Smartfóny obsadili popredné priečky predajnosti
Smartfóny vedú prím
Dúfam, že v tejto chvíli nebude tento článok čítať nikto zo šéfov niektorej telekomunikačnej firmy, ktorá sa zameriava na výrobu a predaj smartfónov. Ak áno, tak sa možno viac zamyslia nad tým, že príbeh každého smartfónu nezačína až na výrobnej linke ich firmy, ale niekde oveľa južnejšie, až v Afrike. Smartfóny už niekoľko rokov patria k najobľúbenejším technickým novinkám. Aj pred týmito Vianocami obsadzujú popredné priečky v predaji. Sú nabité množstvom rozmanitých funkcií a zaručujú svojmu majiteľovi komfort 21. storočia. Vieme však, aké je pozadie ich výroby? Spomínate si na tričká z Bangladéša, za ktorých výrobou sa ukrýva až neuveriteľná pracovná drezúra majiteľov týchto podnikov? A smartfóny, ktoré mimochodom možno práve teraz držíte v rukách, sa nedajú v tomto smere „zahanbiť“. Aký je ich príbeh? Azda po nasledujúcich faktoch pravdy sa začne nejeden z nás pozerať na smartfóny úplne inak. Cieľom tohto článku nie je dramatické zníženie ich predaja, ale skôr zamyslenie sa nad tým, ako sa „šafári“ so zdrojmi a surovinami Zeme a ako sa pristupuje k zamestnancom, ktorí ich ťažia.
Aj vy ste si už kúpili smartfón? Používate denne tú malú vecičku s veľkým výkonom a možnosťami, o akých sa nám pred pár rokmi ani nesnívalo? Priznám sa celkom otvorene a bez rozpakov, že ani poriadne nepoznám rozdiel medzi bežným mobilom a smartfónom. To bude asi tým, že patrím k menej náročným spotrebiteľom a k bežnej komunikácii mi úplne postačuje obyčajný mobil s niekoľkými základnými funkciami. Avšak pri nedávnom surfovaní na internete som sa dozvedel, že taký smartfón a mobil vôbec potrebuje na to, aby bol plnohodnotným výdobytkom techniky, rôzne nerasty a minerály, ako je cín, tantal, karbid alebo volfrám. Ťažba týchto surovín prebieha v africkej Konžskej republike, kde sa nachádza práve väčšina svetových zásob. Ťažbu tam kontrolujú ozbrojené skupiny, a preto tam nemožno ani len uvažovať o dôstojných pracovných podmienkach. Britský fotograf Marcus Bleasdale zachytil nepríjemnú a krutú realitu týchto pracovných pomerov, keď sa dostal do samotného epicentra . Akoby v zastúpení mnohých z nás, ktorým nie je jedno, ako sa získavajú potrebné suroviny, hovorí: „My ako spotrebitelia by sme mali byť z toho zdesení.“Jeho fotografie zachytávajú chudobných robotníkov, medzi ktorými nechýbajú ani desaťročné deti. Tieto obrázky aj v nás vyvolávajú zdesenie a smútok z toho, akú krvavú daň prinášajú tisíce ľudí na oltár technickej vyspelosti bohatých krajín sveta. Ako riešiť túto nespravodlivosť? Prestať kupovať smartfóny a iné zariadenia? Spotrebiteľ by mal viac pátrať po zdroji, spôsobe a podmienkach ťažby surovín, potrebných aj na výrobu toho jeho smartfónu? Fotograf Bleasdale sa priznáva určite nielen za seba, keď konštatuje: „Som asi najhorší používateľ sporných nerastov na svete. Pracujem ako fotograf, ktorý má päť rôznych fotoaparátov, dva počítače a ďalšie telefóny. Denne tak chodím s polkou bane v batohu.“ Možno práve preto sa rozhodol podniknúť pátraciu cestu za pravdou, ktorá šokovala nielen jeho. Mali by sme azda požadovať akýsi certifikát o tom, že daný produkt pozostáva z nerastov a minerálov, vyťažených v prijateľných podmienkach, bez zastrašovania a vykorisťovania? Otázok na kilá? Odpovedí pomenej? Jedno však môže urobiť každý z nás, vložiť do svojich modlitieb úmysel za tých, ktorí sa stali otrokmi a denne pociťujú nad sebou útlak. / kp /