Osaka love (kapitola V. - viem, že život je ťažký)
Jednoducho zistíte, kedy sa vám situácia vymyká z rúk. Už len pri prvom pichnutí vnútri v tele. Pri prvej pochybnosti, sa to začína. Nemusí sa vymyknúť, ale chcela sa. A urobili ste všetko preto, aby sa nevymykla už vtedy, keď to začalo.
A ja, to povedať nemôžem.
Pretože sa pokazilo prakticky všetko čo sa dalo i keď som nechcel. Prakticky všetko.
~*~
Vedel, že ako náhle sa vráti matka domov, bude mať z toho proste a jednoducho povedané, prúser. Ale čo mal robiť? Nechať ho stáť na ulici? Zavolať políciu? Jeho rodičov? Do nemocnice? Nie... on proste... nie je toho schopný. Poslať ho preč cez to všetko čo sa stalo. Čo musel Michio prežiť. Pretože to bol, ten hnedooký záškolák pod čerešňou. V živote, každý skočí vedľa a od toho okamihu sa začnú veci vyvíjať celkom inak. Akokoľvek veľmi nech sa snažíme nájsť opäť správnu cestu. Nech sú skutočné problémy Michia akékoľvek, nemá právo o nich vedieť. Vyzvedať a pýtať sa.
Pretože v ten okamih, keď ho uvidel na rozpálenej ceste stáť v tom potrhanom oblečení a celkom bosého... neexistovali výnimky, ktoré by ho mohli vziať preč a zanechať Michia osamote. Kto by to len dokázal? Kto? Pretože jeho nohy boli popálené od horúceho chodníku. Jeho telo vyslabnuté a tvár bledá, len s jediným výrazom. Pretože, to je človek... len človek.
„Čo budeme robiť?“ opýta sa Matsuya sediac vedľa svojho brata v kuchyni. Obaja hľadiac do zeme, v takmer rovnakej polohe. Obom im v hlave začala víriť rovnaká otázka ohľadom Michia. Čo ak... a čo keby... a všetky možné varianty. Bolo vidno, že Matsuya si dáva určitú časť z toho za vinu, len o tom nehovorí. To on by potreboval psychológa a nie Michia, pretože... proste preto, lebo je to idiot najväčší na svete. Aspoň mohol kričať. Chodí na džudo a nevedel po nich skočiť. Toľká hanba! Ale nie je čas na to obviňovať sa navzájom.
„Ona to pochopí.“ Riekne Akira podpierajúc si hlavu rukou.
„Ale čo otec?“
„To je tá zlá varianta.“ Vydýchne a pustí ruku, ktorá predtým podopierala jeho hlavu voľne na stôl. Všetko má tak matné farby. I to zapadajúce slnko, ktoré olizuje dosku stola v kuchyni. Lúčne kvetiny, ktoré spájajú svoje lupene k sebe. Ukladajú sa pomaly k spánku. Prečo nemôže byť život rovnaký? Proste stáť otáčať sa podľa slnka a ísť spať?
Príliš o tom premýšľa. Rukami si zájde do čiernych vlasov. Prstami zovrie pramene a položí hlavu čelom na dosku stola.
„Obaja sme babráci Mazu.“
To boli posledné slová. Obaja stíchli a ostali v rovnakej polohe celé minúty. Akira ležiac na stole a Matsuya so sklonenou hlavou hľadiac do zeme.
„Okka-san!“ Akira sa napriami až mu praskne v chrbte. Matsuya otočí hlavu na chodbu. Obaja strnú a ostanú sedieť vyrovnaní ako panáci.
„Akira!“ ozve sa domom ženský hlas.
„V poriadku, neznie naštvane. Dokonca mi neznie nijako ešte k tomu i veselo. Správaj sa normálne.“ Štuchne Matsuya, ktorý sedí ako stĺp na piedestáli.
„...tu ste...“ položí nákup na stôl.
„ahoj mami, ako bolo čo?“
Matsuya zamrká. Takto že sa správa normálne? To mu hovorí ten pravý? Taký ksicht, čo nahodil.
„Stalo sa niečo?“ opýta sa všeobecne Ruya.
„Ale vôbec.“ Stále sa usmievajúci Akira začne pobehovať sem a tam, vykladajúc nákup z tašky. Matsuya i Ruya ho sprevádzajú nechápavými pohľadmi. Aspoň ten Mazuyov sa tak tvári, i keď on je skôr znechutený nad počínaním jeho brata, ktorý tvrdil, že sa má chovať normálne.
„Dneska ti to pristane. A tá farba vlasov v tomto svetle, je úžasná mami... to chce fotky... fotky...“ Akira začne rozhadzovať rukami s tým priblbým úsmevom, ktorý k tomu vypadá i šťastne a veselo. Ruya založí ruku v bok a druhou sa oprie o stôl.
„...čo sa stalo?“
Matsuya hodí po svojom staršom bratovi ruku. Toto je tá jeho normálnosť? Tu by i slepý a hluchý prišiel na to, že je niečo v neporiadku.
„A máš čo si chcel. Vraj chovaj sa normálne..:“
„Tak a posledný krát! Čo sa tu deje?!“ pohľad Ruye padne na Akiru, ktorý vložil do chladničky vajíčka balené po desať kusov. A padlo to. Keby teraz rozbil vajíčka tak si to ani nevšimne a bude trvať na svojom pohľade tak hlboko ryjúcim do jeho hlavy, akoby mu chcela pohľadom z lebky vziať mozog a prečítať si to v ňom.
~*~
„Vy ste sa zrejme obaja pomiatli!“ ukáže striedavo na Akiru a Michia sadiacom na posteli.
„Nemôžeš len tak odísť s nemocnice Michio!“ Ruya založí ruky v bok. Opäť. Jej obľúbené gesto ktoré ju vari nikdy neomrzí.
„Vieš čo si si tým spôsobil?“
Michio len mlčiac pohliadne na Akiru, ktorý stojí za svojou matkou a prstami si nervózne behá po perách. Kto vie, čo sa práve odohráva v jeho mysli. Uprene hľadí na neho, ale akoby sa jeho pohľad predieral skrz hlavu až za stenu a do neznáma. Chcel by poznať ten dôvod. A vôbec nechcel Akire urobiť problémy. Ani trocha. Ale on jednoducho nemá kam ísť. V nemocnici už nechce ostať. A nechce ísť ani domov! Nenávidí to tam. Samota a hlúpe steny ovešané obrazmi a portrétmi, ktoré s realitou jeho rodiny nemajú nič spoločné.
„...nechcem sa tam vrátiť.“
„A čo tvoji rodičia? Hm?“
„Mám osemnásť...“ riekne sebavedome a podobne ako teraz urobila Ruya, že založila ruky na hrudi, to urobí i Michio.
„Ale chodíš do školy. A tvoji rodičia sa o teba budú báť. Ešte si sa neuzdravil.“
„Nič mi nie je. Len pár škrabancov...“
„A čo tvoj psychický stav?“
Nastalo ticho. Tak desivé, že mal Akira chuť zasvietiť do toho šera letného večera, aby boli zmizli všetky temné tiene, ktoré sa plazili od Michia. I tie spod postele, všetky tiene, ktoré sa nechceli vytratiť a plížili sa ako mor k jeho matke a k nemu.
„Mami, to vážne nemusíš toto robiť...“ ozval sa Matsuya, ktorý doteraz stál medzi dverami pripravený utiecť alebo transportovať zranených po hneve jeho matky. Ale ako sa zdá, niečo jej nedovolí kričať či útočiť na toho uboleného chlapca, ktorý sedí na posteli jej syna.
„Nie je to príjemné podľa mňa.“
„Tu ide o fakty Matsuya!“ nespúšťajúc Michia z očí k nemu bližšie podíde.
„Nemôžeš tu ostať Michio. I keby som náhodou chcela aby si ostal. Tvoji rodičia to jednoducho nebudú akceptovať.“
Akira v ten moment vedel, čo musí urobiť aby získal Michio to, po čom celý čas túžil. Bude to trvať istý čas, ale pôjde to. A bude to rozhodnutie na celý život. Stratia svoje sny, svoje vzdelanie, ktoré môžu dokončiť predsa neskôr. Ale aký dopad to pre neho bude mať? Pre jeho rodičov, brata? Môže to skutočne urobiť pre Michia?
„Mami... len pár dní. Nič sa nestane nie? je to kamarát a prespí u nás pár dní... no bože...“ Akira sa odlepí od steny. Prejde okolo svojej matky k Michiovi, ktorý stále sedí na jeho posteli ako kôpka temných hmôt, ktorá sa môže každú chvíľu začať rozpínať a vybuchnúť. Môže urobiť čokoľvek a nepredvídane.
„...dobre... ale porozprávaš sa s rodičmi a povieš im kde si.“ Bože zase na ňu Akira skúša tie oči.
„A ty sa radšej dívaj niekam inam! My dvaja sa ešte porozprávame!“
To, čo si na svojej matke tak veľmi cenil bola jej predvídavosť okamihov. Keby že Michia nútila vrátiť sa do nemocnice bolo by to ešte horšie. Zrejme by docielila asi len toho, že by sa Michio zatvrdil ešte viac, ušiel by a rozhodne by sa nevrátil do nemocnice. On už dávno vravel, že mala ísť za psychologičku. Tak dokonale sa dokáže vžívať do druhých. Občas akoby úmyselne robila všetko natruc a napriek. Proste nie po vôli svojich detí.
Matsuya s oslnivým úsmevom bielych zúbok vystrčí palec do vzduchu a zatvorí za sebou dvere od bratovej izby.
„Vďaka.“ Šepne Michio, hľadiac do zeme. Tá temnota akoby ustupovala. Tie tiene, ktoré zväzovali všetko na okolo ako putá a okovy. Prehlbovali to ticho, napätie a bezodný pád do priepasti.
„To nestojí za reč...“
Možno to ticho ich práve spájalo nad tou istou myšlienkou. Odpútať sa z tohto zovretia. Nájsť vlastnú cestu a slobodu. Čo oni tak môžu vedieť o živote? Majú osemnásť. Ale tak či tak, im život vzal viac než komukoľvek z ich rovesníkov. Tak prečo to ďalej trpieť? Lenže... tento plán je taká hlúposť a tak šialený, až by bol schopný povedať, že nad ním vôbec nepremýšľal. Ale čo ak sa nevyhnutné stane núteným?
„Asi to nebol dobrý nápad.“ Skonštatuje Michio po chvíli mlčania.
„Tvoja matka má pravdu.“
„Možno má, ale ostaneš tu.“ Riekne vážne a neústupne Akira. Postaví sa z postele a dôjde k oknu, ktoré otvorí.
„Takže hrávaš na gitare a husliach...“ pohliadne zvedavo na gitaru, ktorá je uložená v rohu izby. Tiež by chcel hrať na nejaký nástroj. No nebolo mu to umožnené. Jeho rodičia majú proste lepšie veci na práci ako sa zaoberať potrebami ich syna. A to celých osemnásť rokov. Ako pri malom dieťati večne sedela jeho babka. Keď umrela, vystriedala ju pestúnka a rôzne ženské na stráženie. Únavné a hlúpe prostriedky. Rovno ho mohli dať do detského domova.
„Chceš niečo zahrať?“
Michio zamrká a znova pohliadne do rohu miestnosti. Nad gitarou sa týči veľký plagát s nápisom Dracula. Hm... je to animovaná postava. Čo sa dalo čakať na Japoncov. Ale je to pekný plagát. Taký temný, s netopiermi, vlkmi a zámkom v pozadí. Je to veľmi pekné.
„Máš rád upírov?“
Keď sa to tak vezme, tak oni skutočne o sebe nič nevedia. A to, čo ich spoločne viaže, je jedna tragédia, ktorú by bolo lepšie zamlčať. Urobiť čokoľvek iné aby sa to nemuselo stať. A pri tom, Michio šiel za ním... a cez park. Je to jeho vina. On vie, že b si to nemal vyčítať, ale proste to inak nejde.
„Skôr ten plagát.“ Odpovie mu na otázku Akira.
Opäť sedia vedľa seba na posteli. Mlčiac, dívajúc sa do vzorky koberca, každý premýšľajúc o tej istej veci, ale iným spôsobom. Obom im život zasadil rany, ktoré zmenili ich životy. Možno sa to už nebude dať vydržať a jedného dňa, bude proste koniec. Nútený koniec, ktorý zmení úplne všetko.
„Sú tvoji rodičia skutočne tak protivní?“ opýta sa Akira dívajúc sa stále do zeme.
„A tí tvoji?“ dostane ako odpoveď otázku.
„Otec...“ strohá odpoveď zaznie a opäť začne panovať ticho. Keď stačí väčšinou tak málo aby človek mlčal. Keď nemá čo viac dodať. Mŕtve a temné ticho, ktoré sa opäť začalo rozkladať pod nimi. Akira cítil tú zvláštnu atmosféru ktorá panovala okolo Michia. Akoby sa jeho duša proste plne uzatvorila a celá zatemnila aby do nej nebolo možné vidno.
Čo som mal urobiť? Vziať ho okolo ramien a objať?
Poslal by ma do hája?
Kto vie? Už sa to nikdy nedozviem.
Ale teraz mi to príde, že to mohlo byť správne a radu vecí zmeniť.
Len ten jeden dotyk...
~*~
Okolo druhej ráno, Michio pochopil, prečo Akirov otec nemá byť ani zďaleka normálny tak ako si myslel. Predsa len, ako môže žena ako je Ruya, žiť s takým hovädom, akým je Akirov otec? Mal chuť otvoriť okno a ujsť. Zo strachu, že tam jeho otec vojde a bude viac než masaker či cirkus kde sa bavia všetci len nie akrobati, ktorí sa kúskujú na kocky dole pod lanami a hrazdami.
„To je v poriadku Michio...“ ozve sa z postele zaspaté zahundranie. Vpratali pre Michia starý matrac postele, ktorá bola jediná voľná. Ono Akira na ňu hádzal často svoje šatstvo namiesto toho aby ho dával do skrine. Kedysi to bývala posteľ Matsuya, keď boli deti, mali izbu spolu. Potom sa Matsuya presťahoval do izby, ktorá slúžila ako hosťovská.
„Je to bežné?“ opýta sa Michio, ktorému vykuknú len očká spod perinky, aký je pod ňou celý zababušený.
„Tak nejako...“ zašomre Akira a znova počuť už len tiché oddychovanie. Michio otočí hlavu na svojho kamaráta, ktorý si zjavne za tie roky už zvykol. Lenže... on toto nepozná. Býva doma často sám. Celkom sám. A tam je pokoj a ticho, i keď strach ktorý po tme, v noci, v tom dome zažíva, by sa dal krájať. Ale toto je nebezpečné.
„Bude tvoja mama v poriadku?“ šepne tak potichu, že sa ani sám skoro nepočul. Lenže ako sa zdá, Akiru to netankuje a ďalej spí ani by ho niekto v spánku otrávil a už sa viac nechcel prebrať. Alebo lepšie povedané nedalo sa mu ani keby chcel.
Nikdy nechápal, prečo dvaja ľudia, ktorí sa už proste nemajú radi, sú stále spolu. Nešlo mu to na rozum. Nezáleží na tom, koľko detí majú... prečo by práve tie deti mali počúvať toto? Je to vôbec správne byť stále spolu a zažívať toto? Nie je to prospešné pre nikoho. A keď to tie deti nechcú nakoniec pochopiť, je to ich vina. Nikto nie je nesmrteľní a pre deti sa človek nepokrája a nebude znášať takéto veci. Pochybuje ale, že by toto bol ten prípad. Možno tu láska je, ale príliš nalomená. Niečo sa muselo stať.
„Spi prosím ťa... nerozmýšľaj o tom.“ Riekne rozospalo Akira a otočí sa na druhý bok, chrbtom Michiovi. Ten sa na to posadí a pohliadne k oknu. Vidno len kus plotu, stromy, cestu, časť domu a... park. Ten park...
Dokázal by to povedať Akire? Tie slová, ktoré z neho nevypadli pri detektívovi? Možno to je len tou nedôverou a vôbec prečo by on mal hovoriť čo tam zažil? Proste... zovrie prstami perinu a privrie oči. Takto sa to jednoducho nedá dlhšie znášať. Najradšej by si vytrhol niečo zo svojho tela. Nech je to čokoľvek, vytrhol by to aby nemusel cítiť, aby proste zabudol. Kde by vlastne teraz bol, nebyť Akiri? Niekde zakopaný v lesíku? V potoku? V rieke? Kde by skončil? Otočí opäť od tej hromádky pod perinou hlavu. V očiach sa mu zalesknú slzy. Obaja to vedia. To úplne hlúpe heslo, ktoré sa stáva klišé. Živote nie je ľahký. Každý drží jeho ťarchu na ramenách a kráča s váhou vlastného života ďalej. Občas sa z neho niečo vysype. Pár tých veľkých otáznikov a človeku je ľahšie. Ale občas... jednoducho otázniky pribúdajú a nejde sa ich zbaviť.
Človek dokáže ublížiť toľko krát... jednoducho ublížiť a kráčať ďalej. Nezáleží na tom koľko krát a ako veľmi ublížil. Vtedy v nemocnici, keď Akira k nemu naťahoval ruku so zmrzlinovým pohárom. Ten pohľad jeho očí bol jednoduchý.... nehral sa s ním, jednoducho k natiahol ruku a nič viac si nepýtal. Dával a nepotreboval brať. S ním sa cítil bezpečne. Taký malý ochranca, ktorý nedokáže ani džudo, ani karate. Nemá pás zo žiadneho z bojových umení. Nedokáže ovládať zbrane, nie je nijako zvláštne stavaný, ani svalnatý. Ale má to, čo niektorým takýmto jedincom občas chýba... odvahu postaviť sa za slabších i keby to znamenalo poníženie. Takých ľudí je neuveriteľne málo. Majú vlastnú guráž, sebavedomie. Sú svoji nikoho nepotrebujú aby niečo dokázali. Proste sú.
A teraz, keď môže byť s ním, čo by sa mu asi tak mohlo stať?
A tá predstava, že by ho stratil... čo by znamenala? Čo znamená pre Akiru?
Oprie sa o stenu a zadíva von oknom. Tam, kde jeho utrpenie začalo, nech sa i skončí. Nezaspí. Proste nie. Ten krik Akirovho otca, jeho pocity, ktoré sa miešajú. A vždy keď zatvorí oči, začnú mu prebiehať poza viečka predstavy tej noci. Nepotrebuje to! Nechce to!
~*~
„Inak vyspali ste sa?“ opýta sa Ruya ráno troch chlapcov pri stole. Akira pozdvihne obočie. To čo sú za hlúpe otázky? Matusya si radšej namaže žemľu a Michio nepovie nič i keby chcel. Celkom nič ani neurobí.
„Ja viem... ja viem...“ riekne Ruya i na ich nemé odpovede. Oprie sa o linku s povzdychom a šálkou kávy v ruke.
„Keby ste vedeli...“
„My vieme...“ zareaguje nakoniec Akira. Ticho. Opäť a znova. Len hlúpe ticho, ktoré panuje po veľkom vieme. Vždy nastanú také okamihy. Do toho ticha vráža len tiché položenie šálky na dosku stola. Cinknutie vidličkou o tanier. A Ruya, ktorá položí šálku do umývadla.
„A pekne do školy! Nieže sa budete flákať!“ oznámi vševedúco. Matsuya pohliadne tajomne na svojho staršieho brata, keď matka vyjde z kuchyne. Chvíľu všetci mlčia až sa dvere zatvoria. Akira sa postaví a vyberie sa do predsiene. Auto už štartuje.
„Dozvie sa to!“ ohlási mu z dverí Matsuya.
„No, tak sa to dozvie...“
„Musíš ísť do školy. Už teraz máš veľa problémov. A keby naša zástupkyňa po tebe furt neslintala, tak už si dávno v polepšováku.“ Snažiť sa zataviť Akiru. Pre boha! To si dal teda za cieľ. Jeho brat je horší ako oceľové koľajnice. Dá sa len trošíčka odchýliť rovnako ako koľaje v zime a v lete. Ale viac nie. len o kúsok z dráhy ale on sa tam opäť vráti. Až si niečo zaumieni, musí to byť!
„Mal by si ísť.“ Pridá sa k nemu Michio popíjajúc horúci čaj. Už sa stihol i opáliť.
„Nenechám ťa samotného.“
„Ja tam idem tiež.“
Obaja bratia ohromene ostanú zízať na Michia pijúceho z bielej šálky s modrými bodkami akoby bol samotným Budhom a len tak sa tu zjavil. No na to, že pije z bodkovanej šálky, tak na tom čosi pravdy nebude.
„Ty chceš ísť do školy?“ opýta sa akoby zle počul Akira. Všetko sú to výmysly. Výplody jeho ustavične vyškerenej tváre. Neexistuje! Aby tento chalan! Tak ublížený šiel do školy!
„...a čo mám robiť?“ hnedé oči sa zabodnú do tých Akirových, ktorý uhne celou osobou, ale pohľad ide jeho smerom. Nakoniec Akira vrazí do steny celým bokom ako sa Michiho pohľad na ňom držal. Matsuya sa rozosmeje.
„Ale nemáš knižky ani uniformu.“ Zamrká a založí ruky v bok.
„Vidíš?“ ukáže Akira na svojho mladšieho brata.
„Možno vypadá akoby prišiel z praveku, ale v hlave to má dobré nie?“ prikývne svojej teórii a poťuká Matsuyovi po spánku. Ten ho odoženie a odtisne až k stene, do ktorej Akira znova narazí.
Lenže sa im dostalo takej reakcie, že Michio len mykol plecami.
„Poviem, že som si uniformu zašpinil... a veci, som si nechal v škole.“
„Ale nenechal.“ Znova vyriekne Matsuya.
„A čo mám podľa vás robiť?“
„Ja s tebou ostanem!“ prihlási sa rukou Akira.
„Musíš do školy.“ Zamietne Michio krútiac hlavou.
„A čo Eiji?“
Všetci si vymenia pohľady. Prvý padne ten Michiov. Vyhrá Akirov, ktorý prebodáva svojho brata. Eijiho? Toho úchyla, čo po ňom divne čumel a má problém s tým, že chodí občas bez spodného prádla a holí sa? No tak, toho k Michiovi jeho chudáčikovi nepustí ani omylom!
„Ostaneš tu!“ prikáže Akira rázne.
„Nikto domov nepríde. Nikomu neotváraj, neukazuj sa v oknách a všetko bude v poriadku.“ Tak rýchlo ako sa Michio postavil tak rýchlo si i sadne späť na stoličku.
„A ak sa niečo stane, pri telefóne sú všetky čísla. Mňa, Matsuya, mami, otca, záchranky, uja, tety a tiež muža s pizzou a ženy s koblihami, ktoré si objednáva len Matsuya, pretože kuká po tej mladej roznášačke.“
Matsuya sa jemne začervená a hneď to zahovorí „takže budeš v poriadku určite.“ Prikývne a vezme si jablko z misky. Akira ho sledujúc sa rozosmeje.
„Matsuya a Chio sa milujú... veľká láska až pod nimi posteľ praská...“
„Akira! Ty si vážne stále decko!“ odbije ho naštvane a pohoršene Matsuya.
Michio sa len usmeje a vezme taniere, ktoré na seba naskladá. Tak aspoň uprace. Bude sa tak či tak nudiť. Počúva chvíľu ešte hašterenie tých dvoch z predsiene, kde sa chystajú do školy až sa zamyslí a stratí vo svojich myšlienkach. Stále umývajúc tanier na tej istej strane. Dookola. Očami visiac na prúde horúco tečúcej vody. Prsty mu očervenejú. Ani netuší ako dlho tam takto stojí až sa ozve akýsi hlas, ktorý ho pomaly privolá späť do reality. Otočí hlavu a zbadá Akiru.
„Všetko v poriadku?“
„Hai... ty si sa už vrátil?“ usmeje sa a uloží tanier.
„hai...“
Ticho ktoré opäť sa vmiesilo medzi nich. Hľadia po sebe akoby sa v živote nevideli a zároveň mali pocit, že predsa len sa odniekiaľ poznajú.
„...to si sa vrátil už zo školy?“ Akira zamrká ako také bubáčik zavesený na stene. Veľkými očkami. V tých hnedých očkách Michia sa zaleskne strach.
„Nie...!“ zasmeje sa Akira. Pre boha, ten pohľad ho samotného vystrašil.
„...ja som sa vrátil domov. Šiel som na bicykli a zahol aby som sa stratil Matsuyi... a si vážne ok?“ nahne sa k Michiovi, ktorý sa od neho odvráti a oprie sa o linku. Voda ďalej tečie do odpadu.
„...ja neviem... mal som pocit, že tak stojím celú večnosť... niečo nie je v poriadku Akira... niečo sa so mnou deje...“
A ani vtedy som nevedel čo urobiť. Vtedy som ho skutočne mal objať a povedať mu, že som s ním.
Lenže vtedy som mal hlavu ešte plnú hlúpostí. Snov a predstáv.
Nič takéto som dovtedy robiť nemusel.
Bol som to ja... Akira s úsmevom a pomocnou rukou ktorá však len pomohla, ale neobjala...
.....
(Ange, 31. 8. 2010 18:23)