1.Diel-Elfie kráľovstvo.-Od Ellynor
Prevalila som sa na posteli a schytila perinu, ktorá sa mi zošuchla z pása. Pošúchala som si oči a pomaly ich otvorila. Nešlo to ľahko, mala som ich zlepené od karpín. Ešte raz som si ich pretrela a čakala, kedy zaostria. Keď som už bola schopná vidieť, opatrne som skĺzla z postele (nie je nič horšie, ako zatočená hlava po ránu) a pozrela sa na drevené hodiny visiace nad mojou posteľou. Deväť. Ajaj! O takomto čase som už hore. Opatrne som sa postavila. Moja izba nie je veľká, nepotrebujem veľa priestoru, väčšinu voľného času trávim vonku. Pri posteli stojí drevený stôl, so stoličkou, pred ktorým sa rozprestiera okno s najlepším výhľadom. Priamo do lesa. Pri stole majú svoje miesto skrinky, poličky a moja veľká knižnica. Pri tom všetkom je vtesnaná veľká, dubová skriňa, na moje šatstvo. Nič moc, pomyslíte si, ale ja by som to za nič na svete nevymenila. Je to môj domov, a ním aj zostane. Vytriasla som perinu a naskladala ju do bielizníka pred posteľou. Ešte raz som sa ponaťahovala a vyšla som von z izby. Keď som schádzala dolu schodmi, začula som veselú vravu mojej rodiny. Mám brata, aj keď som chcela sestru. Človek si nikdy nevyberie. Spolu s Natalom, mojím bratom, žijeme s mamou Anyou. „Dobré ránko.“, pozdravila mama, keď som zišla dole. Má dobré srdce. Keď jej zomrel manžel, náš ocko, ťažko to zvládala. Otecko zomrel, keď sa Natal narodil. Mama mi doteraz neprezradila prečo. Mala som štyri, keď sa to stalo. Mama sa s tým veľmi ťažko vyrovnávala, až dovtedy, kým nemal Natal päť, a musela sa oňho viac starať. Vtedy nebolo na smútok čas. „Dobré.“, odzdravila som a sadla si vedľa Natala za okrúhly stôl. Celý „spodok“ nášho domu, je vlastne jedna veľká miestnosť. Keď zídete zo schodov, na obidvoch stranách je zábradlie a malé schodíky, vedúce, na obidve strany, na vyvýšenú podlahu. Vľavo je obývačka a keď prejdete poza schody na druhú stranu, kde sa vyvýšená podlaha spája, ste v kuchyni, a potom v jedálni. „Deje sa niečo nové?“, spýtala som sa. Natal si vymenil s mamou pohľad. „Vieš, kráľ usporadúva listinu, na ktorú sa podpíšu tí, ktorí súhlasia z jeho vládou. A na tú druhú sa podpíšu neprajníci.“, odvetila mama so zvraštením čelom. Pokrútila som hlavou. „Je ti jasné, že, na tej druhej bude každý.“, povedal Natal smerom ku mne. To nebola otázka. Celému nášmu svetu vládne despotický samozvaný kráľ. Nikto s ním nesúhlasí. Ročne sa konajú povstania, kde sa aj tak nič nevyrieši a všetci buď skončia vo vezení, alebo ich popravia, či odvedú na šibenicu. „Prestaň Natal! Ľudia nebudú riskovať, že ich strčia do žalára!“, oborila sa na Natala, trochu prísnejšie ako chcela, mama. „Chceš povedať, milá mama, že sa na tú listinu zapíšeme aj my? My, ktorí s tým nesúhlasia?“, nahneval sa Natal a vstal. „Pokoj braček.“, schytila som ho za rukáv a stiahla dolu, skôr než mu mama stihla odseknúť. Nie je moc príjemné, keď sa mama nahnevá. „Mama má pravdu. Možnože to vyzerá len tak, že kráľ chce zistiť, kto je s ním spokojný, ale určite si tých na tej druhej listine nájde a podreže ich ako zatúlané psy.“, povedala som smutne. Mama si vzdychla. „Už o tom nehovorme. Zajtra ideme do Renewy.“ Renewa je hlavné mesto, pretože tam býva kráľ. „Ale to je ďaleko!“, vyhŕkol Natal, no mama ho mávnutím ruky zastavila. „Nechceš skončiť ako desaťročný za mrežami, nie?“ Natal sklopil zrak a vyskočil zo stoličky. „Idem von!“, oznámila som mame, skôr než sa začala búrka a vybehla som z domu. Náš dom sa rozkladá v medzere medzi rozostupujúcimi konármi stromu pol metra nad zemou. V našom svete mágie je to možné, stromy sa domu prispôsobia, akoby z nich vyrástol. Často, keď si niekto vyberie, že bude mať základy domu na strome, akoby zázrakom, nájde ideálne miesto, zhodujúce sa centimeter s centimetrom v pláne ich domu. Rozutekala som sa dole schodíkmi a zabočila k ľavému „hlavnému“ konáru. Viedli po ňom schodíky hore na plošinku, takú malú medzierku, medzi konármi. Je to príjemné miesto, počas letných horúčav. Mohutná koruna tu robí tieň a vy zaraz prídete na iné myšlienky. Sadla som si na lavičku, ktorú tvoril ohnutý konár a zahľadela sa do diaľky. Snažila som sa nemyslieť na raňajšiu hádku, no tá vec s kráľom mi stále vŕtala v hlave. O čo kráľovi ide? Chce zistiť, nakoľko s ním ľud súhlasí, alebo sa chce zbaviť neprajníkov? Neviem prečo, ale prikláňala som sa skôr k tej druhej verzii. Každý predsa vie, aký je kráľ krutý. Nepodarilo sa mu zakryť svoju povesť ani tým, že si vzal svoju terajšiu manželku. Je rovnako krutá ako on, len sa menej prejavuje na verejnosti. Rozmýšľala som, ako bude prebiehať naša „návšteva“ v Renewe. Bála som sa, aby sa Natal nepodpísal na tú druhú listinu. Vtom som tú myšlienku rýchlo zahnala. Natal by predsa nič také neurobil. Je dosť múdry na to, aby vedel, čo je preňho nebezpečné.