Prečo Boh niekedy “musí“.
Rád by som sa pristavil k otázke: Musí niečo Boh? Alebo môže čokoľvek? A ak „musí“, uberá to niečo na jeho všemocnosti?
Najprv si uvedomme, že pojem „musieť“ nie je až tak úplne jednoznačný. Keď niekedy použijeme vo vete slovo "musí", často to "musí" neznamená "musí", ale znamená to "veľmi chce". Jazyk je totiž veľmi variabilný. A naša myseľ mnohokrát potrebuje toľko odtieňov jednotlivých myšlienok, že niekedy na to slová nestačia. Vtedy si pomáhame napríklad kombináciou slov. Niekedy nám postačí jednoduché zosilnenie pojmu. Napr. prekrásne oblaky, veľké oblaky, strašné oblaky. Každý chápe, že oblaky nestrašia, ale podobným spojením sa snažíme dotvoriť obraz aj o naše pocity. Vyvolať aj v inom pocity a umocniť jeho obrazutvornosť. Niekedy za týmto účelom dokonca spájame až protichodné pojmy. Strašne krásne. Obludne veľkolepé a pod. Nuž, to je jazyk. Ak sa nám podobnými spojeniami nepodarí v počúvajúcom vyvolať emotívnu reakciu, môže sa stať, že nás nepochopí, prípadne zareaguje na naše spojenie s nevôľou, či dokonca s podráždenosťou. A preto dochádza medzi ľuďmi k toľkým nepochopeniam. Keby sme tak vedeli, čo naozaj si myslí ten druhý.
Vrátim sa k slovu musí. Je to protiklad k môže? Nemusí? Nesmie? Alebo je to úplne inak.
Musím ísť do práce. Naozaj musím? Nemusím. Môžem. Ale chcem. Teda musím. Ja sám v sebe si vytváram povinnosť. Smerom von k ostatným je to "môžem". Ale k sebe samému je to "musím".
Boh musí. Nemusí. Môže. Chce. Nechce. Nemôže. Nedokáže. Dokáže. Pamätám si ešte na študentské časy, keď nám "inteligentný" ateisti dávali takéto otázky: Dokáže Boh stvoriť taký veľký kameň, ktorý nedokáže zdvihnúť? Slovná hračka. Nič viac. Ale ak sa na to pozrieme filozoficky....Boh dokáže všetko. Aj sa obmedziť tak, že niečo nedokáže. Nemôže. Môže si nastaviť pravidlá a tie neprekračovať. Lebo chce. Tak ako s tou mojou prácou. Nemusím, ale chcem ísť do práce. Takže, keby sme poňali túto zlomyseľnú slovnú hračku ako serióznu otázku, mohli by sme odvetiť áno. Boh môže stvoriť kameň, ktorý nedokáže zodvihnúť. Ale len do chvíle, keď sa rozhodne, že ho zodvihne. Jediná otázka je, či ho bude chcieť zodvihnúť.
Ale nepozerajme sa na tú slovnú hračku ako na serióznu otázku. Pretože celá táto otázka je očividný logický nezmysel.
Vráťme sa k otázke, môže Boh všetko? Zopakujem krátku odpoveď. Áno, môže, pokiaľ by to chcel.
Môže otec vzhľadom na vzťah k svojmu dieťaťu všetko? Predstavme si otca, ktorý má malého syna. Nechce, aby jeho syn používal vulgárne slová. Ale otec ich môže používať? No môže. Kto mu to zakáže? Ale aký účinok to bude mať na jeho výchovu? Ale myslím si, že u Boha je to vyšší princíp a nie len ten "výchovný".
Teraz budem chvíľu citovať Benedikta XVI. Totiž práve na prednáške na univerzite v Ragensburgu v roku 2006 sa zamýšľal nad tým, akého Boha vlastne veríme my, kresťania.
Rozhodujúca veta v tejto argumentácii proti obracaniu na vieru skrze násilie znie: Nekonať rozumne odporuje podstate Boha. Vydavateľ Theodor Khoury k tomu podáva komentár: Pre cisára ako Byzantínca, formovaného gréckou filozofiou, je táto veta evidentná. Naopak, pre moslimské učenie je Boh absolútne transcendentný. Jeho vôľa sa neviaže na žiadnu z našich kategórií, i keby to bola kategória rozumnosti. Khory pritom cituje z publikácie známeho francúzskeho islamológa R. Arnaldeza, ktorý poukazuje na to, že Ibn Hazn ide vo svojom výklade až tak ďaleko, že tvrdí, že Boha nezastaví ani jeho vlastné slovo a že ho nič nezaväzuje k tomu, aby nám zjavil pravdu. Keby to chcel, človek by musel pestovať aj modloslužbu.
Tu sa rozchádzajú ich cesty v chápaní Boha a tak aj v konkrétnom uskutočňovaní náboženstva, tu sa otvára dilema, ktorá je dnes pre nás veľmi bezprostrednou výzvou. Je toto presvedčenie, že nekonať rozumne odporuje podstate Boha, iba gréckou myšlienkou alebo to platí vždy a samo o sebe? Myslím si, že na tomto mieste je zjavná hlboká zhoda medzi tým, čo je v najlepšom zmysle grécke, a vierou v Boha, založenou na Biblii. Ján, modifikujúc prvý verš knihy Genesis, otvára prológ svojho evanjelia slovom: Na počiatku bolo Slovo – Logos. Toto je presne to slovo, ktoré používa cisár: Boh koná so slovom, s Logos. Logos je rozum i slovo zároveň – rozum, ktorý je tvorivý a je možné sa s ním spojiť, ale práve ako rozum. Ján nám tým dal konečné slovo, čo sa týka biblického pojmu Boha, v ktorom dosahujú svoj cieľ a nachádzajú svoju syntézu všetky cesty biblickej viery, často namáhavé a kľukaté. Na počiatku bolo Slovo - Logos, a toto Slovo – Logos je Boh, tak nám to hovorí evanjelista. Stretnutie biblického posolstva s gréckym myslením nebolo nádhodné. Víziu svätého Pavla, pred ktorým sa v Ázii uzavreli cesty a ktorý v noci vo sne videl Macedónčana a počul ho, ako volá: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!" (Sk 16, 9) – túto víziu možno vyložiť ako zhustenie vnútorne nutného vzájomného priblíženia sa medzi biblickou vierou a otázkami gréckych učencov.
.................
. Vychádzajúc z vnútornej podstaty kresťanskej viery a zároveň z podstaty helenistického myslenia, mohol Manuel II. skutočne povedať: Nekonať rozumne, nekonať s „Logos“, odporuje podstate Boha.
.................
Boh sa nestane viac božským tým, že ho natlačíme do čistého a nepreniknuteľného voluntarizmu, ale naozaj božský Boh je Boh, ktorý sa zjavil ako Logos a ako Logos konal a koná z lásky k nám.
Samozrejme, tieto citácie sú vytrhnuté zo šiestich stránok prednášky. Najlepšie je prečítať si to celé. Dá sa ľahko nájsť aj na webe. Benedikt na úvod prednášky cituje z polemiky medzi byzantským cisárom Manuelom II a perzkým učencom v časoch rozpínania sa moslimského náboženstva.
Áno, presne tak si predstavujem Boha aj ja. Boha, ktorý neporušuje svoje slovo. Slovo (zákon, príkaz,...) si ctí. Ja hovorím, že Boh musí byť konzistentný. Musí byť vo svojich príkazoch pochopiteľný. Zákony musia byť jasné a nemenné. Možno v čase postavené na vyššiu úroveň, ale duch zákona sa nesmie meniť.
Takže ak raz niekedy zase poviem napr.: "Boh predsa nesmie človeku prikázať, že má vyhubiť všetkých neverných, pretože už povedal nezabiješ!", tak vôbec tým nemyslím, že Boh nemôže prikázať, ale myslím tým - Boh neprikáže, lebo nechce. Lebo je konzistentný.
Hm, myslím, že Benedikt to napísal oveľa lepšie a už niet čo iné dodať.