Sv. Gianna Beretta Molla
25. 4. 2012
Gianna Beretta Molla
(1922 -1962)
Rodina a detstvo
Albert Beretta a jeho manželka Mária, rodená De Micheli, spolu so svojimi deviatimi deťmi žili v meste Magenta, vzdialeného od Milána asi pätnásť kilometrov. Desiate dieťa, dcérka, ktorá sa im narodila 4. októbra 1922, dostala pri krste v kostole sv. Martina meno Giovanna Francesca. V rodine ju skrátene oslovovali Gianna (Jana). V ďalších rokoch manželia Berettovci s láskou privítali ešte ďalšie tri deti, takže Mária porodila celkom trinásť detí. V rodine však zažili veľa utrpenia a bolesti, keď päť z nich postupne odprevadili na cintorín.
V období hospodárskej krízy sa roku 1925 rodina presťahovala do mesta Bergamo, kde sotva šesťročná Gianna pristúpila k prvému svätému prijímaniu a o dva roky neskôr prijala v bergamskej katedrále sviatosť birmovania.
Rodičia boli hlboko veriaci, patrili do tretieho rádu sv. Františka. Deti od malička vychovávali vo viere v Boha. Denne sa zúčastňovali na sv. omši a sv. prijímaní. V rodine vládla atmosféra lásky a pokoja. Otec chodieval do kostola zavčasu ráno ako prvý, matka s deťmi neskôr. Večer sa spoločne modlievali, spievali a hrali na klavíri. K ich obľúbeným modlitbám patrili ruženec, litánie k Božskému Srdcu a ku sv. Jozefovi. Gianna sa neskôr o rodičovskom dome vyjadrila: „Veľkorysosť a otvorenosť vo vzťahu k blížnym patrila k základom našej výchovy. Rodičia boli prísni, ale vysvetľovali nám svoje dôvody, aby nás presvedčili. Bolo úžasné žiť v takej početnej rodine, spolu sa radovať, trpieť a navzájom si pomáhať pri štúdiách i rôznych ťažkostiach života.“
Otec Albert zvlášť viedol svoju rodinu k dobročinnosti a zdôrazňoval, že viera bez skutkov lásky nie je úplná. Zúčastňovali sa farských akcií na podporu chudobných, matka pre nich dokonca pekávala chlieb. Dvere pre chudobných mali vždy otvorené, hoci pri takej početnej rodine museli dosť šetriť; aj preto, že rodičia sa snažili všetkým deťom zabezpečiť slušnú existenciu. Napriek rôznym prekážkam všetkých osem detí úspešne vyštudovalo – boli medzi nimi kňazi, lekári, inžinieri. Gianna a bratia Ferdinand a Enriko boli lekármi. Enrika navyše vysvätili za kňaza a roku 1948 odišiel ako páter Albert spolu s bratom Františkom na misie do Brazílie, kde sa usilovali zlepšiť zdravotnícku starostlivosť. Sestra Virgínia, doktorka farmácie, bola misionárkou v Indii, slúžila chorým na malomocenstvo. Gianna dlho túžila nasledovať svojich súrodencov v misijnej službe.
Dospievanie
Po skončení základnej školy roku 1933 Gianna nastúpila na nižší stupeň gymnázia v Bergame (Liceo Paolo Sarpi). Ako 12-ročná sa stala členkou miestnej skupiny Katolíckej akcie, čo pozitívne ovplyvnilo jej duchovný vývoj. Neskôr prevzala jej vedenie.
Keď roku 1937 Berettovcom zomrela dcéra Amália, rozhodli sa presťahovať do prímorskej oblasti Janova (Genua-Quinto), kde Gianna pokračovala v štúdiu na gymnáziu sestier sv. Doroty. V tom čase tam viedli pátri jezuiti exercície, ktoré v živote mladého dievčaťa zohrali významnú úlohu. Gianna sa upevnila vo viere a v životných predsavzatiach. Do svojho zápisníka si poznamenala: „Ježiš, sľubujem ti, že prijmem všetko, čo sa mi v živote prihodí. Len mi daj vždy poznať tvoju svätú vôľu ...“ Jedna spolužiačka o nej svedčila: „Giannina viera bola povzbudzujúca ... cítili sme sa priťahované jej príkladom.“ Jej život bol usmerňovaný v kresťanskom duchu aj mimo rodinného kruhu.
Od roku 1938 Gianna začala chorľavieť, až napokon musela školu prerušiť a zostať doma. Na klasické lýceum sa vrátila takmer po ročnej prestávke. Bolo to práve kritické obdobie, keď vypukla vojna, bombardovali Janov, čo obyvateľov mesta úplne ochromilo. Rodina sa kvôli bezpečnosti rozhodla vrátiť späť do Bergama. Gianna však ostala v Janove, aby dokončila gymnaziálne štúdium.
Ťažká skúška viery zastihla rodinu Berettovcov v apríli roku 1942. Vo veku 53 rokov zomrela starostlivá matka. Otec ju o pár mesiacov nasledoval. Napriek bolestným udalostiam zmaturovala Gianna v júni 1942 s dobrým prospechom. Z tejto doby ostali v jej zápisníku dôležité úvahy: „Kríž a utrpenie sú najistejšou cestou do neba ... Pane, nech sa stane vo všetkom tvoja vôľa. Milujem kríž, veď ho nenesiem sama, Ježiš mi pomáha, s ním dokážem všetko. On mi dáva silu ... Často nariekame, že Boh je ďaleko ... Ale veď on je v nás, cítim jeho blízkosť, je vo mne i v každom blížnom ... Svätí – priatelia Boha – sú aj našimi priateľmi ...“
Štúdium a aktivity
Po maturite sa Gianna vrátila do rodičovského domu v Magente a začala študovať medicínu v blízkom Miláne. V tomto meste sa intenzívnejšie venovala charitatívnej činnosti. Po dlhoročnom členstve v Katolíckej akcii sa stala aj členkou Spolku sv. Vincenta de Paul, a tak organizovane spolupracovala pre dobro chudobných. Pri práci s dospelými i mládežou zdôrazňovala, že prvou úlohou členov katolíckych spolkov v ich dobročinnosti je prehlbovanie osobného duchovného života, pravidelná účasť na Eucharistii, modlitba, ruženec a najmä osobné svedectvo života vo viere v Božiu moc: „Musíme sa správať k trpiacim s veľkou úctou ako k bratom a sestrám Ježiša Krista, ktorý sa s nimi stotožňoval. Jedine v ňom možno nájsť silu pre skutky lásky ... Láska k Bohu je základom našej úcty k ľuďom. Čím je niekto hlbšie spojený s Bohom, tým účinnejšie môže konať dobro ... Mnohé činy sú neplodné, pretože sa nemodlíme a nesledujeme Božiu vôľu ... Len to môžeme dávať, čo máme, z plnosti srdca a duše hovoria ústa ...“
Od roku 1945 Gianna pokračovala v štúdiu medicíny na univerzite v Pavii, kde mala viac príležitostí angažovať sa v Spolku sv. Vincenta de Paul i v Katolíckej akcii. Ako regionálna delegátka vo farnosti v Mesere chodila prednášať mládežníckym krúžkom. Mala zmysel pre kultúrne a športové podujatia. Nevynechala žiadnu príležitosť pre rozvoj telesného a duchovného zdravia, čo odporúčala aj iným. Ako sympatická mladá deva milovala všetko dobré a pekné: hudbu, divadlo, koncerty, literatúru. Rada chodila do prírody, lyžovala sa a cestovala. Vychutnávala drobné radosti života v súlade s kresťanskou morálkou. Stále sa však nevedela definitívne rozhodnúť, či má nasledovať svojich troch súrodencov v rehoľnom stave. Skúmala Božiu vôľu, hľadala odpoveď na otázku, či má ísť – rovnako ako oni – na misie.
Obetavá lekárka
Gianna dokončila štúdium na Lekárskej fakulte a promovala 30. novembra 1949. Vtedy si zaznamenala niekoľko dôležitých zásad pre lekársku prax: „Pracovať čo najsvedomitejšie! Nezaostávať na vedeckej úrovni ... Nezháňať sa za peniazmi a mamonou podľa módy dnešného sveta ... Slúžiť svedomito v duchu viery! Preukazovať vždy láskavosť a jemnocit k chorým, starým a chudobným – našim bratom a sestrám ... Zachovať rozvážnosť v slovách ... Nikdy nezneužiť dôveru iných!“
Viacerí priatelia dosvedčili, že pomáhať ľuďom a liečiť ich bolo jej povolaním a poslaním, priam vnútornou potrebou, vyvierajúcou z lásky k Bohu a blížnym. 1. júna 1950 si Gianna už mohla otvoriť samostatnú ordináciu v Mesere na predmestí Magenty, vzdialenom asi päť kilometrov od stredu mesta. Súčasne sa stala členkou Spolku lekárov v Miláne a čoskoro získala aprobáciu praktickej lekárky a chirurgičky. Zakrátko obhájila špecializáciu v odbore pediatria a detskou lekárkou zostala až do svojej smrti.
V meste ako obvodný lekár pôsobil aj jej brat Ferdinand. Pomáhala mu pri návštevách chorých, robila nočné služby, prevzala bezplatnú lekársku starostlivosť v detských jasliach a materskej škôlke. Neskôr pracovala ako školská lekárka v základnej škole v Ponte Nuovo di Magenta a venovala sa výchove mladých chlapcov.
Gianna chápala svoje zamestnanie skutočne ako povolanie a poslanie a slúžila mu so všetkými schopnosťami. Dospelých i deti ošetrovala veľmi starostlivo, od chudobných pacientov nežiadala poplatky, a keď nemali peniaze na lieky, tak im ich darovala. Lekárske povolanie bolo pre ňu aj určitou formou apoštolátu – uvedomovala si, že lekár má viacero príležitostí jemne pacientovi naznačiť, že popri starostlivosti o telo nemá zanedbávať dušu. Pripomínala si: „Ako kňaz sa dotýka Ježiša v hostii, tak sa ho my lekári dotýkame v tele chorých údov.“ Osobitnú pozornosť venovala budúcim matkám, dodávala im odvahu pred pôrodom a neraz zabránila potratu. Deti pokladala za Boží dar a plod manželskej lásky. Nie div, že za všetky svoje skutky si získala u ľudí všeobecnú obľubu.
Ešte stále túžila stať sa misionárkou a hľadala prejav Božej vôle. Usmernil ju spovedník radou, že misijné pole je všade a misie nemusia byť len niekde na rovníku. Dôležité misie sú aj v rodine, v ktorej, podobne ako jej rodičia, môže urobiť veľa dobrého. Rozhodla sa teda ešte vykonať púť do Lúrd, kam sprevádzala skupinu chorých v júni mariánskeho roku 1954. Vrúcne prosila Pannu Máriu o pomoc, ako to prezrádza jej zápisník: „Modlím sa k Bohu, prosím Matku Božiu o radu; počúvam hlas svojho svedomia, pozorujem vlastné sklony a spytujem sa ... Je isté, že nemožno milovať bez utrpenia a utrpenie uniesť bez toho, aby sme milovali.“
Životné rozhodnutie
Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, 8. decembra 1954, pri príležitosti primičnej slávnosti jedného svojho známeho kňaza v Mesere Gianna spoznala elektroinžiniera Piera Molla, riaditeľa továrne na kartóny a zápalky v neďalekom mestečku v Ponte Nuovo di Magenta. Bol to človek veľmi zaujatý zamestnaním, okrem práce nemal čas na nič iné. Od prvej chvíle bolo jasné, že toto stretnutie nie je náhodné. Pierovi sa Gianna veľmi zapáčila a bol presvedčený, že našiel nielen priateľku, ale i životnú lásku. Vtedy sa aj ona rozhodla pre manželstvo.
Známosť však nebola bez problémov. Pre Giannu bolo nepochopiteľné, že niekto môže pre prácu zanedbávať kultúru i šport. Považovala to za nesprávne a škodlivé pre telesné aj duševné zdravie. Postupne začali spolu chodiť do prírody a na koncerty, i keď Gianna pritom musela rešpektovať Pierove povinnosti vo fabrike a obmedzovať svoje osobné záujmy.
Rozhodnutie sa pre spoločný život potvrdili zasnúbením v apríli 1955. Gianna práve dovŕšila tridsaťtri rokov. V listoch si snúbenci vyznávali – on: „Čím lepšie ťa poznám, tým viac som presvedčený, že mi Pán lepšiu ženu nemohol vybrať.“ A ona: „Chcela by som ťa skutočne urobiť šťastným, byť dobrou manželkou, takou, akú si želáš: láskavou, úprimnou, plnou uznania, pripravenou pre obete, ktoré bude život požadovať ... Vrúcne prosím Boha, aby sme spolu vybudovali opravdivú kresťanskú rodinu.“
Pred prijatím sviatosti manželstva Gianna navrhla ešte spoločnú trojdňovú duchovnú prípravu. Sobáš sa uskutočnil 24. septembra 1955 v kostole sv. Martina v Magente, kde Giannu pokrstili. Manželstvo prijali ako dar a svoju rodinu zasvätili Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Predsavzali si, že sa denne budú spoločne modliť ruženec. Na svadobnú cestu šli najprv do Ríma, kde sa zúčastnili na audiencii u pápeža, až potom pokračovali ďalej podľa svojho programu.
Novomanželia sa presťahovali do Ponte-Nuovo pri Magente, kde Piero daroval manželke novú ambulanciu. Gianna pokračovala v svedomitej práci detskej lekárky, starala sa o deti robotníkov z blízkej továrne. Popri svojich povinnostiach a starostlivosti o domácnosť niekedy sprevádzala manžela na jeho služobných cestách.
Kríž – cesta do neba
V novembri roku 1956 po ťažkom tehotenstve Gianna porodila prvé dieťa – chlapčeka, ktorému dali meno Peter-Ľudovít (Pietro-Luigi). O trinásť mesiacov, opäť po komplikáciách, prišla na svet dcérka Mária-Zita (Mariolína). Pri ďalšej ťarchavosti hrozil predčasný pôrod, preto od ôsmeho mesiaca tehotenstva musela byť Gianna hospitalizovaná. Napriek všetkých obavám rodina v júli 1959 radostne privítala tretie dieťa, dcéru Lauru. Vtedy si do zápisníka poznamenala: „Som pevne rozhodnutá znášať a obetovať všetko z lásky k Ježišovi ... Každé dieťa je veľkým Božím darom!“
Deti hneď po narodení zasvätila Panne Márii, Matke dobrej rady, ktorú považovala za veľkú pomocníčku v závažných životných situáciách. Bola presvedčená, že nebeská Matka nás vždy vedie správnou cestou.
V druhom mesiaci štvrtého tehotenstva 40-ročnej Gianne lekári diagnostikovali nezhubný nádor na maternici (fibromyóm), ktorý by rastom ohrozoval najmä dieťa. Navrhovali zákrok, pri ktorom jej chceli odňať maternicu, nádor aj plod. To rázne odmietla. Podobne neprijala operáciu, v ktorej by spolu s nádorom odstránili aj dieťa. Súhlasila iba s možnosťou vybrať nádor tak, aby sa zachránilo dieťa, čo bolo najriskantnejšie. Hrozilo totiž, že jazva na maternici pri pôrode nemusí vydržať a môže zapríčiniť smrť matky.
Gianna sa pevne rozhodla zachrániť dieťa aj za cenu vlastného života: „Som odhodlaná na všetko, len nech zachránia moje dieťa.“ Manžela žiadala: „Piero, prosím ťa, keď sa bude musieť rozhodnúť medzi mnou a dieťaťom, rozhodnite sa pre život dieťaťa, o to ťa prosím.“ To isté zdôrazňovala aj lekárom. Chirurgovia podľa jej priania odstránili iba nádor.
Po zákroku sa zdalo, že Gianna si naďalej celkom vyrovnane plní svoje povinnosti. Dobre si uvedomovala vážnu prognózu i to, že pravdepodobnosť jej prežitia je veľmi malá ... Neraz si však pripomínala slová svojho zápisníka z doby, keď prežívala smrť svojich rodičov: „Kríž a utrpenie sú najistejšou cestou do neba ...“
Nasledujúcich sedem mesiacov ťarchavosti Gianna prežívala plná obáv. Má zanechať manžela a tri či štyri sirôtky? Nebude dieťatko poškodené? ... Chvíle depresie premáhala vierou, nádejou a láskou. Veľa sa modlila, manžela prosila o láskavú podporu a súčasne o odpustenie, že mu spôsobuje starosti: „Neboj sa, Pán urobí to, čo bude pre našu rodinu najlepšie. Nech sa stane jeho vôľa. Musím konať podľa svojho svedomia.“
Pred odchodom do pôrodnice prosila priateľky: „Mám strach, modlite sa, nie som si istá, či sa ešte vrátim ... Pôrod bude iste komplikovaný, možno sa podarí zachrániť len jedného z nás dvoch, ale ja chcem, aby žilo moje dieťa. Som pripravená na všetko, čo chce alebo dopustí Boh.“
Na Veľký piatok 20. apríla 1962 Giannu prijali na pôrodnícke oddelenie v Monze. Pôrod bol veľmi vyčerpávajúci a bolestivý. Na Bielu sobotu o jedenástej hodine prišla na svet krásna zdravá dcérka Gianna-Emanuela; vážila 4500 g.
Zdravotný stav matky sa však zhoršil, vystúpila jej teplota, bolesti sa zväčšovali, chvíľami strácala vedomie. V beznádejnom stave s diagnózou hnisavý zápal pobrušnice previezli pacientku domov. Pri neustálych bolestiach sa nesťažovala, celkovo bola pokojná a prosila svoju zomrelú matku, aby ju sprevádzala do neba. K jej smrteľnému lôžku pricestovali aj dvaja bratia a sestra Virgínia. V kruhu svojej najbližšej rodiny zomrela po týždni utrpenia, dňa 28. apríla 1962, s povzdychom: „Ježiš môj, milujem ťa ...“
Pohrebné obrady sa konali 30. apríla 1962 v Ponte-Nuovo, odkiaľ ju previezli do Mesera, kde uložili jej telesné pozostatky. Hrdinskú matku-lekárku na poslednej ceste okrem príbuzných odprevádzal smútočný zástup priateľov, známych, vďačných pacientov a chudobných.
Proces blahorečenia a svätorečenia
Svedkovia a posudzovatelia jej života usúdili, že bola skutočne mimoriadnou a všeobecne uznávanou osobnosťou vydávajúcou hodnoverné svedectvo v službe evanjeliovej lásky. Nemala síce zvláštne mystické zjavenia, ale bola svedomitou lekárkou, obetavou manželkou a matkou, ktorá uvádzala do praxe kresťanské čnosti tak, ako sa to vyžaduje pri procesoch blahorečenia. Manžel ju charakterizoval takto: „Bola to jedinečná a normálna žena: krásna, inteligentná, dobrotivá ... Boh, pôvodca každej radosti a lásky, bol stredobodom jej bytia ...“ Podľa iných Gianna žila láskou k Bohu a blížnemu, verila, že patria nerozlučne k sebe. Podobne ako sv. Vincent de Paul tvrdila: „Nemožno milovať Boha, ak nemilujeme sestry a bratov – chudobných.“
Gianna Beretta-Molla svojím životom dosvedčila:„Život človeka pochádza od Boha, je jeho darom, jeho obrazom a účasťou na oživujúcom dychu jeho života. Preto je Boh jediným Pánom života, človek o ňom nemôže a nesmie rozhodovať ...“ (Cit: Evangelium vitae, 39)
Iba desať rokov po smrti Gianny Beretty-Molla začali proces blahorečenia na diecéznej úrovni, čo je nezvyčajne rýchlo. Kongregácia káuz svätých v Ríme dostala potrebné dokumenty už roku 1978.
Ján Pavol II. potvrdil jej heroické čnosti a dňa 24. apríla 1994 na Námestí sv. Petra v Ríme ju vyhlásil za blahoslavenú. Hneď sa ozývali hlasy na začatie svätorečenia hrdinskej matky. Bol však potrebný zázrak, ktorý by sa udial na orodovanie blahoslavenej.
Zázrak uzdravenia sa stal v Brazílii. Na príhovor blahoslavenej Gianny Beretty-Molla Pán zachránil život matky a jej dieťaťa. Tridsaťtriročná Elisabete Arcolino Camporini na začiatku svojho štvrtého tehotenstva začala krvácať. Vyšetrenie v novembri 1999 potvrdilo prítomnosť päť až šesť týždňového plodu a veľkú krvnú zrazeninu. O mesiac lekári zistili veľkoplošné odlupovanie placenty s ohrozením života embrya. V ďalšom mesiaci, keď nastala strata krvi a značnej časti plodovej vody, lekári navrhli ukončenie tehotenstva, lebo pravdepodobnosť prežitia dieťaťa bola minimálna a matke hrozila infekcia. Vtedy sa Elizabeta rozhodla, že neprijme lekársky návrh a jej manžel Karol ju v tom podporil. Začali úpenlivo prosiť blahoslavenú Giannu o orodovanie u Pána.
V polovici tehotenstva prepustili Elizaabeta do domáceho liečenia, kde ju starostlivo ošetrovala zdravotná sestra a spolu s lekárom sledovali celý priebeh. Po troch mesiacoch ju znova prijali do nemocnice na liečbu kortizónom, aby podporili dozrievanie pľúcneho tkaniva osemmesačného dieťatka. 30. mája 2000 sa rozhodli pre cisársky rez. Matka i dieťa operáciu prežili. Dievčatko, ktoré pri krste dostalo meno Gianna-Mária, vážilo 1820 gramov, nemalo problémy s dýchaním a okrem deformácie ľavej nožičky bolo v poriadku. Tento zázrak bol na príhovor blahoslavenej Gianny oficiálne uznaný, a tým urýchlil proces svätorečenia. Okrem neho sa udiali aj iné uzdravenia, ktoré lekárska komisia uznala za nevysvetliteľné.
Blahoslavená Gianna Francesca Beretta-Molla bola kanonizovaná v Ríme dňa 16. mája 2004. Liturgický sviatok sv. Gianny je stanovený na 28. apríla.
Svätorečenie bolo veľkým sviatkom pre celú Cirkev a najmä pre tých, ktorí sa zasadzujú za ochranu života. Na slávnosti Svätý Otec Ján Pavol II. povedal: „Dnes predstavujeme túto ženu ako vzor kresťanského života a dokonalosti. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za iných (porov. Jn 15, 13). To sa potvrdilo jedinečným spôsobom, keď táto matka obetovala život za svoje dieťa ... Preto chceme vzdať úctu všetkým matkám, ktoré sa obetavo venujú svojim rodinám, chceme si uctiť všetky odvážne matky, ktoré trpia pre svoje deti a sú pripravené na každú obetu, aby ich priviedli na svet a zachránili pred nebezpečenstvom ... Ďakujeme vám, hrdinské matky, za vašu lásku! Ďakujeme vám za odvážnu vieru a dôveru v Boha! Ďakujeme vám za obetu života ...“
Obrad svätorečeniasa slávil za prítomnosti mnohých príbuzných a davu veriacich z celého sveta. Mimoriadne dojemná bola účasť 92-ročného Piera Molla a Gianniných dospelých detí, teda aj najmladšej Gianny-Emanuely, povolaním lekárky, za ktorú matka obetovala život. Slávnosti sa zúčastnili aj šťastní rodičia Elisabete a Carlo Camporiniovci z Brazílie so svojou 4-ročnou dcérkou Giannou-Máriou, zachránenou na orodovanie novej svätice.
Patrónka matiek
Svätá Gianna Beretta-Molla sa ukázala ako pomocníčka matiek, a to najmä pri ohrozenom tehotenstve, ťažkom pôrode, manželských a rodinných problémoch. Stala sa jednoducho „patrónkou matiek.“ Už po jej blahorečení sa začali zakladať modlitebné združenia a rôzne spoločenstvá, ktoré sa snažia plniť jej odkaz.
Pamiatky
Organizujú sa aj púte na miesta, kde sa Gianna narodila, žila a kde je pochovaná. Na trase Miláno-Turín sa nachádzajú mestečká Magenta, Ponte-Nuovo, Mesero, kde možno navštíviť pamiatky pripomínajúce život modernej matky – svätice.
Na Slovensku, v Rajeckých Tepliciach od roku 1999 existuje Domov Gianny Berettovej-Mollovej, ktorý poskytuje ubytovanie a služby osamelým matkám s deťmi. Môžu v ňom pod dohľadom pracovať v dielňach, kde tkajú, šijú, pečú, žehlia, perú a pod. Obyvatelia domova s veľkou radosťou oslávili svätorečenie svojej patrónky v máji 2004.
Domov vznikol z iniciatívy neziskovej organizácie Áno pre život, ktorej poslaním je chrániť ľudský život od počatia po prirodzenú smrť, pomáhať zneužívaným ženám a ich deťom, posilňovať úctu k materstvu i rodine a zasadzovať sa proti každej diskriminácii. Sociálne pracovníčky v domove zároveň ponúkajú odborné psychologické aj právne poradenstvo ženám v núdzi prostredníctvom bezplatnej telefónnej linky.
Modlitby Gianny
Mária, moja najdrahšia Matka,
úplne sa odovzdávam
do tvojich materinských rúk.
Verím, že mi vyprosíš od Boha
všetky potrebné milosti.
Dôverujem ti
a úplne sa zverujem pod tvoju ochranu,
lebo si Matka môjho Pána.
S láskou v srdci ťa pozdravujem
a celkom sa ti zasväcujem.
Chcem ti patriť celá,
veď ma stále bližšie k Ježišovi. Amen.
Úsmev
Úsmev pre Boha Otca, od ktorého pochádza každý dar.
Úsmev pre Ducha Svätého, za jeho vnuknutia.
Úsmev pre Ježiša Krista, nášho brata,
s ktorým sa stretávame v Eucharistii.
Úsmev pre Matku Božiu, ktorá je náš vzor,
jej chceme pripodobniť život svoj.
Úsmev pre anjela strážcu – dar od Boha,
pretože nás chráni a vedie do neba.
Úsmev pre našich drahých – bratov a sestry,
ktorým máme byť lúčmi radosti.
Úsmev pre blížnych,
ktorých nám Pán denne posiela do cesty.
Literatúra: 1.Stössel-Kessler, P.: Gianna Beretta Molla. Vyd. Modlitebné združenie a združenie priateľov Gianny Beretty Molla, Uznach, 2004, 24 s. 2. Šiprová, H.: Lékařka světice. Bioetika-Scripta bioetica, roč. 4, 2004, č. 1, s. 32-33.– 3. Značka „te“: Matky v núdzi oslavujú svätorečenie svojej patrónky. Katolícke noviny, 2004, č. 20, s. 16.
(Z knihy Leopoldína Scheidová, Norbert Scheida: V službách evanjeliovej lásky, 2004)