V pazúroch draka 1 kapitola
V pazúroch draka
1 kapitola Narodenie
Ahojte, Dovoľte aby som sa vám predstavila. Volám sa Sofia a mám 18. Narodila som sa v dobe zámkov, princezien, kráľov, kráľovien... Teraz však žijem v úplne inej ríši. Lenže háčik je v tom že ja nestarnem. A viem si predstaviť že si hneď poviete „Ona je upírka.“ Lenže nie nie NIE nie som upírka ani nič podobné. Len som sa ocitla v ríši v ktorej nikto nestarne. A ako som sa tam dostala ? Čítajte a dozviete sa :
V dávnej minulosti keď ešte boli zámky a hrady (nie zrúcaniny) žili v jednom s tých hradov novomanželia. Kráľovná sa volala Erien a kráľ William. Boli dobrý vládcovia. No Erien bola v tom čase práve tehotná. Mali ísť na cestu no vedeli že je to nebezpečné, no museli. V ten deň ešte nevedeli čo urobia.
Išli až sa dostali za dedinu. Nastala však noc. Kráľovná sa musela vyspať a tak požiadali jediného človeka (teda mysleli si že je to človek) čo tam žil aby mohli u neho prespať.
Ráno keď sa zobudili spýtali sa „Dobrý človek, ako ti môžeme odvďačiť?“ „Nuž len jedna vec je ktorú urobiť musíte. Vám sa narodí dcéra. Ja mám draka v jednom hrade. Je úplne zničený myslím ten hrad, a vaša dcéra tam pôjde. Uväzním ju tam. Od vás potrebujem podpis!“ Oni ho prosíkali nech to neurobí no on im nato len : „Ts! Robím to pre dobro vašej dcéry! Takto nájde životnú lásku princa čo ju zachráni! Tak je to v rozprávkach nie?“ A tak im nič iné neostávalo iba ten papier podpísať.
Povedal že v rozprávkach... Lenže toto nie je žiadna rozprávka! Veď ani on nebol dobrý človek. Bol to čarodej. A tomu moji rodičia naleteli. Ale čo už...
Prišli na akúsi oslavu... Nebola dlhá no bola zaujímavá. Po nej sa moji rodičia hneď vybrali na cestu domou.
Keď sa konečne dostali domov zistili že im poddaný pripravili oslavu. Už ani neviem prečo... Takže mali ďalšiu oslavu. Boli po nej úplne unavený tak si ľahli a zaspali. Cez noc sa však kráľovná zobudila. Musela rodiť. Čo už aj keď uprostred noci...
Narodilo sa im krásne dievča. Ja. Dali mi meno Sofia. Každý im hovoril akú majú nádhernú dcérku a také veci... No a v tom prišiel do izby akýsi človek. Bol to ten čarodej. „Dobrý deň. Ehm, Noc. Dúfam že ste nezabudli na svoj sľub. Už viem kedy tam pôjde. Keď bude mať 16 rokov. Nezabudnite!“ A stratil sa. No teda nie tak do cela. Odčaroval sa v pravom slova zmysle.
Každý sa odrazu začal pýtať kam mám akože ísť keď budem mať 16. No oni na to nič nepovedali iba : „Prosím choďte všetci chceme byť sami“ A tak odišli. Všetci.
Ja viem že nemali nikdy chodiť na tú oslavu. Ale v podstate som rada že som teraz v tejto ríši. Je tu krásne. No chýba mi normálny život. Najradšej by som sa dostala naspäť na Zem. Ale to nejde. Škoda. Vždy som si predstavovala aké by to bolo. No je to len predstava...
„Nevieš či sa to nedá zmeniť??“ opýtala sa moja mama môjho otca. „To sa teda nedá.... Nemali sme s tím súhlasiť.“ „A čo sme mali urobiť?? Nemali sme na výber!“ „Ach áno drahá, máš pravdu... Prepáč.“ „To nič. Máme ešte 16 rokov s našou dcérkou tak si to užime.“ „Veru.“ A tak sa dorozprávali a pripravili mi kráľovskú posteľ. Milé od nich.
A tak sa začal môj život. Ešte vtedy to bol môj život. Skutočný. Ale nie dlho.
„Tak fajn, ideme spať.“ Povedal otec a mama ma uložila. Otec si ľahol. Mama počkala kým zaspím. Spievala mi uspávanku. Ja som zaspala. Potom si mama ľahla k otcovi a zaspali.
Pokračovanie v ďalšej kapitole.