uf a značky niet
V podstate sme si obídením Lentvorského mlyna len skrátili cestu k Pražskému mlynu, odkiaľ sme pokračovali smerom do Prahy. Po 20 minútach stúpania sme však zistili, že značka pokračuje za plotom.
Ako sme sa neskôr v dedine dozvedeli, tento plot je dielom fiľakovského podnikateľa, ktorý tu skúpil asi 300 hektárov pozemkov, z čoho 40 si oplotil. Keďže lúčne a lesné pozemky tu stoja od 2 do 20 Sk/m2, išla mu karta.
Keď sme plot obišli, vyšli sme priamo v obci Praha, ktorú miestni nazývajú aj „Praha s jednou vežou“. Názov obce údajne súvisí s vypaľovaním krovín na pasienky, čím vznikali tzv. „pražoviská“. Vznik obce súvisí s vyčíňaním zvyškov českých husitských bánd na Slovensku, pričom ešte pred vznikom obce tu bol pravdepodobne vojenský tábor. Dodnes sa tu podľa slov jedného domáceho pána zachovali niektoré české priezviská, no pochopiteľne v obci dnes žije už len Slovač. A aj tej ubúda. V súčasnosti tu býva okolo 30 stálych obyvateľov.
obecný úrad Praha
Hneď sme začali zisťovať, kde býva starosta, aby sme naňho vyrukovali s menom toho divínskeho maliara, čo nás sem „odporučil“. Kupodivu zo starostovho dvora vyšla jeho žena a pýta sa nás, že či sme „tí dvaja z Divína“. No tak to je sen, pán Janický teda netáral len tak do vetra a posielam mu týmto naše „vďaka“ do Divína.
Pani starostová nás ubytovala na miestnom úrade, čiže sme to mali zas omylom de-luxe. Večer sme sa okrem obligátneho opekania klobás venovali rozhovoru s pánom, ktorý nám prisľúbil rannú prehliadku miestneho kostolíka. Svoj sľub aj dodržal.
Ráno sme sa ešte zastavili na kus reči so starostom a frčali sme autobusom do Lučenca.
Týmto dňom sme vlastne našu túlačku chceli ukončiť a nejako sa z Lučenca dostať do Liptovského Jána na záverečnú chatovicu, čo tiež nebola ľahká úloha. Manik vyšpekuloval, že by bolo vhodné ísť cez Tisovec, aby sme sa ešte zviezli malou zubačkovou železničkou. Tá však premáva iba na objednávku, čo sme samozrejme nevedeli. Tak sme sa terigali z Prahy do Lučenca, kde sme prestúpili na autobus do Rimavskej Soboty a v nej zas na autobus do Tisovca.
V poslednom spomínanom sme narazili na pána, ktorý sa nám snažil predať dutého mosadzného koníka a následne spustil asi 45-min. monológ na rôzne témy. Okrem štandardiek, ako: „prečo cigáni nie sú národ“, „Poliaci sú najväčší ožrani na svete“, ma zaujala asi len téma „fungovanie továrne v okrese Rimavská Sobota počas komunizmu“. Továreň zamestnávala 2500 ľudí, z toho dve tretiny z nich zastávali zbytočné funkcie ako: vedúci hajzlov, námestník vedúceho hajzlov, riaditeľ hajzľovej kefy, sekretárka splachovača a podobne. Továreň ich však musela zamestnávať nadbytok, lebo každý v meste musel pracovať. Tak teda aj tí, čo nič nerobili, museli chodiť do roboty. Prišla nová doba a ilúzia, že továreň reálne uživí 2500 ľudí krachla, továreň zavreli, ľudia ostali bez roboty. Taký jednoduchý príklad a taký skutočný.
Z Tisovca sme išli motorákom do Brezna, kde sme zistili, že spoje na Liptov sú akosi preriedené až zrušené a že nám teda ostáva jediná možnosť – stopovať. Tu Manik vytiahol z rukáva posledné eso výletu, na ktorom prakticky neprestajne išla karta – na parkovisku videl vychádzať auto so značkou LM, tak sa napochytro chalana za volantom spýtal, či by nás azda nehodil do Mikuláša. A čuduj sa svete, hodil nás tam! Vďaka mu smeruje do Prešova! 1.
Koniec.
Ivo.
(okrem mojich fotiek som použil dosť Manikových)