Bosoráctvo v stredovekuu
Čudné lesné stvorenia, tajomné úkazy na nebesiach, nezreteľné obrysy miznúce za rohom, kroky znejúce v prázdnej izbe, či slová počuté na mieste, kde nikto nebol. To všetko a iné nevysvetliteľné, nadprirodzené javy vždy boli, sú a budú súčasťou ľudských životov. Každý, či už chce, alebo nechce, sa vo svojom živote stretne s niečím, čo si logicky a racionálne nedokáže vysvetliť. Aj ľudia, ktorí takéto úkazy nezažili osobne, určite už počuli o rozhovoroch s nebožtíkmi, či čarodejniciach. I keď podľa môjho názoru je na každom príbehu zrniečko pravdy, netreba veriť každému výmyslu. Ako je verejne známe, ľudská fantázia nepozná hraníc. Verím však, že väčšina príbehov má svoj základ na pravde.
Každá kultúra, v rôznych obdobiach a taktiež každý človek si vysvetľoval nadprirodzené úkazy inak. Napríklad Britský antropológ Edward Evan Evans-Pritchard vyhlásil o afrických Zandoch, že „im chýba naša predstava `prirodzeného`, a preto nepoznajú ani nič `nadprirodzené`. Čarodejníctvo je pre Zandov bežnou záležitosťou, na ktorej nie je nič mimoriadne.“
Ďalší príklad pochádza z Európy. Počas stredoveku tam bola jedinou autoritou cirkev, ktorá mala pre každú udalosť nepochybný výklad. Ak mala mníška zbožné videnia, zostúpila na ňu milosť Božia. Ak sa však zmietala v kŕčoch, posadol ju zlý duch. Pápež Inocent VIII. (obr. 1) vyslovil roku 1484 poľutovanie nad tým, že „veľa osôb oboch pohlaví sa oddalo diablom, inkubom a sukubám, a z popudu Nepriateľa ľudstva neváhajú páchať tie najodpornejšie hanebnosti a oddávať sa najhnusnejším zvrátenostiam, vystavujúc tak svoje duše smrteľnému nebezpečenstvu.“
Ale začnime pekne poporiadku. Mágia, veštenie, šamanizmus a nadprirodzené javy sa objavujú v tých najstarších kultúrach. Už v antickom Ríme boli rozšírené princípy nekromantie, t.j. vyvolávanie duchov. Veštenie pomocou mŕtvych a stopy tejto aktivity nájdeme neskôr aj v spisoch kresťanských vzdelancov od 4. do 12. storočia, ktorí jej vznik práve tak ako astrológiu, veštenie z letu vtákov i vody či orákulum pripisujú démonom. Takýto postoj zaujímal Hincmar z Remeša (806 – 882), Ivo z Chartres (1040 – 1116) či Ján zo Salisbury (1115 – 1180).
Ďalší spôsob veštenia – výklady snov sa objavili aj v antickej literatúre. Najvýznamnejší snár tých čias Onirocriticon Artemidora z Dalsis, pochádzajúci z 2. storočia po Kristovi, rozlišuje sny viažuce sa k prítomnosti a budúcnosti. Tie sa delia na sny teorematické (splnia sa doslova) a alegorické, ktoré čosi vyjadrujú nepriamo. To dokazuje, ako podrobne sa v tom období výkladom snov zaoberali. Cirkev však neskôr vykladanie snov odvrhla ako modlárstvo a zakázala ho v roku 789 výnosom Admonitio generalis. Veštenie a podobné nadprirodzené praktiky nemajú ďaleko od čarodejníc a bosoráctva. V stredoveku sa totiž väčšina nevysvetliteľných úkazov pripisovala bosorkám, často aj neprávom. Bolo to tak jednoduchšie a pohodlnejšie.
Až do 15. storočia boli bosorky posudzované a súdené veľmi mierne. Uhorský kráľ Koloman (1045 – 1114) dokonca popieral existenciu čarodejníc. S odchádzajúcim 15. storočím však západnú a strednú Európu pohlcuje náboženská hystéria spojená s rozsiahlym prenasledovaním bosoriek, ktorá v plnom rozsahu zasahuje aj celé Uhorsko, naše územie nevynímajúc. Masové šialenstvo krutosti a bezcitnosti vznikne najmä po uverejnení buly, ktorú vydáva už v úvode spomínaný pápež Inocent VIII. Bula Summis desiderantis affectibus nebola jediná, v ktorej zaujali stanovisko k problematike čarodejníctva.
Veď Inocentovmu traktátu z r. 1484 predchádzalo približne tridsaťpäť výnosov vydaných v rokoch 1258 – 1483 jeho trinástimi predchodcami na svätopeterskom stolci. Najznámejšia však bola bula pápeža Inocenta VIII., pretože jej text bol súčasťou zlopovestného Kladiva na čarodejnice, knihy, ktorá v krajinách Európy od čias svojho štrasburského zrodu v roku 1487 po rok 1669 vyšla v 29 vydaniach.1
Bola to neoficiálna príručka čarodejníckych procesov a v nej bola zachytená všetka krutosť tohto obdobia. Bol to spis dvoch nemeckých dominikánov a inkvizítorov Jakuba Sprengera a Heinricha Institorisa. Malleus Maleficarum (Kladivo na čarodejnice) (obr. 2) má 3 časti. Prvé dve obsahujú sumár oficiálnych názorov na údajne zločinný charakter čarodejníctva a opisujú druhy bosoráctva. Tretia časť je najstrašnejšia. Je to procesnoprávny sumár a opisujú sa v ňom všetky druhy a možnosti mučenia. Je to vlastne návod, ako donútiť bosorku k priznaniu.
Zo spisu vysvitá aj jednoznačná snaha autorov prisúdiť bosoráctvo hlavne ženskému pokoleniu. Opierajú sa pritom o Bibliu a stanoviská cirkevných otcov, no rozhodujúci podiel pripisujú sklonom tohto pohlavia k poverčivosti, vášnivosti, márnivosti, a nenásytnej zmyselnosti. Žena je podľa nich od prírody zlá a omnoho rýchlejšie podlieha pochybnostiam, a tak sa skôr ako muž vzdáva viery v Boha.
1 Apfel, Viliam. 2001. Čas pekelných ohňov. Budmerice: Rak. Str.:20
2 Apfel, Viliam. 2001. Čas pekelných ohňov. Budmerice: Rak. Str.:30
Pre tých, ktorý by chceli pochybovať, mali autori knihy pripravenú veľmi konkrétnu hrozbu: Haeresis maxima est opera maleficarum non credere (Neveriť v činnosť čarodejníc je najväčšie kacírstvo). Táto výstraha už predpovedala hrozivé trestajúce ohne a nárek nevinných upaľovaných obetí. Bol to začiatok „veľkého pohonu na čarodejnice“.
Ale vráťme sa späť k Malleus Maleficarum. Veď až do vydania Bunyanovej Pútnikovej cesty roku 1678, išla lepšie na odbyt len Biblia! Na hlbšie pochopenie buly, ktorou pápež Inocent VIII. prispel k dielu Jakuba Sprengera a Heinricha