vianoce som strávila doma a potom som sa ešte do kúpeľov vrátila. Začiatky boli ťažké, ale vďaka dobrým fyzioterapeutkám som sa postupom času dokázala postaviť a urobiť prvé kroky s oporou. Neboli to síce kroky modelky, ale vzhľadom na moju diagnózu to bol veľký úspech!
Čilistov - tu som absolvovala 4 pobyty. Okrem rehabilitácie tu bola veľmi dobrá logopedická starostlivosť. Začala som si viac dávať pozor na to, aby som mala pusu zavretú, aby mi slinky nevybiehali z pusy von. Robili sme rôzne cvičenia s jazykom. Začala som rozprávať zrozumiteľnejšie. Stabilita sa mi zlepšila, používala som trojbodové kozičky a celkom slušne, síce ešte s pokrčenými kolenami a špičkami smerujúcimi do vnútornej strany, som začala chodiť s pomocou jednej ruky (pridržiavanie sa niekoho alebo niečoho). Pri poslednom pobyte som s fyzioterapeutkou cvičila aj cviky na takom čude, neviem ako sa to presne volá. Bolo to zamerané na panvu a brušné svaly. Tiež to bolo fajn. FOTKA
Piešťany - tu som bola celkom dvakrát. Išlo skôr "len" o udržiavanie môjho stavu.
Egypt -do Egypta sme prvýkrát leteli v septembri 2005. O liečbe sme sa dozvedeli z médií od rodičov, ktorí majú dcérku s DMO. Rečová bariéra nebola žiadna, pretože doktorka Eva Augustínova je pôvodom Slovenka, žijúca už 27 rokov v Afrike. Pred liečbou som sa po byte vedela pohybovať sama, keď bolo treba chytila som sa steny alebo nábytku, sem tam bol nejaký ten pád. Vonku som väčšinou chodila držiac sa za jednu ruku. Vozík som používala veľmi málo, len počas školských výletov, napríklad Chorvátsko, Taliansko. V Egypte išlo o injekčnú liečbu - každý deň mi pani doktorka dávala 1 dávku priamo do svalu plus opichy (uši, chrbát, panva, achilovky, ruky, lingviny). Po opichoch som bola omnoho voľnejšia, spazmy mi vo veľkej miere povolili a prejavilo sa to na chôdzi tak, že sa mi kráčalo ľahšie. Ale zlý stereotyp chôdze som mala v mozgu stále zafixovaný. Keďže morská voda nadľahčuje, plávalo sa mi ľahšie ako v sladkej vode a zlepšila sa mi koordinácia rúk a nôh pri plávaní znaku a pŕs. Čo ma dosť prekvapilo, mamičky ma porovnávali so svojimi deťmi....no nie je to správne každé dieťa sa vývija svojim tempom. A naviac ja už som mala po 20-tke. Zbytočne sa trápili otázkov prečo ona chodí a moje diete ešte ani len nerozpráva. A je tu ešte jedna zásadná vec!!!! Pri DMO platí, čím skôr sa začne pracovať s dieťatkom tým JE väčšia šanca zníženia postihnutia!!! Zázraky sa nedejú a už vôbec nie na počkanie. Ak si rodič myslí, že ak jeho dieťa sediace 15 rokov na vozíčku začne zrazu chodiť je na omyle.
Hipoterapia - na hipoterapiu som chodila 2krát do týždňa (trvala cca. 25-30 minút). Bola to pre mňa zábava a relax. Na prvých polhodinách som sa s koňom zoznamovala, len som sa ho dotýkala a ležala som na ňom. Potom terapeutka koňa viedla a ja som mala vnímať ako kôň kráča. Veľa vecí sme robili hravou formou. Keďže mám ešte trochu problém s rečou, sykavky nepoviem celkom správne. Trénovali sme ich takto: ona mi povedala nejakú vetu, napríklad: "V domčeku neďaleko hájička bývala babička a deduško." Ja som mala vetu zopakovať po slabikách podľa toho ako kôň kráčal. Neskôr, keď už som na koni mala istotu, začali sme trénovať zostavy aké bývajú na paravoltíži. Vždy na konci terapie som mu dávala niečo jesť - mrkvu, jablko alebo suchý rohlík. Najprv s terapeutkou, potom už sama. Rozhodne terapia s koňmi je vhodný doplnok popri rehabilitácii.
Medema - sem som chodila 7 týždňov každý deň na dve hodiny. Terapia spočívala v uvoľňovaní rašelinou. Potom sme cvičili cviky zamerané na celé telo, ale hlavne cviky na panvu a dolné končatiny, masáže. Fyzioterapeut-ka ma učili správny stereotyp pri chôdzi. No najprv som z toho mala v hlave veľký mišung. Zdravý človek si možno ani neuvedomuje, čo všetko zapája pri správnom kroku. Pomocou trekových palíc som kráčala štvordobo, keď už som to zvládla, prešli sme na dvojdobú striedavú chôdzu. Popri tom mať stiahnutý zadok, brucho, špičky majú smerovať rovno a nie dovnútra, ako bolo u mňa zvykom, a ešte dopínať kolená. Chodenie sme trénovali aj v závesnom aparáte a je to podľa mňa super vec. Mohla som sa kľudne špacírovať bez obavy, že spadnem.