Dohadovať akciu či výlet cez ICQ je jedno veľké hovno. Toto som si uvedomil, keď som si s Manikom písal dva dni pred našim odchodom asi hodinu a za túto hodinu sme dohodli veľkú nulu. Buď sme vybrali lokality, kam nešli žiadne vhodné spoje, alebo sme sa nezhodli pri výbere časti republiky, ktorú chceme navštíviť. Východ a Poľsko sme zamietli s tým, že sa nám nechce tak ďaleko cestovať, sever a západ zas kvôli tomu, že je pomerne husto osídlený a navštevovaný. Do úvahy prichádzal stred orientovaný na stredovýchod, no aj tu sme radšej nechali plán otvorený. Dohodli sme si len spoj do východiskového bodu – Tisovca a ja som zobral všetky možné mapy z turistického atlasu smerom na východ, západ aj juh od tohto mesta.
Do Tisovca sme dorazili neskoro večer a v penzióne „U Macka“, kde sme mali prespať, sme zitili, že nečapujú. Preto sme sa poponáhľali do malých potravín, kde sme cez okno zazreli predavača ako umýva dlážku. Napriek tomu, že bolo pred 22:00, zľutoval sa nad nami a poskytol niekoľko pív. Prízvukoval nám, aby sme ráno ďalšiemu predavačovi nahlásili, ako nám zachránil životy.
V našom penzióne posedávali pri demižóne vína traja chlapci z Dolian, ktorí si tu niekde v okolí stavajú chalupu pre príležitostné nachniapavky a iné spoločenské posedenia. Manik akosi nepostrehol ich tvrdý prízvuk a na otázku odkiaľ sme, na všeobecné pobavenie prísediacich odpovedal, že „od Karpát“. Tak nás hneď sfúkli, že sme Blaváci ako hovado, tak čo hovoríme somariny. Ani historické pozadie Rače neakceptovali. Neskôr odfujazdili na nejakú miestnu diskotéku, tak sme išli spať. Na ďalší deň sme sa plánovali prejsť do obce Krokava a že potom uvidíme.
Hneď ráno sme namierili do blízkeho potravinošenku, kde sme mladému predavačovi zreferovali, ako nám predošlý večer starší pán predavač zachránil životy. Na raňajky sme si kúpili tresku a pivo. Manik si zmyslel, že je dobrý nápad tresku prechodne držať v bočnom vačku na kraťasoch. To sa mu však po pár krokoch smerom na terasu šenku stalo osudným, lebo tá treska sa mu vo vačku rozpleskla a musel ju vyťahovať a naspäť vkladať do kelímka rukou. S takýmito skysnutými nohavicami pochopiteľne kráčal aj nasledujúcich 5 dní.
Kým sme doraňajkovali, predavač a šenkár v jednej osobe nám ešte stihol rozpovedať zaujímavú príhodu o jednom pánovi, čo ho vyvliekol v zime pri mínus 15 stupňoch o druhej v noci nachniapaného z krčmy von a on, namiesto toho aby sa pobral domov, skúšal si zdriemnuť v snehu. Ráno ho vraj našli, ako sa na streche túlil k teplému komínu a takto prežil v mraze celú noc ako hrdina.
Keď Manik vybral z vačku posledné zvyšky tresky, vybrali sme sa po žltej značke z Tisovca smerom k prírodnej rezervácii Tŕstie. Žltú značku sme si ináč po ceste veľmi obľúbili, lebo všeobecné turistické skúsenosti nasvedčujú tomu, že práve ona zvyčajne vedie najkrajšími zákutiami, i keď sa sem-tam zvykne človeku strácať pred očami. O tom však neskôr.
rodný dom V.Clementisa, rodáka z Tisovca, pansláva a komunistu, v roku 1952 odsúdeného a popraveného vlastnými – komunistami, žiarivý príklad zvrátenosti komunistického režimu konca 40. a 50. rokov.
Manik pri staničke na predmestí Tisovca
koľké množstvo informácií na troch malých tabuľkách
Na niektoré dôležité odkazy nestačí vrcholová kniha a tak ich autori musia vyryť priamo do vnútra skrinky: „My sme deti sveta a Božie, bojujeme za náš národ, za mier a pravdu.“
Čo sa týka prírodnej rezervácie Tŕstie so 4. stupňom ochrany, zrejme nie je až tak rezervovaná pre prírodu, keďže sme tu našli obrovské vyjazdené brázdy po ťažobných strojoch a vyrúbané stromy.
v prírodnej rezervácii so 4. stupňom ochrany...
Kvôli tunajšej lesnej devastácii, neviem ako to ináč nazvať, sme nenašli ani odbočku na vyhliadku vrchola Tŕstie. Preto sme zvolili pozvoľný presun po zvážnici do dediny Krokava. Navštíviť Krokavu bol Manikov nápad, pretože si spomenul, že tu pred 8 rokmi prežil krásneho silvestra bez kúrenia či potravín, na čo dodnes rád spomína. V dedine nás veru nečakal ani obchodík a ani šenk, takže sme ostali bez osvieženia.
spolujazdec si na nákladiaku typu V3S počas sparných dní nájde vhodné miesto na sedenie aj v exteriéri vozidla, v štýle „vietor vo vlasoch“
Kým Manik fotil nejaké kozy pri asfaltke na konci dediny, pristavila sa pri nás jedna pani s autom, že či nechceme zviezť. Nedbali sme, tak nás zviezla na odbočku do obce Ratkovská Zdychava. Pri rázcestí sa nachádzala aj jej agroturistická minifarma, na ktorú vraj nevie zohnať správcu, pretože vraj „všetci“ v regióne priveľmi často nahliadajú na dno pohárika, čiže ak by ste mali záujem, bežte tam a hláste sa.
Pani taktiež ponúkala na predaj nejaký dom v Klenovci. Väčšina domov v malých dedinkách v tejto oblasti končí buď v rukách cigánov za pár tisíc (2000 Eur a podobné sumy), pretože má o ne málokto záujem, v lepšom prípade ich kúpi obec a dá ich zbúrať, aby sa predišlo problémom. Tak nám povedali viacerí domáci.
V Ratkovskej Zdychave nebolo síce skoro nič, ale predsa len sme tam navštívili jeden ešte zatiaľ trošku menej otvorený penzión. Nemali tam síce pivo, ale strýco vedúci, spozorujúc sklamanie v našich pohľadoch, nelenil a nedbal sa kvôli dvom fľaškám previezť autom do susednej dediny.
Zo Zdychavy sme sa potrebovali dostať do maličkej dedinky v kopcoch s prívetivým názvom Polom. Pohľad do mapy laickým okom predpovedal slušné prevýšenie, žiaden chodník a výhľady za odmenu na záver. Skutočnosť v teréne však zakontrovala riadnym prevýšením, sračkami zaváľaným nechodníkom a výhľady...tie boli, to áno.
tie výhľady za odmenu
Z lúčnatého hrebeňa sme sa dostali až do Polomu, dedinky učupenej medzi kopcami. Tu sme stretli dve tety, ktoré nám poradili, kde si postaviť stan a zásobili nás zeleninou zo záhradky. Napriek tomu, že lúka, ktorú nám odporučili, bola posiata ovčími hovnami, našli sme si tu malé miestečko na rozloženie stanu. Stan sme stavali asi hodinu, na 4 krát, lebo Manikovi akosi vyfučalo z hlavy, ako ho pred rokom staval. Nakoniec sme ho aj tak postavili na akúsi jamu, takže sa nám nespalo nič-moc.
vymakaná práca z kameňa
tu niekde sme spali
mesiac nad Polomom
Na druhý deň sme ešte zrána pred zahájením šľapania prehodili pár slov s grafikom z Hnúšte Julom Maťášom, ktorý sa podujal zadosťučiniť ľudskej potrebe „aby tu niečo po mne zostalo“ a sám sa pustil do maľby a obnovy omietky na polomskom kostolíku. Tak držím palce, nech mu to vyjde!
polomský kostolík
Dnes sme mali v pláne nájsť a navštíviť Žiarislava, hudobníka a pesničkára, ktorý sa vykašlal na geológiu a novinárčinu a odišiel žiť na samotu do Stolických vrchov, kde sa vo voľnom čase venuje boju o prežitie, výrobe ľudových hudobných nástrojov a organizovaniu rozličných stretávok Slovenov pri tradičných sviatkoch.
Plán na nasledujúci deň sme vymysleli vždy večer, alebo ráno, pričom sme mu aj v priebehu dňa nechávali otvorenú koncovku, lebo však kto vie, kde sa podejeme.
Po hrebeni sme prešli do sedla Kvakov, odkiaľ viedla opäť žltá značka do Hačavy. Po ceste sme ju niekoľkokrát stratili, keďže chodníček nadobúdal miestami veľmi nejasné až nulové kontúry. Táto odbočka bola zjavne dosť málo využívaná.
V Hačave sa narodil známy národný buditeľ a šíriteľ slovenských a českých kníh v 19. storočí, slepý Matej Hrebenda. Ján Kollár o ňom svojho času napísal: „Ó, by mnozí vidoucí Slováci podobní byli tomuto slepému v lásce k národu a ve známosti řeči mateřské.“
V dedine sme však nenašli žiadny otvorený šenk. Zistili sme však, že nám onedlho ide spoj do Hnúšte, odkiaľ sme predpokladali prípoj smerom do Klenovca.
v Hačave na zastávke pozývajú dáki fetoši týmto letáčikom ľudí do Bratislavy na pochod za voľné požívanie látok so sloganom „Nechceme sa báť“. Lebo toto bude určite tá téma, ktorá v tomto kraji trápi ľudí najviac.
V Hnúšti sme zistili, že nám ide spoj až o hodinu, tak sme sa posadili do najbližšieho šenku pri autobusovej stanici. Posledné 4 dediny, ktoré sme navštívili, podobnou inštitúciou neoplývali, preto sme spokojne priadli nad pivami a borinami, až kým sme nezistili, že je najvyšší čas vypadnúť na autobus. Ledva sme dobehli. Šofér nám však odporučil, aby sme počkali ešte hodinu, lebo potom ide znova a zachádza až do sedla Chorepa, z ktorého sa na hrebeň klenovských vŕškov dostaneme podstatne rýchlejšie ako z Klenovca. Preto sme museli ísť ešte na pivo, aby sme zabili čas.
Stretli sme tu jedného nachniapaného zvárača, ktorý nám podal 4 praktické informácie do života a 1 názornú ukážku. 1. sme vraj „bratislavské ciciny“, 2. Radičová je poje.... ku... , 3. dcéra sa mu vydala za cigána a odvtedy ju nechce ani vidieť, 4. „mám tam banánovú šupku“ (odpoveď na Manikovu otázku, čo to má vytetované na ruke), no a názorná ukážka bola tá, že nám zobral dve pivá. Manik sa mu chcel akosi revanžovať, tak sa pýta barmana, že čo strýco vlastne pije, na čo mu tento hovorí: „Čečinu s krátkym.“ (borovička a malé pivo, pozn. prekl.)
Manik si vychutnáva voľné chvíle v hnúštianskom šenku
Tak sme sa tam na terase nejako zasedeli, až kým zrazu pri šenku nezastal autobus a šofér na nás kričí, že: „Chlapci, už idem!“. Tomu sa hovorí zodpovednosť, keď ťa šofér príde vyzdvihnúť, aby si nezmeškal spoj.
Drobné sme si nechali pre pána farára, ako nám autobusár odporučil a v dobrej nálade sme sa odviezli do sedla Chorepa. Asi 1 minútu po tom, ako sme vystúpili, odbáčal z cesty na zvážnicu (mimochodom opäť na žltú značku, smerom na vrch Slopovo) traktor s vlečkou. Hneď som ho stopol a spýtal som sa, kam ide. Cez hluk motora som nepočul ani prd baraní, ale nabádal som Manika, nech naskočí na vlečku, že však pokiaľ pôjde do kopca, nemáme čo stratiť. No a naozaj, traktor nás po zvážnici vyviezol takmer na samý hrebeň. To nám práve vtedy vyhovovalo. Na vlečke sme sa aspoň z toho šenku trošku vyhrkotali.
na vlečke traktora sa najlepšie prekonávajú prevýšenia
už hore...v pozadí vodná nádrž Klenovec
zaslúžené (?) pivko na hrebeni
hojdačka tiež poteší
Po hrebeni sme pokračovali už pešo smerom na Cisársku hoľu, s úmyslom nájsť Žiarislavovu chajdu. To sa nám však akosi nedarilo a keď začalo zapadať slnko a my sme boli už na vrchole Cisárskej hole, vzdali sme to s tým, že prespíme na najbližšej samote, ktorú nájdeme.
Hneď pod hrebeňom sme zrazu zazreli dve chalupy a jednu stodolu. Keď sme zišli dole, privítal nás starší po anglicky hovoriaci holanďan, ktorý túto samotu kúpil a so svojou manželkou tu žijú už 6 rokov, pričom domov chodievajú len na zimu. No a za tých 6 rokov sme vraj boli prví náhodní turisti, čo sa tam zastavili.
Holanďania nám poskytli drevo na ohník, tak sme si večer posedeli pri pečených klobásach a rozoberali sme rôzne dôležité témy, ako napríklad: čo to znamená, keď sa povie „bludný holanďan“, medvede, vlky a čo všetko tu už roztrhali, kto je to „man on fujara“ (to mysleli akože Žiarislava), prečo Utekáč podľa Manika znamená "run-away man", no a nakoniec prišla na pretras ospevovaná pohostinnosť slovenského ľudu. Tú chceli naši hostitelia zjavne veľkoryso napodobniť, čo sa im veru aj podarilo, lebo natrafili na vďačných prijímateľov pohostinnosti akéhokoľvek druhu. Pán domáci nosil vína, pani domáca zas rôzne jednohubky a aj hruškovice sa nám ušlo. Všetko sme bez okolkov ládovali hneď, ako nás ponúkli. Asi o polnoci domáca pani podotkla, že by bol už azda aj čas ísť spať.
Príjemne povzbudení sme sa po rebríku vytrepali na pôjd stodoly do sena a tam sme spolu s bohatstvom najrôznejšej chrobače zaspali ako vrecia cementu.
Na ráno sme boli s domácimi dohodnutí, že presne o 7:00 budeme nastúpení pred chalupou, pripravení na odvoz džípom dole do Utekáča, kam išli zaviezť psa k zverolekárovi. Lenže máš ho vidieť. Ráno som len rozlepil jedno oko a už počujem štartovať a odchádzať auto. Pomaly sme sa pozbierali, zjedli posledné potraviny – papriku s horčicou a vykročili sme smerom do Utekáča. Dole v Drahovej sme zistili, že do potravín v Utekáči to bude dobrých 45 minút chôdze a to sa ešte musíme aj vrátiť na rázcestie, pretože sme mali v pláne vystúpiť na vrch Drahová. Začali sme stopovať a o pár minút nám zastavila škodovka, ktorú riadil starší pán a vedľa neho sedel mladý cigán. Z cigána sa po krátkom rozhovore vykľul šoférov zať zo Sardínie. Nuž vedia si to niektoré devy zariadiť.
Po nákupe v potravinách a improvizovaných raňajkách na múriku za potravinami sme znova stretli toho istého pána, ktorý, keď nás zbadal, hneď nás vzal naspäť do Drahovej a ušetril nám tým kus cesty, za čo sme mu boli mimoriadne povďační.
Nasledoval pomerne zdĺhavý výstup na vrchol Drahovej, ktorá sa už nachádza vo Veporských vrchoch. Po ceste sme videli kopec hríbov – dubáky, modráky, kozáky, suchohríby...no a aj rôzne iné druhy so šmykľavými klobúčikmi, ktoré sme nevedeli rozlíšiť, tak sme ich súhrnne pomenovali druhovým názvom „chandžiarik mazľavý“. Chandžiarikov rástlo všade veľa.
Na vrchole Drahovej sme našli vrcholovú knihu a v nej nasledovnú báseň:
Z Drahovej sme postupovali po pekných lúkach a lesíkoch, v ktorých sme obdivovali množstvo obrovských mravenísk, stále vyšší počet skupiniek dubákov a celé šíky chandžiarikov mazľavých. S počtom hríbov sa úmerne zvyšoval aj počet medvedích stôp.
V ten deň sme celkom nudne prespali v predraženom penzióne socialistického charakteru Kerametal pri sedle Prašivá. Penzión sme zvolili kvôli nutnej sprche po spánku v sene, keďže sme boli kade-tade doštípaní od bársakej hávede.
Večer sme sa dohodli, že ráno chytíme stopa do Detvianskej Huty a odtiaľ sa pokúsime chytiť ďalšieho stopa na lazy Vrchdobroč, nachádzajúce sa na východnom okraji Poľany.
Ráno nám v sedle Prašivá do 15 minút zastavil jeden mladík, ktorý nás zobral s tou podmienkou, že mu nezaje..me ruksakmi poťahy. Odviezol nás až do Detvianskej Huty. Z auta sme zazreli nejakú babu typu „záježkárka“ v červených vlnených rukaviciach (bol slnečný deň), ako sa s veľkým báglom ťahá sama do kopca niekde si zatrampovať. Reku škoda, že sme túto nestretli v Hute, možno by sa pridala.
V dedine sme sa na zastávke celkom naivne opýtali jedného pána v brazílskom futbalovom drese, či by sme azda nemohli chytiť autobus do Vrchdobroča. Ten nás len vysmial, vraj: „Keď chcete ísť hore na kopce, tak chlapci len pekne ľavá a pravá, ľavá a pravá...“ Vykročili sme teda ľavou a pravou, no po pol hodinke chôdze po uzučkej rozbitej asfaltke sa nám podarilo chytiť stopa. Jeden pán nás zaviezol do Vrchdobroča, čo nám práve vtedy vyhovovalo. Odtiaľto sme si už veselo vykračovali po východnopolianskych lazoch, opäť po žltej značke, smerom do dedinky Dobroč. Cestu sme si spríjemňovali rôznymi plodmi, černicami, malinami, jablkami, ba aj slivkami spoza plota, no tých sme museli zjesť vždy viac ako sedem, aby sme neboli prašiví sedmoslivkári.
opustená samota
V Dobroči sme sa pochopiteľne zastavili v šenku. Pri vedľajšom stole sedeli dvaja štamgasti pohrúžení do rozhovoru, pričom jednému z nich nebolo rozumieť ani slovo. Asi po 15 minútach zapálenej diskusie sa ten nezrozumiteľný postavil a odišiel z terasy dovnútra, na čo si jeho parťák povzdychol a poznamenal: „Ale ani Boh nerozumie čo ti ten za kokotiny mrmle.“
Z Dobroča sme vymákli autobus do Divína, kde nás domáci nasmerovali do hostinca Šlapka, lebo tam je vraj najlacnejšie ubytovanie. Keď sme tam došlapali, Manik sa hneď zo zvedavosti čašníčky spýtal, po kom je hostinec pomenovaný. No názov bol podľa šľapky zavesenej nad vchodovými dverami. Ubytovaní sme boli hneď vedľa šenku, čo nám práve vtedy vyhovovalo.
Hneď ako sme sa ubytovali, husto sa rozpršalo, poprvýkrát počas nášho výletu. Preto sme sa v hostinci zarozprávali s istým insitným maliarom Ivanom Janickým a predostreli mu náš nápad, že na ďalší deň by sme chceli nejako doraziť do malej dedinky s írečitým názvom Praha. On nám na to, že pozná starostu a že nech povieme len jeho meno a starosta nás už len niekde pod strechu ubytuje. Brali sme to celé trochu s rezervou, lebo šenkových rečí typu „...kedykoľvek budeš mať nejaký problém, obráť sa na mňa...“ sa už asi každý napočúval až-až. Ale vraveli sme si, však uvidíme, dáko bude.
Medzitým prestalo pršať, tak sme sa šli kúpať na neďalekú peknú vodnú nádrž Ružiná.
Večer sme sa v hostinci Šlapka bavili na partii násťročných nachniapaných mladíkov, z ktorých jeden ogrcal na terase zelený koberec. Jeho kamarát to potom musel po ňom pekne vyčistiť. Akonáhle bol s prácou hotový, už sa hlásil pri bare s úsmevom na tvári o ďalšie 4 absinty s argumentom: „Od rána pijem a nič mi nie je.“ Ach mládež a ich prázdniny...
Na druhý deň sme sa zastavili v Jednote nakúpiť potrebnú poživeň. Ľudia si tu nakupovali potraviny každý podľa svojej potreby a chuti, jeden tresku, druhý salám, tretí buchty, len aha ju starú cigaňu, kúpila si na raňajky namôjveru 1,5 litra čuča.
Nad Divínom som Manika nabádal, aby spravil jednu dôležitú fotografiu. Keďže v poslednom čase už ľudia nevedia rozoznať ani plastom zviazané valce sena, určené na silážovanie, od sena, ktoré sa voľne suší v snopoch ako sa to robilo kedysi a keďže títo istí ľudia neváhajú posielať tieto strojom spracované šulce pohodené na poliach do fotografických súťaží a keďže týmito fotografiami budúcej skysnutej siláže, o ktorej si myslia, ako je krásne rurálne estetická, verejne urážajú umelecké cítenie ľudí na internete, nasledujúca fotografia predstavujúca zhromaždisko týchto valcov je pre nich, áno, hurá, 1. cena v súťaži!
Okolo zrúcaniny divínskeho hradu sme sa vydali smerom do dedinky Tuhár. Odtiaľto viedla cez riadne kroviny, z ktorých sme mali dotrhané nohy ako včerajšie noviny, modrá značka do Polichna, rodiska známej slovenskej spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy. Táto žena sa napriek tomu, že to bola žena, vo svojej tvorbe pridržiavala tvrdého realizmu, za čo má u mňa 1 bod a o čom svedčia aj názvy jej poviedok a noviel: Sluhove trpkosti, Ťažké položenie, Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Márnosť všetko, Žiadna radosť, Strašný koniec, Záplava a mnoho iných. Navštívili sme tu aj Timravinu obľúbenú studničku, z ktorej okrem čerstvej vody iste čerpala aj nové sily a odhodlanie do písania.
chodníček z Tuhára do Polichna nepatrí medzi tie najvyužívanejšie...
Polichno
Z Polichna sme sa vydali, ako ináč, po žltej značke smerom na Lentvorský mlyn. Pahorkatina, ktorou sme prechádzali a ktorá sa tiahne až po Lučenec, sa nazýva Ostrôžky. Žltá značka nás viedla malebnou krajinkou až ku potoku na starú zarastenú zvážnicu, kde po čase len tak z ľubovôle znenazdajky zmizla. (Pokračovanie tu)
<