6. Časť
„Dobré ráno, mami. Ako to včera dopadlo?“
„Dobré... Tak policajti našli necht. Teraz to vyšetrujú na stanici. Domnievajú sa, že to je ten istý votrelec ako napríklad v Londýne alebo v New Yorku. Dneska ráno som našla ešte chumáč čiernych vlasov tak som ho poslala na vyšetrovanie.“
„Aha. Tak to je zlé. Čo keď tu ten votrelec neprišiel rozbiť kuchyňu ale...“ nedokázala som dopovedať.
„Ale niekoho hľadal?“ spýtala sa ma mama.
„Áno presne to.“
„Nemusíme sa báť. V Californií rozmiestnili hliadky. Nikto sa nedostane von ani dnu do mesta.“
„Tak dobre.“ Ukončila som náš rozhovor. Tak som si dala ovsené vločky a šla som do školy. Celú cestu som myslela na Bena. Čo ak je nejako nebezpečný? Čo ak mi hrozý väčšie nebezpečenstvo ako si viem predstaviť? Čo poviem Benovi keď sa s ním stretnem? Na tieto otázky som si nevedela odpovedať. Práve som naladila rádio a ozvalo sa: Neznámy utočník, možno je ich viac, stále útočí. Majte sa na pozore.“
Povedia nám len toľko?! Vôbec sa nezaujímajú o naše bezpečie!! Vypla som rádio a ponáhľala som sa po kľukatej ceste smerom k škole. Zrazu pri mne kráčal Ben. „Och ahoj Ben.“
„Ahoj Amy.“
Nastalo dlhé ticho aké som u Bena ešte nezažila.
„Máte s tými prípadmi niečo spoločné?“
„Nie, my sa snažíme zastaviť Moarenov.“
„Moare... Čo?“
„Moarenov. Je to skupina krvilačných potvorí.“
„Aha. A ako sa máme pred nimi uchrániť?? Prečo nám minule rozbili kuchyňu?!“
„Uchrániť sa pred Moarenmi nedá. Nie je to také ako s upírmi. Aj keď si dáš kríž na dvere, tekvice pred dom a budeš nosiť náhrdelník z cesnaku. Nepomôže to. Oni sa nedajú zastaviť ľudskou rukou.“
...
„Ben? Čo bude s nami?“
„Amy, prepáč ale... Nemôžme byť spolu... Je to veľmi nebezpečné pretože keby nás Moareni uvideli s ľudskou osobou vo vzťahu... Bolo by to veľmi zlé. Vyvraždili by všetkých Reagleeov.“
„A prečo vás nezabili keď si so mnou chodil celý ten čas? Tých osem mesiacov? Nerozumiem tomu.“ Hovorila som to so slzami v očiach.
„Amy, nemôžme byť spolu... Stačí?“
„Ty sa... so mnou...“ nedokázala som to dopovedať.
„Rozchádzaš?“ dopovedal už nahnevaný Ben. „Áno rozchádzam. Čau Amy.“ Odišiel.
Čierna obálka! Bola som taká nahnevaná a plná smútku. Nedokážem to pochopiť! Ben nie je taký! Nerozišiel by sa so mnou len kvôli nejakým bájnym bytostiam!