Kocúr v čižmach
17. 1. 2012
KOCÚR V ČIŽMÁCH
Jeden mlynár mal troch synov, mlyn, somára a kocúra. Synovia mleli, somár donášal obilie a odnášal múku a kocúr chytal myši. Keď mlynár zomrel, synovia si takto rozdelili dedičstvo: najstarší dostal mlyn, stredný somára a najmladší kocúra; viacej sa mu neušlo. Bol preto smutný a takto si vravel: - Ja som predsa dostal to najhoršie. Môj najstarší brat môže mlieť, druhý sa môže nosiť na somárovi, ale čože si počať s kocúrom? Dám si z jeho kože urobiť rukavice a budem mať pokoj.
- Počuj, - začal kocúr, ktorý rozumel všetkému, čo vravel najmladší syn, - nezabíjaj ma pre pár ledajakých rukavíc, radšej mi daj ušiť čižmy, aby som sa v nich mohol ukázať medzi ľuďmi. Uvidíš, že ti budem skoro na dobrej pomoci.
Mlynárov syn sa takej kocúrovej reči začudoval, ale keďže práve vtedy šiel okolo obuvník, zavolal ho, aby kocúrovi odmeral čižmy. Keď boli čižmy hotové, kocúr si ich obul, vzal si vrece, naspodok doň nasypal obilie, navrch priviazal šnúru, aby mal čím zaťahovať, prehodil si vrece na chrbát a na zadných nohách vyšiel z domu do sveta, celkom ako človek.
V tom čase vládol v krajine kráľ, ktorý veľmi rád jedával prepelice. Iba po biede sa človek dostal čo len k jednej. V lese ich síce bolo plno, ale boli také plaché, že z nich neukoristil ani jeden poľovník. Kocúr to vedel a hútal, ako by si pomohol. Keď prišiel do hory, otvoril vrece, porozhŕňal v ňom zrno, šnúru pustil do trávy a jej koniec pretiahol za krovie. Obišiel krovie, učupil sa a striehol. Čoskoro prileteli prepelice, zbadali zrno a jedna za druhou skackali do vreca. Keď ich dnu bolo už hodne, kocúr potiahol šnúru, pribehol k vrecu a prepeliciam povykrúcal krky. Potom si prehodil vrece cez chrbát a šiel rovno do kráľovského zámku.
Stráž zvolala: - Stoj! Kdeže!?
- Ku kráľovi, - krátko odvetil kocúr.
- Máš ty zdravý rozum? Kocúr, a ku kráľovi?
- Nech len ide, - povedal druhý. - Kráľovi je aj tak často dlhá chvíľa, možno ho kocúr rozveselí miaukaním a pradením.
Keď kocúr prišiel pred kráľa, poklonil sa mu a riekol: - Môj pán, urodzený gróf, - a pritom vyslovil dlhé a vznešené meno, - sa pánu kráľovi porúča a posiela mu prepelice, ktoré práve chytil do slučky. - Kráľ sa začudoval pekným tučným prepeliciam, bol od radosti celý bez seba a rozkázal, aby dali kocúrovi z pokladnice do vrecka toľko zlata, koľko len unesie: - Toto daj svojmu pánovi, a že mu za jeho dar veľmi pekne ďakujem.
Úbohý mlynársky syn sedel zatiaľ doma pri obloku a s hlavou v dlaniach myslel na to, že na kocúrove čižmy dal posledný groš a že čo mu kocúr za to môže doniesť. Vtom vošiel kocúr do izby, zhodil z chrbta vrece, rozviazal ho a pred mlynára vysypal číre zlato. - Tu máš za čižmy, a kráľ ťa dáva aj pozdravovať a pekne sa ti poďakúva.
Mlynár sa nad tým bohatstvom zaradoval a nijako nemohol prísť na to, kde sa vzalo. Ale kocúr, zatiaľ čo si vyzúval čižmy, mu všetko vyrozprával a nakoniec povedal: - Už máš dosť peňazí, ale zajtra si zase obujem čižmy, lebo musíš byť ešte bohatší.
Druhé ráno šiel kocúr zase na poľovačku a prišiel ku kráľovi s bohatým úlovkom. Tak to šlo deň čo deň a kráľ si kocúra tak obľúbil, že sa po kráľovskom zámku mohol prechádzať, kde len chcel. Raz bol kocúr v kráľovskej kuchyni pri sporáku a zohrieval sa. Tu vošiel kočiš a klial: - Bodaj by kráľa aj s princeznou parom vzal. Chcel som ísť do hostinca zahrať si v karty a vypiť si, a tu ich musím povoziť okolo jazera.
Keď to kocúr počul, odplazil sa domov a povedal svojmu pánovi: - Ak sa chceš stať grófom a byť bohatý, poď so mnou k jazeru a kúp sa v ňom.
Mlynár kocúra poslúchol a šiel s ním k jazeru. Tu kocúr vzal jeho šaty, odniesol ich preč a skryl. Práve vtedy prichádzal na koči kráľ. Vtom kocúr začal úpenlivo lamentovať: - Ach, najvznešenejší kráľ! Kým sa môj pán kúpal v jazere, akýsi zlodej mu ukradol šaty. Teraz je pán gróf vo vode a nemôže vyjsť von, a ak tam ostane dlhšie, prechladne a umrie.
Keď to kráľ počul, kázal zastaviť koč a jeden z jeho sluhov musel uháňať po šaty. Pán gróf si obliekol nádherné šaty, a pretože mu kráľ aj tak bol za prepelice zaviazaný, musel si prisadnúť k nemu do koča. Princezná sa tiež nenahnevala, lebo gróf sa jej celkom páčil.
Kocúr bežal vopred, pribehol na veľkú lúku, kde robilo okolo sto ľudí. - Čia je to lúka, ľudkovia? - opýtal sa kocúr. - Veľkého čarodejníka, - znela odpoveď. - Počujte, teraz prejde tadiaľto na koči kráľ, a keď sa opýta, čia je to lúka, odpovedzte: grófova. Ak tak nepoviete, budete všetci synmi smrti.
Potom šiel kocúr ďalej a prišiel k poľu s obilím, za ktorým bola hora. Boli tam ženci a drevorubači a s nimi sa dohodol takisto. Všetci sa za ním obzerali, a že vyzeral tak čudne a chodil v čižmách ako človek, báli sa ho. Čoskoro prišiel k čarodejníkovmu zámku, vošiel bezočivo dnu a poďho rovno pred čarodejníka. Čarodejník si ho nedôverčivo obzeral a spýtal sa ho, čo chce. Kocúr sa mu poklonil a povedal: - Počul som, že sa môžeš premeniť na hocijaké zviera, na psa, líšku alebo vlka. To by som aj uveril, ale premeniť sa na slona, to sa mi vidí celkom nemožné. Nuž prišiel som sa o tom presvedčiť.
Čarodejník pyšne odpovedal: - To je pre mňa maličkosť. - A v tej chvíli premenil sa na slona. - To je už dačo, ale či sa premeníš aj na leva? - To je pre mňa tiež nič, - povedal čarodejník a už stál pred kocúrom ako lev. Kocúr sa tváril veľmi začudovane a volal: - Neuveriteľné, neslýchané, ale ešte neslýchanejšie by bolo, keby si sa premenil na celkom malé zviera, ako je napríklad myš. Ty iste dokážeš viac ako hociktorý čarodejník na svete, ale toto by bolo predsa len priveľa.
Čarodejník bol celý uveličený po takých sladkých slovách a riekol: - O, áno, milý kocúrik, aj to dokážem, - a už behal po izbe ako myš. Kocúr za ňou, jedným skokom ju chytil a zožral.
Za ten čas kráľ s grófom a princeznou prišli na koči k veľkej lúke.
- Čie je to seno? - opýtal sa kráľ.
- Pána grófovo! - kričali všetci, ako im kocúr prikázal.
- Máte tu pekný kus zeme, pán gróf, - povedal kráľ. Potom prišli k poľu s obilím. - Čie je to zbožie, ľudia?
- Pána grófovo.
- Ej, pán gróf, máte pekné role.
Potom prišli k hore. - Čie je to drevo, ľudia?
- Pána grófovo.
Kráľ sa čudoval ešte väčšmi a povedal: - Vy ste zaiste bohatý človek, pán gróf, myslím, že ani ja nemám takú peknú horu.
Konečne prišli do zámku. Kocúr stál na schodoch, a keď koč zastal, zoskočil dolu, otvoril dvere na koči a povedal: - Pán kráľ, došli ste do zámku môjho pána grófa a táto česť ho urobí šťastným na celý život. - Kráľ vyšiel z koča a obdivoval nádherný zámok, ktorý bol vari ešte krajší a väčší ako jeho kráľovské sídlo. Gróf zaviedol princeznú do sály, ktorá sa celá jagala od zlata a drahého kamenia.
Onedlho mal gróf s princeznou svadbu, a keď kráľ zomrel, kráľom bol gróf a kocúr v čižmách prvým ministrom.
DLHÝ, ŠIROKÝ A BYSTROZRAKÝ
Bolo to za oných čias, keď mačky črievice nosili, žaby v čepcoch chodili, somáre ostrohami po uliciach štrngali, zajace naháňali psov. Vtedy žil v jednej krajine kráľ a mal utešenú a veľmi bystrú dcéru. Prichodili k nej na vohľady kniežatá a králi z ďalekých krajín, ale ona nechcela ani jedného, až napokon oznámila, že si vezme iba toho, kto dokáže tri noci pri nej bdieť a nedovolí jej ujsť. Chýr sa rozniesol široko-ďaleko a prichodili kniežatá i králi, aby si ju zaslúžili, ale nikto ju neustriehol a každý za svoju smelosť životom zaplatil. Povesť o princeznej sa dostala ďaleko, až za hranice do kráľovského hradu, do uší mladého kráľoviča Mateja, šuhaja pekného ako jeleň a bystrého ako sokol.
Keď Matej počul o krásnej princeznej, vyskočil na rovné nohy, že pôjde k nej strážiť. Darmo mu otec zabraňoval, darmo prosil, zakazoval, Matej si nedal vôľu zlomiť, a napokon ho otec predsa pustil.
Kráľovič Matej si nabral peňazí, ostrú šabľu si o bok pripäl a sám sa pustil do sveta skúsiť šťastie.
Na druhý deň postretol na hradskej človeka. Vliekol sa akosi mrzutý z nohy na nohu. Matej sa k nemu pridal a opýtal sa ho, kam ide.
- Do sveta šťastie skúsiť, - odpovedal pocestný.
- Akéhože si remesla? - dozvedal sa Matej.
- Remeslo nemám, ale viem, čo nikto nevie. Som Široký a viem brucho tak roztiahnuť, že sa v ňom celá čata vojska skryje. - Sotva to dopovedal, tak sa rozšíril, že mu hradská nestačila.
- Nuž, veru si chlap! A či by si nešiel so mnou, i ja idem do sveta šťastie skúsiť? - opýtal sa Matej, lebo sa mu ten človek zapáčil.
- Prečo by som nešiel? Pôjdem, - odpovedal Široký a šli ďalej. Postretli o kus ďalej vyziabnutého človeka, dlhého ako hrada.
- Kdeže ideš, kamarát? - opýtal sa ho Matej.
- Do sveta, - odpovedal pocestný.
- A akého si remesla?
- Remeslo nemám, ale viem, čo nikto nevie. Ja som Dlhý, viem sa vytiahnuť do oblakov a keď idem, na každý krok míľu cesty prejdem, odpovedal pocestný a hneď sa začal vyťahovať. Vytiahol sa po samé oblaky a sotva krok spravil, míľu prešiel.
- No, veru si chlap, - zvolal Matej, - či by si nešiel s nami?
- Prečo by som nešiel? Veru pôjdem, - odpovedal Dlhý a šli ďalej.
Prišli pod horu a tam videli človeka ukladať drevo do hranice. Pridali sa k nemu a Matej sa ho opýtal, kto je a načo mu je to drevo.
- Som Bystrozraký a to drevo si kladiem na oheň! - odpovedal pocestný a uprel oči na drevo. O chvíľočku od žiary jeho očí vzbĺkla hranica plameňom.
- No, veru si chlap! A či by si nešiel s nami do sveta šťastie skúsiť?
- Ech, veru pôjdem, - odpovedal Bystrozraký a pridal sa k ostatným.
Matej bol rád, že našiel takých tovarišov, a preto ich cestou dobre choval, iba Širokého nasýtiť nemohol.
Po niekoľkých dňoch prišli do mesta, kde bývala krásna princezná. Tu prezradil Matej svojim druhom, čo chce spraviť, a nahováral ich, aby mu pomohli, že sa im dobre odmení, keby sa im podarilo princeznú dostať. Všetci traja mu ochotne sľúbili svoju pomoc. Kúpil im pekné šaty a keď ich zaodel, šiel s nimi do zámku ohlásiť sa kráľovi, že chce so svojimi sluhami tri dni princeznú strážiť. Ale neprezradil, kto je.
Kráľ ho privítal a keď vypočul jeho žiadosť, riekol:
- No, ale si to dobre rozvážte, lebo ak vám princezná zuteká, budete všetci štyria o hlavu kratší.
- Zuteká-nezuteká, už len budeme strážiť, - odpovedal Matej.
- No dobre, keď tak chcete, zavediem vás k svojej dcére, - povedal kráľ a potmehúdsky sa usmievajúc, viedol ich do princezninej spálne.
Matej div oči nenechal na krásnej kráľovskej dcére a ona tiež naradovaná vítala švárneho šuhaja. Keď kráľ odišiel, ľahol si Široký krížom cez prah, Dlhý a Bystrozraký si sadli k obloku, Matej si sadol ku krásnej princeznej, dal sa s ňou do reči a pritom pozoroval každý jej pohyb.
Sedela ticho a po malej chvíli povedala:
- Len čo si na chvíľu oči oklamem! - sadla si na posteľ a zadriemala.
Keď Matej videl, že drieme, oprel si lakeť o stôl, hlavu o dlaň a o chvíľu sa i jemu oči zatvárali. Aj Bystrozraký a Dlhý zaspali a Široký vo dverách chrápal, akoby orechy presýpal. Sotva to spozorovala princezná, ktorá sa iba tvárila, že spí, premenila sa na červené jabĺčko, prešmykla sa Širokému pod uchom, kotúľala sa zo zámku na dvor a zo dvora ďalej.
Vtom sa prebudil Matej a keď nevidel princeznú, zavolal chytro tovarišov, že je princezná preč. Bystrozraký vystrčil hlavu z obloka. Zrak mal nielen pálčivý, ale i bystrý, nuž hneď videl červené jabĺčko kotúľať sa ďaleko od zámku po zelenej lúke. Ukázal ho Dlhému, ten sa z obloka natiahol, zdvihol jabĺčko, vtiahol ho zas do izby a podal ho Matejovi. Kým ho Matej chytil, na princeznú sa mu premenilo.
Ráno, keď kráľ vošiel do izby, nemálo sa čudoval, že vidí princeznú pri Matejovi sedieť. Nebolo mu to milé, ale čo mal robiť? Iba mlčať a mládencov ešte i pohostiť. Nebola to veru maličkosť, lebo Široký zjedol na posedenie dva voly, štyri okovy vína vypil a ešte bol hladný a smädný a vždy pojedol ešte aj trocha kamenia, aby sa dosýta najedol.
Na druhý večer sa vrátil Matej so svojimi tovarišmi do princezninej izby, ale kráľ dcéru potajomky napomenul, aby bola šikovnejšia a nedala sa chytiť.
Ako prvú noc, tak i druhú si tovariši ľahli, Široký predo dvere, Bystrozraký a Dlhý k obloku a Matej si sadol ku krásnej princeznej. Prijemne sa spolu zabávali dlho do noci a kráľovič z nej oka nespustil - no nespozoroval nič podozrivého.
Okolo polnoci vraví princezná:
- Len čo si zamak oči oklamem, - sadla si na lôžko a zadriemala.
Matej zmĺkol a vidiac, že princezná podriemkava, oprel si lakeť o stôl, hlavu o dlaň a o chvíľu aj jemu viečka oťaželi. Sotva princezná spozorovala, že Matej i jeho pomocníci pospali, premenila sa na holubičku a vyletela oblokom, ale krídelkom sa obtrela o Dlhého šticu a ten sa hneď zobudil. Ale nebol by holubičku chytil, lebo ju nevidel, keby nie Bystrozrakého. Ten hneď po nej jastril bystrým okom a ako mu do oka padla, pustil na ňu takú žiaru, že jej krídelká klesli a nič iné jej neostávalo, ako na strom si sadnúť. V tom sa Dlhý načiahol, chytil ju a podával Matejovi, ktorý sa práve zobudil. Kým ju Matej chytil, na princeznú sa premenila.
Ak sa kráľ čudoval už prvé ráno, čudoval sa na druhé ráno ešte väčšmi, keď videl princeznú pri Matejovi sedieť. Ale čože! Prichodilo mu mlčať, keď už tak bolo, a nachovať hostí i na druhý deň.
Keď prišla tretia noc, dohováral kráľ dcére, aby pohla rozumom a od tých obyčajných mládencov sa nedala prekabátiť.
Aj Matej napomínal svojich pomocníkov, keď šli večer k princeznej:
- Nože mi dnes dobrý pozor dajte, bračekovci, lebo keď nám to pekné dievča zuteká, viete, že budeme zajtra všetci štyria o hlavu kratší!
- Neboj sa, veď my ju ustriehneme, - ubezpečovali ho kamaráti. Keď vošli k princeznej, každý šiel na svoje zvyčajné miesto a Matej si sadol k nej. Veď on najradšej pri nej bol a s ňou sa zabával. Bol by rád i naveky s ňou, keby mu vždy neutiekla.
"No, ale ju ustriehnem a potom bude moja," pomyslel si a pevne si zaumienil, že nezaspí.
O polnoci princeznej vraj už spánok na oči sadal, nič už nepovedala, iba si tíško ľahla a oči pekne zažmúrila, akoby spala. Matej si oprel lakeť o stôl, hlavu o dlaň a hľadel na princeznú, dlho na ňu hľadel, ale čože - napokon spánok oklamal i jeho sokolie oči a zaspal i on i jeho tovariši.
Iba princezná nespala a ukradomky všetko pozorovala. Keď videla, že strážcovia pospali, vstala, premenila sa na mušku, vyletela oblokom na dvor, tam sa premenila na rybku a do studne na samé dno sa ponorila.
Azda by ju vtedy neboli našli, keby ako muška nebola Bystrozrakému cez nos preletela. Hneď sa zobudil, poobzeral sa dovôkol a videl, kde sa schovala. Skríkol a hneď sa všetci štyria hnali na dvor. Studňa bola veľmi hlboká, ale Dlhý sa načiahol, dosiahol na dno a hľadal rybku. No nemohol ju nájsť, akoby jej tam nebolo.
- Nože vyjdi von, ja sám sa spustím dolu! - skríkol Široký na Dlhého. Nuž vytiahol sa rýchlo Dlhý zo studne a Široký sa ta spustil. Mocným telom tak zaľahol studňu, že sa všetka voda po kraj studne zdvihla. Ale rybku tam nevideli.
- Nuž, vyjdi von, ja ju hneď vydurím! - zvolal Bystrozraký na Širokého. Vyskočil Široký zo studne, voda opadla a Bystrozraký sa nahol a pustil do studne žeravé ohne z očí. V tej chvíli voda klokočom zovrela, od samého spodku vrie a dvíha sa vyššie a vyššie - ponad kraj vyčľapne vlna a z nej vypadne rybka. Sotva sa zeme dotkla, na princeznú sa premenila. Matej vrtko k nej priskočil, chytil ju do náručia, k srdcu si ju privinul a ďakuje tovarišom za pomoc.
Nemálo sa otec čudoval i rozhneval, keď vošiel ráno do dcérinej izby a vidí princeznú v Matejovom náručí. Ale dcéra mu povedala:
- Už si ma daroval, už som jeho po práve i po svojej vôli.
Švárny šuhaj sa jej veľmi zapáčil, ale kráľovi to nebolo po vôli a nechcel ju za ten svet pustiť. Ale čože - šuhaj bol v práve, nepýtal sa kráľa, vzal si mladuchu a pod ochranou svojich pomocníkov odišiel zo zámku. Keď sa to kráľ dopočul, hneď za nimi vyslal čatu vojska a prísne im rozkázal, aby sa bez princeznej nevrátili, ak nechcú prísť o hlavu.
Už veľa míľ Matej so svojou mladuchou i s tovarišmi prešli, keď princezná kázala Bystrozrakému obzrieť sa, či niekto za nimi nejde. Bystrozraký sa obzrel a hneď im oznámil, že vidí na dve míle cesty čatu vojakov.
- To je vojsko môjho otca! - riekla princezná.
Keď sa vojsko na míľu priblížilo, strhla šatku z hlavy, hodila ju za seba do vetra a zvolala:
- Koľko v nej nitiek, toľko nech je dreva! - a v tej chvíli stál za nimi hustý les. Kým sa vojsko horou predieralo, pocestní prešli kus cesty a oddychovali.
Vtom vraví princezná zasa Bystrozrakému, aby sa obzrel, či niekto nejde za nimi. Bystrozraký sa obzrel a hneď panej zvestoval, že sa vojsko horou predralo a za nimi sa ponáhľa.
- No, veď nás nedohonia! - odpovedala a pustila slzu na zem.
- Staň sa riekou! - zvolala.
V tom sa valila za nimi široká rieka. Kým ju vojsko prebrodilo, naši pocestní boli ďaleko.
- Obzriže sa, Bystrozraký, či sa vojsko prebrodilo, - povedala princezná, keď zas oddychovali.
- Ech, veď je tá zberba už za nami! - zvolal Bystrozraký.
- Keby tma bola! - priala si princezná a sotva to dopovedala, vytiahol sa Dlhý do oblakov a čiapkou zakryl polovicu slnka. Tam, kde vojsko bolo, zaľahla hustá tma, ale Matej so svojimi za vidna ďalej kráčal.
Keď prešli už veľa míľ, odkryl Dlhý slnce, čiapku si dal na hlavu a kráčal za nimi - čo krok, to míľu prešiel. Už boli neďaleko Matejovho rodného mesta, keď sa vojsko zrazu za nimi ženie.
- No, len vy choďte do mesta, ja ich tu napravím na dobrú cestu, ozval sa Široký. Nuž išli do mesta a Široký si stal pred bránu, rozkročil sa a ústa otvoril dokorán.
Vojaci sa nechceli bez princeznej domov vrátiť. Rútili sa na mesto, aby ho dobyli. Širokého otvorené ústa mali za bránu a všetci do nich vbehli. Široký zavrel ústa a hnal sa za ostatnými do kráľovského zámku, až sa pod ním zem triasla. Zo zámku počul už radostný jasot a krik, že sa mladý kráľ Matej vrátil s krásnou mladuchou.
- No, braček, kdeže ti je vojsko? - opýtal sa ho Matej, keď prišiel do zámku.
- Nuž, kdeže mi je? Tu je! - odpovedal Široký a poplieskal sa po obrovskom bruchu, - ale by som ich rád vypľul, lebo to nie je ľahké jedlo!
- Tak ich vypusť z väzenia! - zasmial sa Matej a zvolal celý zámok na diváky. Široký zastal pred zámkom, zaprel ruky vbok, zakašlal, a mali ste, ľudia boží, vidieť ten zhon, bolo vám to do popuku! Jeden cez druhého skákali von a bežali, kým ich nohy niesli.
Jeden vojačik - ten posledný - mu v hrdle uviazol, ale Široký kýchol a vojak vyletel až za deviatu medzu.
O niekoľko dní slávili potom hrdé veselie a bol na ňom i princeznin otec. Poslali za ním Dlhého a bol tam skôr ako sa vojsko vrátilo, nuž ich oslobodil od sľúbenej smrti. Potom otca udobril správou, že sa mu dcéra dostala za mocného kráľa. Matej sa tovarišom štedro odmenil a potom navždy pri ňom ostali.
DVANÁSŤ MESIAČIKOV
Jedna matka mala dve dcéry. Jednu vlastnú a druhú pastorkyňu. Svoju mala veľmi rada, ale na pastorkyňu sa ani pozrieť nemohla. A to len preto, že Maruška bola krajšia ako jej Holena. Maruška nevedela o svojej kráse, preto sa čudovala, prečo sa macocha tak hnevá, kedykoľvek na ňu pozrie. Všetku prácu musela sama porobiť, upratovať, variť, prať, šiť, priasť, tkať, aj trávu žať. I kravičku musela sama, samučičká obriadiť. Holena sa len fintila a po izbe si voľkala. Ale Maruška všetku robotu rada urobila. Trpezlivo znášala, keď ju sestra i macocha hrešili, i jej nadávali. A boli zo dňa na deň horšie. A to iba preto, že Maruška bola zo dňa na deň krajšia a Holena škaredšia.
Tu si macocha pomyslela: "Načože si ja nechávam peknú pastorkyňu v dome? Prídu vohľači, zapáči sa im Maruša, a Holena mi ostane na ocot."
Od tej chvíle hľadeli macocha i dcéra ako sa neborkej Marušky zbaviť. Hladom ju morili, bili ju. Ale ona trpela a pritom všetkom bola zo dňa na deň krajšia.
V ktorýsi deň, bolo to v polovici januára, zachcelo sa Holene fialky voňať. "Choď Maruša, donesieš mi z hory kyticu fialôk. Chcem ich mať za pásom, aby som ich mohla ovoniavať." rozkázala sestre.
"Jaj, bože, sestra milená, čože ti to prišlo na um? Či to kto slýchal, aby pod snehom fialky rástli?"
"Ty potvora jedna akási, ako sa mi opovažuješ odvrávať, keď ti ja rozkážem? Už aj choď! A keď nedonesieš z hory fialky, ubijem ťa!" zahrozila jej Holena.
Macocha Marušku schytila, vystrčila von, a dvere za ňou zaplesla.
Dievča šlo horko plačúc do hory. Snehu tu celé múry, a nikde ani stopy ľudskej. Blúdila ona, blúdila dlho. Hlad ju moril, zima triasla.
Tu zazrie obďaleč svetielko. Ide za žiarou a príde až na vrchol hory. Tam horí veľká vatra, okolo vatry leží dvanásť veľkých kameňov, a na tých kameňoch sedia dvanásti chlapi. Traja sú starí, šediví, traja mladší, traja ešte mladší a traja najmladší. Sedeli ticho, slovka nepreriekli a hľadeli do ohňa. Títo dvanásti chlapi boli dvanásti mesiačikovia. Veľký Sečeň sedel na najvyššom mieste, vlasy a fúzy mal biele ako sneh a v ruke držal kyjak - vatráľ.
Maruška sa zľakla, ostala chvíľu stáť, ale potom sa spamätala, pristúpila bližšie a poprosila: "Ľudia dobrí, dajte sa mi zohriať pri vatre, zima ma trasie."
Veľký Sečeň pokýval hlavou a opýtal sa dievčaťa: "Načo že si prišla, dievčička? Čo tu hľadáš?"
"Idem na fialky." odpovedala Maruška.
"Nie je čas chodiť na fialky, veď je sneh." riekol veľký Sečeň.
"Ej, veď ja viem, ale mi sestra Holena a macocha prikázali doniesť z hory fialky. Keď ich nedonesiem, ubijú ma. Pekne vás prosím, ľudkovia boží, povedzte že mi, kde ich nájdem?"
Tu zdvihol sa veľký Sečeň, popodišiel k najmladšiemu mesiačikovi, dal mu vatráľ do ruky a riekol: "Bratku Brezeň, sadni si na moje miesto."
Mesiac Brezeň sadol si hore na kameň, a zakrúžil vatráľom nad vatrou. V tej chvíli vatra vzbĺkla, sneh sa začal topiť, stromy začali pučať, pod bučkami zazelenela sa trávička a bola jar. Pod krovím, schované pod listami, rozkvitli fialky. A kým sa Maruška spamätala, bolo ich akoby belasý obrúsok niekto prestrel.
"Chytro zbieraj, Maruška, chytro." kázal Brezeň.
Naradovaná Maruška trhala, kým nemala veľkú kyticu fialiek. Potom sa mesiačikom pekne poďakovala a ponáhľala sa domov.
Čudovala sa Holena, čudovala sa macocha, keď videli Marušku, že prináša fialky. Išli jej otvoriť dvere, a vtom zavanula vôňa fialiek po celej chyži.
"A kdeže si ich natrhala?" opýtala sa spurne Holena.
"Vysoko v hore rastú pod kríčkami. A dosť ich je tam veru." vravela Maruška.
Holena vzala fialky, dala si ich za pás, privoniavala k nim, dala privoňať aj materi, ale sestre nepovedala: "Privoňaj."
Na druhý deň voľkala si Holena pri peci a zachcelo sa jej jahôd. Hneď zavolala sestru a povedala jej: "Choď, Maruša, a dones mi z hory jahôd."
"Jaj, bože, sestra milená, či to že niekto slýchal, aby jahody pod snehom rástli?" vravela Maruška.
"Ach, ty potvora hnusná, ty mi budeš odvrávať, keď ti ja rozkážem? Chytro choď! A keď jahody nedonesieš, zmlátim ťa!"
Macocha schytila Marušku za plece a vystrčila ju von a dvere za ňou zaplesla.
Dievča šlo horko plačúc do hory. Snehu tu celé múry a nikde ani stopy ľudskej. Blúdilo dievča, blúdilo dlho. Hlad ju moril, zima triasla.
Tu zazrie obďaleč zase to svetlo, čo predo dňom. S radosťou sa pustilo k nemu. Prišlo zasa k tej veľkej vatre, okolo nej sedelo dvanásť mesiačikov, veľký Sečeň sedel najvyššie.
"Ľudia dobrí, dajteže sa mi zohriať, zima ma trasie." prosila Maruška.
Veľký Sečeň pokýval hlavou a opýtal sa jej: "A načo že si zase prišla? Čože tu hľadáš?"
"Idem na jahody." odpovie Maruška.
"Ej, ale veď je zima. A na snehu jahody nerastú." povedal Sečeň.
"Veď ja viem, ale sestra Holena aj macocha mi prikázali doniesť jahôd. Ak ich nedonesiem, že ma zmlátia. Pekne vás prosím, ľudkovia milí, povedzte že mi, kde ich nájdem?"
Tu zdvihol sa veľký Sečeň, popošiel k mesiačikovi, ktorý mu sedel oproti, dal mu do ruky vatráľ a riekol: "Brat Lipeň, sadni si na moje miesto."
Mesiac Lipeň sadol si na najvyšší kameň a zakrútil kyjakom nad vatrou. Vatra vysoko vyšľahla, jej žiara sneh za chvíľku roztopila, zem sa zazelenela a bolo leto. Pod bučkami akoby zasial bielych hviezdičiek. Tie sa navidomoči menili na jahody, mihom zreli a zreli, a kým sa Maruška spamätala bolo ich akoby krvi rozlial.
"Chytro zbieraj, Maruška, chytro." rozkázal mesiačik Lipeň.
Natešená Maruška zbierala, kým nemala plnú zásterku. Potom sa mesiačikom pekne poďakovala a veselo uháňala domov.
Čudovala sa Holena, čudovala sa macocha, keď videli, že Maruška naozaj nesie plnú zásterku jahôd. Bežali jej otvoriť a vôňa jahôd rozvoňala sa po celej chyži.
"Kdeže si ich nazbierala?" opýtala sa spurne Holena.
"Vysoko v hore. Dosť ich tam rastie pod bučkami." povedala Maruška.
Holena vzala jahody, najedla sa dosýta i macoche ponúkla, ale Maruške nepovedala: "Vezmi si jednu."
Holena si zamaškrtila na jahodách a na tretí deň, zachcelo sa jej červených jabĺčok.
"Maruša, pôjdeš do hory! Donesieš mi červených jabĺk!" rozkázala sestre.
"Jaj, bože, sestra milená, kdeže by sa v zime jablká vzali?"
"Och ty potvora jedna akási škaredá! Ty sa opovažuješ mi odvrávať, keď ti ja rozkážem? Už aj bež! A keď červené jablká nedonesieš, veruže ťa zabijem!" hrozila zlá Holena.
Macocha schytila Marušku za plece, vystrčila ju von a dvere za ňou mocne zaplesla.
Dievča sa ponáhľalo horko plačúc do hory. Snehu tam celé múry a nikde ani stopy ľudskej. Ale dievča už neblúdilo, ponáhľalo sa rovno na vrch hory, kde horela veľká vatra a okolo nej sedelo dvanásť mesiačikov. Veľký Sečeň sedel najvyššie.
"Dobrí ľudia boží, dajte sa mi zohriať, zima ma trasie."
Veľký Sečeň kývol hlavou a spýtal sa jej: "A načo že si prišla? Čože tu hľadáš?"
"Idem na červené jablká."
"Zima je. V zime nerastú červené jablká."
"Veď ja viem, ale sestra Holena a macocha mi prikázali, aby som z hory doniesla červené jablká. Ak ich nedonesiem, zabijú ma. Pekne vás prosím, ľudkovia milí, povedzte že mi, kde ich mám hľadať?"
Tu zdvihol sa veľký Sečeň, popošiel k jednému zo starších mesiačikov, dal mu vatráľ do ruky a riekol: "Brat Rujeň, sadni si na moje miesto."
Tu zdvihol sa veľký Sečeň, popošiel k jednému zo starších mesiačikov, dal mu vatráľ do ruky a riekol: "Brat Rujeň, sadni si na moje miesto."
Mesiačik si sadol na najvyšší kameň a zakrútil vatráľom nad vatrou. Vatra vzbĺkla, sneh sa strácal, no stromy nevypučali, ale lístie im opadávalo a chladný vetrík ho roznášal po zažltnutej pažiti. Maruška sa obzerala a tu vidí jabloň a na nej vysoko medzi konármi červené jablká.
"Chytro, Maruška, chytro ráňaj!" rozkázal mesiačik.
Naradovaná Maruška potriasla jabloň, spadlo jedno jablko, potriasla druhý raz, spadlo druhé.
"Chytro, Maruška, ponáhľaj sa domov." volá na ňu mesiačik.
A Maruška hneď poslúchla, zodvihla spadnuté jabĺčka, pekne sa mesiačikom poďakovala a ponáhľala sa domov.
Čudovala sa Holena, čudovala sa macocha, že Maruška nesie domov aj jablká. Šli jej chytro otvoriť a Maruška im podala dve jablká.
"A kdeže si ich natrhala?" opýtala sa Holena.
"Vysoko v hore rastú a dosť ich je tam ešte."
"A prečo si nedoniesla viac? Či si ich cestou pojedla?" osopila sa Holena.
"Jaj, sestra milená, nezjedla som ja ani kúštiček. Keď som prvý raz stromom potriasla, spadlo jedno, keď po druhý raz, spadlo druhé a viac mi triasť nedali, vraj aby som išla chytro domov."
"Bodaj ťa parom uchytil!" zahrešila Holena a chcela Marušku biť.
Maruška sa pustila do horkého plaču a ušla do kuchyne. Maškrtná Holena pustila sa do jablka. Zazdalo sa jej také sladké a dobré, že také ešte v živote nejedla. Zjedli obe a zachcelo sa im viac.
"Podaj mi, mamka, kožúšok. Idem sama do hory. Tá potvora by nám ich zase po ceste pojedla. Veď ja nájdem to miesto a všetky poráňam, čo by na mňa ako volali."
Darmo ju mať odhovárala, Holena vzala kožuštek, šatku na hlavu a pustila sa do hory. Snehu tam celé múry a nikde ani stopy ľudskej. Holena blúdila, blúdila dlho, ale maškrtnosť ju poháňala vždy ďalej. Tu zazrie obďaleč svetlo, vyberie sa k nemu. Príde na samý vrch, kde horí vatra a okolo vatry sedí dvanásť mesiačikov. Holena sa preľakne, ale spamätá sa, podíde bližšie ku vatre, natiahne ruky a zohrieva sa. Nepoprosila mesiačikov.
"Načo že si prišla? Čože tu hľadáš?" namrzene opýtal sa veľký Sečeň.
"Netreba ti vedieť kde idem." odsekla spurne Holena.
Odvrátila sa od vatry a šla hlbšie do hory. Veľký Sečeň zvraštil čelo a zakrútil vatráľom nad hlavou. V tej chvíli sa nebo zachmúrilo, oheň vatry sa znížil, hustý sneh sa sypal. Po hore podúval ľadový vietor. Holena nevidí ani na krok. Blúdi, blúdi, sneh sa sype, údy jej v teplom kožúšku krehnú, mrznú.
Mať čaká Holenu, vyzerá z oblôčika, aj predo dvere vyjde, nemôže sa dcéry dočkať.
"Jaj, či jej tak jablká zachutili, že sa jej od nich nechce, či čo? Musím ja sama skúsiť, kde je." pomyslela si naostatok machocha.
Vzala kožúštek, šatku na hlavu a podala sa za Holenou. Snehu plno, nikde ani stopy. Volala Holenu, vyvolávala, nik sa jej neozýval. Sneh sa sypal, ľadový vietor zavíjal.
Maruška navarila obed, nakŕmila kravičku, Holena ani macocha neprichádzajú. Maruška si sadla k praslici, už je plné vretienko, v chyžke sa zotmelo, no Holena ani macocha sa nevracajú.
"Čože sa im prihodilo?" trápi sa dobré dievča a úzkostlivo pozerá von okienkom. Neprichodia.
Čaká s raňajkami, čaká s obedom, ale nedočká sa ani Holeny, ani macochy. Obe zamrzli v hore.
Dobrej Maruške zostala chyžka, i kravička, i kúsok poľa, onedlho pritrafil sa aj rúči mládenec, priženil sa k Maruške a dobre im bolo spolu pri pokoji.
ČERVENÁ ČIAPOČKA
Kde bolo, tam bolo, bolo raz malé dievčatko. A dievčatko malo starú mamu. Dievčatko bývalo v dedine, stará mama v neďalekej hore.
Stará mama uplietla raz svojej vnučke červenú čiapočku. Čiapočka dievčatku tak pristala, že každý, kto ho v nej uvidel, sa pýtal:
"Červená Čiapočka, kde ideš? Červená Čiapočka, čo nesieš?"
Dievčatko sa s každým pekne rozprávalo, preto ho mal každý rád. Aj toto meno mu dávali len z lásky. Napokon ho nik inakšie nevolal, len Červenou Čiapočkou.
Raz mamička povedala dcérke:
"Červená Čiapočka! Ochorela nám stará mama, zanesieš jej obed."
Červená Čiapočka poznala dobre cestu k starej mame. Neraz jej už niesla čerstvý chlieb alebo mlieko. A stará mama vždy mala pre ňu nejaký cukríček.
Mamička doniesla košík, pokládla doň kastróliky, hrnček, chlieb a ovocie. To všetko zakryla obrúskom a podala dievčatku:
"Cestou sa mi nikde nepristavuj!" napomenula dievčatko.
"Nie, nie! Pôjdem rovno k starej mame." sľubovalo ono.
A tak si ide Červená Čiapočka chodníkom hore. Ide, ide - stretne ju vlk. Ona nevedela, aký je vlk zlý. Pekne sa mu poklonila:
"Dobrý deň, vĺčik!"
"Dobrý deň, Červená Čiapočka! Kdeže ideš, kde?"
"Ochorela nám stará mama, nuž nesiem jej obed."
"A kdeže ti býva?" spýta sa vlk a už v mysli kuje zlé-nedobré.
"Tu v hore, v malej dreveničke." odpovie Červená Čiapočka.
Vlk sa jej na všetko o starej mame povypytoval a myslel si pritom: Hehe! Najprv zjem starú mamu, potom i túto Čiapočku! Od spokojnosti sa oblízal a nahlas povedal:
"Pozri, koľko tu kvetov! Natrhaj z nich starej mame."
Mamička dievčatku prikázala nikde sa nepristaviť. Ale či by bol hriech natrhať kvetov? Akú radosť by spravila starej mame! A lúčka je ozaj samý kvet! Biele krále, červené klince, belasé zvončeky...
Červená Čiapočka položí košík na trávu a ide trhať.
Vlk sa ticho vytratil.
Červená Ciapočka trhá zvončeky, hľadá nezábudky. Zachodí vždy hlbšie do hory.
A vlk zatiaľ našiel domček, zabúchal na dvere.
"Kto je?" ozve sa stará mama zdnuky.
"To som ja, Červená Čiapočka! Nesiem vám obed!" hlási sa vlk hlasom tenkým, ako len vládze.
"Stisni len kľučku, babuľka! Dvere nie sú zamknuté."
Vlk stisol kľučku, vošiel do izby. Stará mama leží v posteli pri obloku. Vlk za ňou skočil a - ham! už starej mamy nebolo.
Potom si na hlavu uviazal jej čepiec, oblok zastrel záclonou a ľahol si do postele.
Keď Červená Čiapočka natrhala dosť kvetov, našla stratený chodník a s košíkom na ruke cupkala k starej mame. Keď prišla k domčeku, zaklope na dvere a volá:
"Stará mama, stará mama! Otvorte, nesiem vám obed!"
"Stisni len kľučku, babuľka! Dvere nie sú zamknuté," napodobní vlk starú mamu.
Červená Čiapočka vojde dnu, a v izbe polotma. Ide s košíkom k posteli. Vidí slabo, ale i tak sa jej zdá dnes stará mama čudná.
Díva sa na ňu, a odrazu povie:
"Joj, stará mama, aké vy máte veľké uši!"
"To preto, aby som ťa lepšie počula!" zahuhle vlk.
O chvíľu dievčatko zas povie:
"Joj, stará mama, aké vy máte veľké oči!"
"To preto, aby som ťa lepšie videla!" zahuhle vlk zase.
"A prečo máte také veľké ústa?"
"To aby som teba ľahšie zjedla!" povie vlk a - ham! - už je i Čiapočka tam!
"Ej, bola to za hostinka!" povedal si vlk. Pohladkal si plné brucho a rozvalil sa navrch na perinu. O chvíľu už chrápal. Chŕŕŕ! Chŕŕŕ!
Šiel okolo horár. Bol to dobrý sused starej mamy. Keď už bol pri dreveničke, vidí dvere dokorán a zdalo sa mu, že dnu ktosi drevo píli: chŕŕ! chŕŕ! Vojde dnu, pozrie na posteľ - a len ho tak myklo! Hneď ten vedel, kto je v čepci! A vedel aj, čo sa to tu stalo. Vzal zo stola nožnice a nastrihol vlkovi brucho. V rozstrižku sa pohne noha v žltej topánočke. Horár chytro strihal ďalej a naraz: hop! Vyskočila odtiaľ Červená Čiapočka a za ňou i stará mama.
"Hu, ako tam bolo dusno!" povie Červená Čiapočka. A od radosti, že je vonku, vybozkávala milého ujka na pichľavé fúzy.
Starej mame hneď choroba prešla. Dlho sa neradili, ale všetci traja nanosili veľkých skál. Skaly povkladali vlkovi do brucha a brucho dobre zašili. Potom sa pokryli a dávali pozor, čo bude vlk robiť.
Onedlho sa vlk zobudí a zívne.
"Uf," zafučí, "ale som sa dnes objedol! A smädný som! Taký smädný!... Musím na studničku!..."
Fučiac sterigá sa z postele a ide. Za ním ticho horár, stará mama a Červená Čiapočka.
Vlk nevládze. Čo krok, to sa mu podlomia nohy. K studničke sa len po biede dovlečie. Nachýli sa, smädno začne piť, a naraz - čľups! Padol do studničky. Tažké staly sa mu v bruchu prevážili a stiahli ho dolu. Studnička bola hlboká a vlk sa utopil.
Horár, stará mama a Červená Čiapočka sa veselo vrátili domov.
Komentáre
Prehľad komentárov
tomas ved do kniznice si nic nenapisal a uznane strasne dlhe stranky
tomas
(stefka, 20. 1. 2012 19:35)