O hrdzavom vláčiku
Augustín Marko
Kedysi dávno, pred mnohými rokmi bol jeden parný vláčik. No nie len taký hocaký vláčik. Bol to taký malý, ale veselý vláčik. Behal po koľajniciach hore-dolu, hore-dolu.
„Ši fu, ši fu“ spieval si utekajúc po koľajniciach a občas si pritom aj veselo zapískal. Keď zastal, tak len vtedy, aby mohli vystúpiť a nastúpiť cestujúci. Mal veľmi rád cestujúcich. Hlavne deti. Tie zbožňoval. Keď prišli hravé, radostné. Ale aj keď ich videl smutné. Vtedy chrapľavo zapísal a hneď sa zjavil úsmev na ich detskej tvári. Len na jednom mieste nerád stál. Červený semafor ho privádzal do zúfalstva. Vtedy od nedočkavosti a netrpezlivosti fučal, dymil a z času na čas nedôstojne zapískal na hluchý semafor. Keď to trvalo dlhšie, celý sa zahalil do bielej pary a z komína mu začali vychádzať čierne kolieska hustého dymu. Vtedy akoby semafor pochopil, že už nemôže skúšať vláčikovú prchkú povahu a zavrel červené očko a otvoril to zelené. Vláčik si veselo zabafkal už bledším dymom, spokojne zafučal horúcou parou a na rozlúčku krátko zapískal. Juj, ako rád sa preháňal po kľukatých koľajniciach.
Trvalo dlho, čo vláčil robil radosť všetkým deťom. Až tak dlho, že všetci jeho starí kamaráti tak zostarli, že ich vymenili za moderné, veľké naftové a neskôr za elektrické vlaky. Náš parný vláčik si to alebo nevšimol, alebo mu to bolo jedno. Veril, že jemu sa to stať nemôže. Len si stále veselo bafkal po koľajniciach a často predbiehal aj svojich mladších kamarátov. No raz...
Kto vie, či len náhoda ho dostala na vedľajšiu koľaj, alebo sa našiel niekto závistlivý, ktorému prekážala jeho veselá povaha. Vieme len toľko, že semafor na vedľajšej koľaji zasvietil na červeno a svietil a svietil. A stále rovnako. Vláčik, si už dávno netrpezlivo zafučal, zapískal. Akoby ho nikto nepočul. Navyše, čím netrpezlivejšie fučal, tým rýchlejšie sa mu míňalo uhlie. Čo urobí, ak sa mu zo zásobníka vytratí posledný kus uhlia? Ako si vyrobí paru, aby mohol dôstojne odkráčať od tohto pokazeného semaforu? Ako si zapíska, keď nebude mať paru? Kto sa o ňom dozvie, že tu takto biedne stojí a stojí....
Pískal, pískal, no asi ho nik nepočul, lebo len štíhle jedle si prikladali vetvy k ušiam a čosi si medzi sebou šušotali. No šušotali tak ticho, že vláčik nepočul tie hrozné vety.
„Čo vypiskuje, veď aj tak mu nik nepomôže,“ riekla prvá.
„Tak, tak. Dopadol tak isto, ako mnohí pred ním,“ riekla druhá.
„Koľkých ešte budeme musieť počúvať takto pískať?!“ hnevala sa tretia.
„Toto je posledný,“ odvetila prvá.
No vláčik veril, že sa raz príde niekto, kto prepne semafor a on bude môcť opäť pobehovať po lesklých koľajniciach. A tak pískal a pískal, čo mu para stačila. Ale napokon už nestačila. V hustom lese ostalo ticho. Skončilo leto, prišla jeseň. Vláčik sa rozplakal. A plakal. Plakal tak veľmi, že mu slzy stekali po čiernom, vymaľovanom tele. Slzy tiekli na koľajnice. A hrdzaveli. Hrdzaveli nie len koľajnice, ale aj vláčik. Celý vláčik. Komín, hrdá píšťala, veľké kolesá. Čo bude ďalej? Prišla zima a vláčik už vyplakal poslednú slzu. Biely sneh sa mu nasypal do čierneho komína. Ešte aj vysoké jedle sa kedy-tedy otriasli a zasypali vláčik až po samý komín.
Nevedno, ako dlho vláčik stál na koľajniciach a triasol sa v zime mrazom, na jar bol obmývaný teplým dažďom, v lete morený nekonečným teplom a v jeseni šľahaný neúprosnými dažďami. Nevieme to my, nevie to ani vláčik. Smutný sa pozeral na svoje hrdzavé kolesá. Pozeral, ako mu tráva a kríky vyrastajú až do výšky okien. Vedel, že už nebude dlho trvať a príroda ho celého milosrdne schová pod svoju zeleň a to bude jeho koniec. Potom sa už len tichučko zmení na kôpku hrdze, ktorú vietor rozfúka po blízkych lúkach. Kto ho zachráni? Kto mu pomôže? Koľko vagónov dopravil z miesta na miesto, koľko ľudí v nich priviezol k ich rodinám. Kde sú teraz? Prečo ho nehľadajú?
Vláčik už roky neveril, že môže zmeniť niekto jeho osud, keď zrazu začul ľudské hlasy. Krik, smiech. Čo sa ho kedysi napočúval.
„Zapískam,“ povedal si. Hlboko sa nadýchol a .... Uvedomil si, že nemá paru na to, aby zapískal.
„Rozbehnem sa k ním,“ povedal si.
Ale kolesá len bolestne zaškrípali. Kdeže. Tak hrdzavé kolesá sa len tak ľahko nerozbehnú.
No napriek tomu sa pred jeho trávou obrastenými svetlami predsa len zjavili rozjašené deti.
„Aha, aký hrdzavý parný vlak,“ hovorilo jedno druhému.
„Je to krásny vlak,“ začul vláčik a srdce sa mu opäť roztĺklo vzrušením.
Deti odišli. No nie nadlho. Keď slniečko ohlásilo čas prázdnin, prišli malí, prišli aj väčší a zhŕkli sa pri vláčiku. Do kotlíka mu naliali vodu, do zásobníka nasypali uhlie. Pod kotlíkom sa po rokoch opäť rozhorel oheň. Červený semafor zrazu zhasol a veselo zažmurkal zeleným svetlom. Vláčik ako za mladi veselo zapískal a ..... kolesá bolestne zaškrípali. Nie. Nedá sa.
No deti už nenechali vláčik nepriaznivému osudu. Vrhli sa na neho z každej strany. A čistili ho od hrdze a čistili a čistili. Rozmontovali každé jeho koliesko. Očistili, naolejovali a opäť celý vláčik zmontovali. A nakoniec prišli s čiernou farbou. Keď ho maľovali, vláčik sa triasol od netrpezlivosti. Dokáže sa ešte rozbehnúť s deťmi na chrbte?
„Aký je krásny,“ obdivovali ho všetky deti, keď sa vláčik ligotal novotou a voňal čerstvým olejom. Opäť ohník poskakoval pod vláčikovým kotlíkom.
„Ši fu ,ši fu,“ dal sa vláčik do práce. A ....kolesá sa pomaly, opatrne začali otáčať. A neškrípali.
„Ši fu, ši fu,“ zaspieval si vláčik stále rýchlejšie a rýchlejšie. Vietor mu fúkal do svetiel, že ho rozštípali a musel ich prižmúriť. No nepribrzdil.
„Ši fu, ši fu,“ spieval si veselo, a keď stretol svojich moderných, nových kamarátov, dlhoooo zapískal. Tí sa najprv udivene za ním otočili, potom sa milo usmiali a odpískali na pozdrav. Och, akýže to piskot z elektrických mašiniek. Najkrajší piskot z celej železnice mal vymaľovaný, vyleštený parný vláčik.
Po pár dňoch dostal parný vláčik niekoľko priateľských vagónikov a odvtedy rozváža veselé deti po celom svete. A môžete ho kedy-tedy vidieť aj dnes. Že či ho spoznáte? Ak uvidíte najkrajší parný vláčik, ktorý bude okolo seba dymiť a s piskotom vypúšťať paru, tak to je on.